Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


2. kapitola

11. 7. 2010

O pätnásť rokov, L. A.:

„Mami, ocko, idem do kina,“ rozľahol sa domom výkrik šestnásťročného dievčaťa.
„S kým?“ spýtal sa okamžite Angel.
„S jedným chalanom z matiky,“ zatiahla Charlie nevinne.
„Kedy skončí film?“ vyzvedal ďalej Angel.
„Neviem, asi o pol jedenástej,“ pokrčila Charlie ramenami.
„Prídem ťa počkať,“ rozhodol Angel.
„Ale ocko,“ zaskučala Charlie, „už nie som malá, aby si na mňa v kuse dával pozor. Jimm ma pozval do kina za to, že som mu pomohla s matikou, nie je to ozajstné rande. Tak sa nemusíš báť.“ Hodila na svojho otca šteňací pohľad.
„Zlatko, mne nevadí, že ideš s chlapcom do kina.“ Buffy takmer zabehlo, ako sa snažila zakryť smiech. Angel ju spražil pohľadom a pokračoval: „Charlie, musíš si uvedomiť, že   v L.A. je stále veľmi veľa upírov a démonov a ty si pre nich ako terč.“
„Ocko, už pol roka trénujem v škole pre potenciálne premožiteľky a to som v skutočnosti vyvolená. Položím na lopatky každú potenciálnu, na ktorú ukážeš. Jediný, kto sa mi vyrovná je Kath a jediný, koho som ešte nedokázala poraziť si ty, mama a Faith. O mňa sa báť nemusíš, museli by na mňa zaútočiť aspoň piati upíry naraz, aby ma dostali,“ hovorila Angelovi zmierlivo a snažila sa ho obmäkčiť. Potom hodila prosebný pohľad na svoju mamu.
„Láska, myslím, že ju môžeme pustiť,“ povedala Buffy svojmu manželovi. „V meste dnes hliadkuje Kennedy s bandou potenciálnych, majú terénny tréning. Pochybujem, že sa v L.A. nájde čo i len jeden tak pochabí upír, aby vyšiel von z kanálov.“
Angel chvíľu behal vzdorovitým pohľadom zo svojej manželky na svoju dcéru, ktorá mu teraz visela na ramene, ale potom kapituloval. Na jeho dve dievčatá nestačí ani sila vôle, ktorá patrí bývalému najmocnejšiemu upírovi všetkých čias.
„Tak dobre,“ vzdal sa, „Ale zoberieš si zo sebou kolík a nabitý telefón, aby sme ti mohli kedykoľvek zavolať. Je ti to jasné? Nie že ťa budeme o pol jednej čakať a teba nikde. V takom prípade ti prísahám, že ťa pôjdem hľadať a celé letné prázdniny budeš mať zaracha a budeš pomáhať Gilesovi rovnať knižnicu,“ vyhrážal sa jej Angel.
„Neboj, ocko, najneskôr o jedenástej budem doma,“ sľúbila Charlie. „A kolík so sebou nosím už od trinástich, tak si ho dnes určite nezabudnem. Čo sa týka toho mobilu budem ho mať so sebou, ale počas filmu bude vypnutý.“ Angel sa zamračil a tak Charlie rýchlo pokračovala: „Zapnem ho hneď, ako skončí film.“
Angel zúfalo pokrútil hlavou: „Tak už bež, nech nezmeškáš,“ vyhnal svoju dcéru.
Charlie ho pobozkala na líce, potom objala Buffy a vyrazila von.
„Charlie,“ zastavil ju Angel medzi dverami.
„Áno, ocko?“ reagovala Charlie trochu otrávene.
„Zabudla si si kolík,“ upozornil ju jej otec a ukázal na botník.
Charlie sa otočila k botníku a zbadala na ňom svoj kolík. Zobrala ho a strčila si ho do vrecka bundy. „Vďaka, ocko,“ povedala svojmu otcovi a už jej nebolo.
 
Zatvorila za sebou dvere a vyrazila na ulicu. Mala svojich rodičov neuveriteľne rada, ale niekedy jej liezlo na nervy, ako sa o ňu strašne boja. Od malička vedela, aké zlo číha po zotmení na uliciach. Vedela o upíroch, démonoch, apokalypsách a všetkom ostatnom, čo sa pokúšalo zničiť dobro na Zemi. Celý život jej o tom rozprávali a posledného pol roka ju aj pripravovali na boj s týmto nekončiacim zlom.
Keď pri hľadaní ďalšej potenciálnej ukázalo svetlo na ňu, dúfala, že strach rodičov aspoň trochu opadne. No mýlila sa, báli sa ešte viac ako pred tým. Potom, keď zistili, že v skutočnosti má moc vyvolenej a nie len potenciálnej, znovu v nej zasvietilo svetielko nádeje, ktoré ale jej otec veľmi rýchlo uhasil. Mali o ňu strach či bola obyčajným dievčaťom, potenciálnou premožiteľkou alebo vyvolenou. Chápala ich, ale vedela, že dokáže byť rovnako dobrou vyvolenou akou bola jej mama. Najviac zo všetkého ju však štvalo, že ju bez doprovodu odmietali pustiť na hliadku.
V bráne sa takmer zrazila so svojím bratom.
„Jéj. Ahoj, Connor,“ zvýskla a pobozkala ho na líce.
„Kam sa tak rútiš, sestrička?“ zisťoval Connor.
„Idem do kina,“ odpovedala mu. „Budeš u nás?“ spýtala sa, aby to aj hneď zahovorila.
„A kde máš otca, ktorý ťa odprevadí a počká na teba?“ rýpal do nej Connor. Veľmi dobre vedel, ako jeho sestra neznáša neustáli dozor svojich rodičov. A aj vedel, prečo ju ich otec stráži a že to musí robiť.
„Snažíš sa ma naštvať?“ spýtala sa ho Charlie pohŕdavo. „Pretože ak áno nedarí sa ti.“
„Nič si z toho nerob krpec. Aj mňa kedysi strážil ako oko v hlave.“
Charlie si odfrkla: „Ale ty nie si vyvolená premožiteľka.“
„Nie, ale mám upíriu silu,“ pripomenul jej.
„Vieš kam si svoju silu môžeš strčiť, braček,“ rypla si do neho Charlie. „Už dva mesiace ma nedokážeš v súboji poraziť.“
„Nechávam ťa vyhrať.“
„Ahá,“ zatiahla Charlie. „Tak to preto si taký spotený a udýchaný, keď skončíme s tréningom?“
„Ty malá mrcha,“ schmatol ju Connor za pás a odvliekol ju na dvor, kde ju začal štekliť.
Charlie sa smiala, ako zmyslov zbavená. Toto jej Connor robil už, keď bola úplne maličká, ale na rozdiel od tých časov sa teraz dokázala brániť. Podkopla svojmu bratovi nohu a vrhla sa na neho. Tentoraz sa zase Connor zvíjal smiechom. 
„Zase si porazený,“ skonštatovala Charlie a postavila sa nad neho.
„Veľká premožiteľka ma dostala,“ zatiahol Connor a rukami naznačil, že sa vzdáva.
Charlie pozrela na hodinky a zhíkla: „Sakra, za štvrť hodiny mám byť v kine.“
„Tak už bež. A keby ťa ten krásavec obťažoval povedz mu, že si na neho počká tvoj starší brat,“ radil Connor jej vzďaľujúcemu sa chrbtu.
 
„Zase sa kočkujú,“ poznamenal Angel, ktorý svojím upírym sluchom počul svoje deti až do obývačky.
„Charlie a Connor?“ spýtala sa ho Buffy a privinula sa k nemu bližšie.
„Kto iný? Sú ako malé deti,“ odpovedal jej Angel a pevne ju objal.
„Musíš uznať, že Charlie je ešte stále dieťa.“
„Niekedy neverím, že je to môj syn. Týmto sa na mňa vôbec nepodobá.“
„Ale všetkým ostatným áno.“
„Napríklad?“ spýtal sa Angel.
„Musíš uznať, že fyzicky sa podobáte ako vajce vajcu. A aj vlastnosti máte rovnaké. Connor je tiež rozvážny a pedantný,“ vymenúvala Buffy. „Najprv premýšľa a až potom koná, čo nemôžem povedať o Charlie. Tá najprv strieľa a až potom sa pýta, v tom je po mne. Connor sa len pri Charlie správa ako pubertiak.“
„Pri svojej setre by mohol prejaviť aj nejaký ten rozum. Je mu už tridsaťsedem.“
„Fyzicky toľko nemá,“ pripomenula mu Buffy. „Všetci starneme pomalšie. V skutočnosti má Connor dvadsaťsedem a Dawn dvadsaťpäť.“
„Ja viem, ale aj tak by sa mohol správať ako dospelý muž a nie ako pubertálna šestnástka.“
„Hovoríte o mne?“ spýtal sa Connor, ktorý práve vošiel do obývačky.
„A o tvojej sestre,“ potvrdil mu Angel.
„Keď som s ňou mám pocit, že mi je naozaj šestnásť.“
„Ja mám pocit, že keď si s ňou máš práve taký vek ako ona. A aj rozumu máš rovnako.“
„Vďaka, ocko,“ zatiahol Connor ironicky. 
„Vždy k službám.“
„Aspoň si môžeš užiť aj moje detstvo,“ povedal mu Connor.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Buffy Connora a snažila sa tým zahovoriť ironické doťahovanie svojho manžela a jeho syna. „Nemáš vo zvyku sem chodiť takto neskoro.“
„Nič vážne, len s Dawn sa dnes nedá vydržať. Chcel som vás poprosiť či by som tu mohol prespať.“
„Samozrejme, že môžeš,“ uistil ho Angel. „Je to aj tvoj domov.“
„Vďaka, ocko,“ poďakoval Connor tentokrát vážne.
„Čo je s Dawn?“ spýtala sa Buffy na svoju sestru. Connor a Dawn spolu vyštudovali univerzitu, potom sa zamestnali a takmer desať rokov si budovali kariéru. Pred dvomi rokmi sa zobrali.
„Nič vážne, naozaj,“ zopakoval Connor Buffy. „Len strieda nálady rýchlejšie ako démon chaosu, od rána jej je zle a takmer celú noc nespala. Ráno sme sa trochu pochytili a ona sa potom vyparila do galérie. Doteraz sa nevrátila. Keď som jej volal povedala mi, že bude pracovať dlho do noci, tak nech sa o ňu nebojím.“
„Hovoríš, že strieda nálady a je jej zle?“ spýtala sa Buffy a Connor len nechápavo prikývol.
„Vieš snáď čo jej je?“
„Nie,“ zahovorila rýchlo Buffy. „Najskôr to bude len predmenštruačný syndróm,“ zaklamala. V skutočnosti Buffy napadlo, že jej sestra má prvotriedne príznaky tehotenstva. Ak by však mala pravdu nechcela zobrať Dawnie moment prekvapenia.
„Nikdy nepochopím ženy. Doteraz Dawn žiadny predmenštruačný syndróm, alebo čo si to povedala, nemala,“ sťažoval sa Connor.
„Pokoj, synak,“ utešoval svojho syna Angel, „ty to máš doma len raz. Ja dvakrát.“
„Už aj Charlie?“ spýtal sa Connor prekvapene.
Buffy sa z chuti zasmiala. „Už tri roky,“ povedala mu.
„Tak toto som vážne nemal vedieť,“ pokrútil hlavou Connor. „Potrebujem sa poriadne vyspať, včera som ani oko nezažmúril.“
„Idem ti pripraviť tvoju izbu,“ povedala mu Buffy a zmizla na poschodí.
„Aj ty si myslíš, že je to ten predmenštruačný syndróm?“ spýtal sa Connor svojho otca.
„Je to možné. Aj Buffy a Charlie to raz za čas chytí,“ povedal mu Angel. „Ale ak chceš počuť môj názor, je možné, že Dawn je tehotná.“ Connor okamžite spozornel. „Buffy mala prvé mesiace podobné príznaky. Nespavosť, potom unavenosť, robilo sa jej zle, menila nálady a tak,“ vyratúval Angel. „Ale myslím si, že keby bola Dawn tehotná, tak by ti to už povedala,“ upokojil Angel svojho syna.
Connor prikývol: „V to dúfam.“
„Máš hotovú posteľ,“ povedala mu Buffy, keď zbehla dole po schodoch.
„Ďakujem, hneď ráno zase vypadnem,“ prisľúbil Connor.
„Vieš, že nemusíš,“ pripomenula mu Buffy. „Si tu vždy viac ako vítaný. Aj ty si predsa naše dieťa.“
„Na pol,“ povedal Connor s úškrnom.
„Angelov syn je aj môj syn,“ odpovedala mu Buffy nekompromisne.
„Tak teda ďakujem, mami,“ zažartoval Connor a pobozkal Buffy na líce.
„Evidentne ti už fakt hrabe z nedostatku spánku,“ zasmiala sa Buffy a hnala ho na horné poschodie. „A nech ťa ani nenapadne odísť pred raňajkami,“ upozornila ho.
Angel sa na nich dobre bavil. Veľmi dobre vedel, že Buffy má Connora rada ako svojho syna a Connor akceptuje Buffy takmer ako svoju ozajstnú mamu a tiež ju má veľmi rád. Angel pozrel na fotky na krbe a zamilovane sa usmial. Lepšiu manželku a mamu pre svoje deti by som si ani nevysníval, pomyslel si pri pohľade na fotku, na ktorej sedí Buffy na sedačke, v náručí drží trojročnú Charlie a obe ich objíma Connor.
„Náš syn už spí,“ povedala mu Buffy, ktorá už po druhýkrát zbehla z horného poschodia. „Spomínaš?“ spýtala sa ho a objala ho okolo pása.
„Nie, myslím na to, že lepšiu mamu som Connorovi vybrať nemohol,“ odpovedal jej s úsmevom a pobozkal ju do vlasov.
Buffy si pohľadom prebehla fotografie. Bola tam fotka ich dvoch, keď spolu, kedysi dávno ešte v Sunnydale, korčuľovali na zamrznutom jazere. Vedľa nej stála fotka z ich svadby. Ďalej tam bola fotka z nemocnice, keď sa narodila Charlie, hneď vedľa bola jej fotka ako bábätka a za ňou fotka malej Dawnie. Pri nich stála fotka jej a Dawnie a Joyce. Na ďalšej fotke bola ona, Willow, Alex a Giles ešte z čias strednej školy. Zase fotka jej a Angela po tom, ako sa vrátili zo svadobnej cesty. A ďalej už nasledovali len fotky Charlie so všetkými rodinnými príslušníkmi a priateľmi. Nakoniec sa zahľadela na dve fotky Charlie a Spikea. Jedna bola z toho večera, keď s ňou zaspal na gauči a druhá z oslavy Charliených prvých narodenín.
„Zdá sa, že ty spomínaš,“ šepol jej Angel.
Buffy prikývla: „Spomenula som si na to, koľkokrát sme prichytili Spikea, ako tu s spí s Charlie v náručí,“ usmiala sa.
„Zbožňoval ju,“ súhlasil Angel. „Bol pri nej skôr než stihla zamrnčať. Niekedy som mal pocit, že sú telepaticky prepojení.“
Buffy stiekla po líci slza.
„Šhh, no tak, láska, on sa vráti,“ tíšil ju Angel.
„To hovoríš už pätnásť rokov,“ vzlykla Buffy. „Môže byť mŕtvy a ani o tom nevieme.“
„Nie je mŕtvy,“ upokojoval ju Angel. „Má drahokam Amara. Zabúdaš koľkokrát sa tu vystatoval, že je nesmrteľný?“
„Nikdy nevieš, čo sa môže stať. Sľúbil, že sa ozve a doteraz sa neozval.“
„On svoje sľuby plní, len mu to trochu dlhšie trvá.“
„Trochu dlhšie?“ Buffy začínala byť hysterická. „Trochu dlhšie?! Angel, už je to pätnásť rokov, čo o ňom nemáme správy! Povedal, že chce vidieť vyrastať Charlie, to už teraz asi ťažko stihne! Pochybujem, že sa vráti! Pochybujem, že ešte žije!“
Angel neznášal tieto chvíle. Pravidelne každý rok si Buffy spomenula na Spikea a dve hodiny ju nemohol utíšiť. Len on a Giles vedeli, prečo Spike v skutočnosti odišiel a dohodli sa, že pokiaľ sa nevráti nikomu tento dôvod neprezradia. Nenávidel chvíle, keď musel pred svojou manželkou niečo skrývať. Vedel, že Spike žije, pretože mu pravidelne posielal šifrované správy do AI. Nesmel to však Buffy povedať. Za prvé by ho jeho manželka zabila za to, že jej to tak dlho zatajoval. A za druhé bolo by príliš nebezpečné, keby niekto ďalší vedel o Spikeovom skutočnom poslaní.
Angel odtiahol svoju plačúcu manželku na sedačku a išiel jej pripraviť silný čaj. Čaj bol jednou z vecí, ktoré dokázali Buffy upokojiť. Tento zvyk chytila už veľmi dávno od Gilesa. O pár minút už sedel pri nej na sedačke a do ruky jej vtlačil hrnček s horúcou tekutinou.
„Ďakujem,“ šepla Buffy. „Som hlúpa, že ti toto robím. To, ako ti tým ubližujem si vždy uvedomím, až keď ma to prejde.“
„Neubližuješ mi,“ odporoval jej Angel.
„Nesnaž sa. Viem to. Ubližujem ti tým, že plačem za Spikeom. Pripomína ti to časy, keď som s ním spávala.“
„Buffy, láska, ja chápem, že ti chýba,“ hovoril Angel opatrne. Nechcel u svojej manželky vyvolať ďalší záchvat plaču. „A viem, že ti chýba ako stratený brat. Aj mne chýba. Nerád to pripúšťam, ale chýbajú mi tie jeho ironické kecy.“
„Ďakujem,“ šepla Buffy znova a oprela sa o Angelovo rameno. „Vždy som milovala len teba. A vždy budem milovať len teba. Vieš to, však?“
„Viem, láska. Spike bol len pomätenie zmyslov,“ zavtipkoval Angel. Fungovalo to Buffy sa na neho usmiala a v očiach jej zasvietili iskričky.
„Ale neuveriteľne príjemné pomätenie,“ poznamenala Buffy.
„No počkaj, tak toto ti nedarujem,“ zobral Buffy hrnček s čajom a povalil ju na sedačku. Začal ju štekliť.
Buffy sa smiala a medzi nápormi smiechu zo seba dostala: „Po kom ten chlapec asi je?“
Angel ju umlčal vášnivým bozkom. „Tak kto z nás dvoch vie lepšie pomiasť zmysli?“ spýtal sa jej, keď si bol istý, že ju svojím bozkom vyviedol z rovnováhy.
„Ty,“ šepla Buffy. „Toto bolo dokonalé.“
„Bol to bozk odo mňa. Musel byť dokonalý,“ pošepkal jej Angel sebavedomo. Zdvihol svoju manželku zo sedačky a odniesol si ju do spálne.
 
Medzitým sa Charlie nudila pri upírom horore. Jimm ju naň zobral s nádejou, že keď sa bude báť, inštinktívne sa k nemu privinie. Sklamal sa. Ani vo sne netušil, že v normálnom živote zaživa Charlie stokrát hrôzostrašnejší horor.
Raz za čas mali Buffy, Charlie, Faith, Katherine, Willow, Kennedy, Erin a Dawn vo zvyku zájsť si do kina na takýto horor. Potom sa hodiny bavili na absurdných filmových upíroch, démonoch a čarodejniciach.
Horor, na ktorý ju zobral Jimm bol podobného kalibru. Neschopný upíry, ktorí si o sebe mysleli bohvie aký sme hrôzostrašný. Démoni, ktorý sa originálom nemohli ani zďaleka vyrovnať. Takzvaný lovec démonov vykríkol nejakú úžasnú čarovnú formulku a všetko zlo okolo neho sa rozsypalo. A samozrejme, nakoniec vyliečil svoju jedinú lásku z upírizmu.
Chvíľami musela Charlie premáhať smiech. Toto bolo horšie ako samotný Twilight, v ktorom boli nezničiteľný, slnku odolný upíry, dokonca aj bez predĺžených očných zubov. Ten film z duše nenávidela. Nechápala, ako môže mať niekto upírov tak zidealizovaných. Jediný dobrý upír, ktorého poznala bol jej otec predtým než sa stal človekom a aj ten bol dobrým upírom len vďaka kliatbe. A ešte ten záhadný Spike, o ktorom toho toľko počula, no nikdy sa s ním nestretla.
Film konečne skončil a Charlie si vydýchla úľavou.
„Ty si sa vôbec nebála?“ spýtal sa jej Jimm neveriacky pred kinom.
„Nebolo to až také zlé. Mám pevný žalúdok,“ mrkla na neho Charlie.
„Máš môj obdiv.“
Charlie pozrela na hodinky. „Prepáč, ale o jedenástej musím byť doma, lebo sa môj otec zblázni od strachu. A domov to nemám práve najbližšie.“
„Škoda, chcel som ťa ešte pozvať na koláč,“ pozrel na ňu smutne.
„Je mi to ľúto. Možno niekedy inokedy,“ pokrčila ramenami Charlie.
„Môžem ťa aspoň odprevadiť?“ spýtal sa jej s nádejou.
„Ďakujem, ale to nebude treba,“ zamietla Charlie. Chcela sa ešte cestou zastaviť na cintoríne.
„A dáš mi aspoň telefónne číslo, aby som ti mohol zavolať?“ Charlie sa zdalo, že Jimm už dúfa len v zázrak. Nemohol vedieť, že na horor ma nezbalí, pomyslela si Charlie. Dám mu aspoň ten telefón, veď je celkom milý a pekný je absolútne.
„Jasné,“ povedala Charlie a počkala, kým vytiahne mobil. Potom mu nadiktovala telefónne číslo.
„Díky,“ usmial sa Jimm. „Ozvem sa, sľubujem.“
„Nemáš za čo. Dobre sa vyspi,“ zaželala mu Charlie a pobozkala ho na líce. Potom sa otočila a odišla.
Zamierila priamo na cintorín, ktorý mala po ceste domov. Blúdila medzi hrobmi a z času na čas kontrolovala hodinky. Nechcela prepísknuť čas, ktorý jej stanovil otec na návrat domov. Ešte mala dvadsať minút a to jej v pohode stačilo na rýchlu hliadku. Netušila, že jej rodičia majú práve v túto chvíľu úplne iné starosti a absolútne vypustili z hlavy to, že ich dcéra lieta niekde po vonku.
Už sa chystala vzdať obhliadku cintorína a chcela sa vrátiť domov, keď sa za ňou niečo ozvalo. Prudko sa otočila a uvidela, ako sa k nej snažia nenápadne priblížiť dvaja upíry.
„Hráte je ma vidieť, nie je ma vidieť?“ spýtala sa ich Charlie sarkasticky.
Upíry vzdali svoju snahu prekvapiť ju a vrhli sa na ňu. Charlie sa im bez jediného problému vyhla a siahla do vrecka pre kolík.
„Do riti,“ zanadávala, keď svoj kolík vo vrecku nenašla. Musel mi vypadnúť v kine, napadlo ju.
Upíry sa na ňu opäť vrhli. Jedného odkopla a z druhým sa začala biť. Mala dosť navrch, ale bez kolíka nemala upíra čím zabiť. Popri súboji s upírom sa teda snažila nájsť nejakú ostrejšiu vetvu, ktorá by poslúžila k dopraveniu upíra do horúcich pekiel. Medzitým sa už začal stavať na nohy aj druhý upír a chystal sa ju napadnúť od chrbta.
„Ale no tak chlapci, vás neučili, že na neozbrojenú premožiteľku sa neútočí?“ spýtala sa a vrazila upírovi tak, že odletel o desať metrov ďalej.
Keď sa otočila k druhému upírovi všimla si, ako ďalší upír práve vstáva z hrobu.
„Nádhera,“ zatiahla Charlie ironicky. „Zdá sa, že tu dnes máte žúr.“ Vrazila aj druhému upírovi a pripravovala sa na boj s tromi upírmi naraz.
Vtom vzduchom preletel kolík a zabodol sa jednému z upírov rovno do srdca. Charlie si bola vedomá toho, že nemá čas čudovať sa odkiaľ sa tu kolík zobral a chytila ho skôr ako dopadol na zem.
Zaútočila na ďalšieho upíra, ktorý sa behom tridsiatich minút zniesol na zem ako kôpka prachu a vrhla sa k tretiemu novorodenému upírovi. S tým mala najmenej práce. Rozprášila toho chudáka skôr, ako sa stihol spamätať z prebudenia.
„Sorry, kámo, ale tu už potrebný nie si,“ poznamenala na adresu hromádky prachu pri svojich nohách.
Otočila sa smerom odkiaľ priletel kolík a snažila sa niekoho spozorovať. Nevidela nič. Predpokladala, že záhadný záchranca sa už stihol vypariť. Jej premožiteľské zmysli už nehlásili žiadnych upírov v blízkom okolí a tak sa vybrala domov. Darovaný kolík si pre istotu zobrala zo sebou.
Keď prechádzala bránou cintorína ucítila, ako ju niekto pozoruje. Nemala z toho zlý pocit a tak sa zo zvedavosti otočila. Opäť nikoho nevidela, ale zvláštny brnivý pocit ju neprešiel. Potriasla hlavou a odišla domov.
 
Pozoroval ju po celý čas, ako bojovala. Poznal ten štýl boja, nápadne sa podobal na Angelov a Buffyin štýl. Toto bude najskôr ich dcéra. Sledoval, ako ladne bojuje s upírom. Hneď ako bezcieľne siahla do vrecka vedel, že zo sebou nemá kolík. Čakal či sa nejako vynájde pripravený vo chvíli núdze okamžite zasiahnuť.
Mladá premožiteľka si s upírmi celkom zručne poradila, ale stále nenašla spôsob, ako ich zabiť. Keď videl, ako tretí upír vstáva z hrobu, vytiahol svoj kolík a hodil ho do upíra, ktorý sa práve postavil zo zeme. Zázrakom trafil priamo od srdca a upír sa rozpadol na kôpku prachu. Premožiteľka nezaváhala a chytila kolík skôr ako dopadol. V priebehu ďalšej minúty boli aj zvyšný dvaja upíry rozprášený.
Dievča sa rozhliadlo okolo seba a hľadalo ho pohľadom. Okamžite sa choval za strom, o ktorý sa opieral. Chvíľu počkal, kým premožiteľka vzdá hľadanie svojho záchrancu a potom opäť vyšiel spoza stromu. Sledoval ju, ako odchádza z cintorína. V bráne znovu vycítila, že ju pozoruje a ešte raz sa rozhliadla. Na túto vzdialenosť ho nemohla v tme vidieť, tým si bol istý, ale ani on so svojím upírym zrakom nevidel jej tvár. Mladá premožiteľka opäť vzdala pátranie po prenasledovateľovi a odišla.
Upír sa oprel o strom a zapálil si cigaretu. Pôžitkársky potiahol a myslel na to, ako rýchlo to dievča vyrástlo. Po chvíli uhasil ohorok cigarety o strom a zahodil ho. Vyrovnal si svoj milovaný kožený kabát a vydal sa preč z cintorína. Okolo prechádzalo auto a reflektory osvietili jeho temné tmavomodré oči.
 
 
 
Pred týždňom, niekde v Tibete:
Spokojný Spike držal v náručí hnedovlasé dievča. Jemne ju láskal po chrbte a hral sa s dlhými gaštanovými prameňmi jej vlasov. Dievča sa slastne zavrtelo a pobozkalo ho. Znova ju prevalil pod seba a chcel začať ešte raz, no zahľadel sa jej do očí a nedokázal prekonať otázku, ktorá sa mu drala na jazyk: „Kto si?“ Spýtal sa a v tom okamihu sa zobudil.
„Do riti,“ zaklial a natiahol sa po cigaretách.
Zase to urobil. Zase sa jej opýtal kto je. Nemohlo to po tých pätnástich rokoch jeho podvedomie konečne nechať plávať? Nebolo jedno, ako sa volá? Podstatné predsa je, že s ňou môže byť len v sne a ten sa skončí tou hlúpou otázkou.
Od zlosti treskol päsťou do steny tak silno, že v nej vyhĺbil dieru. Za tých pätnásť rokov, čo sa mu o nej snívalo noc čo noc, sa do nej zamiloval. Nedokázal žiť bez toho sna. Niekedy sa za to nenávidel. Odmietal celé dni ísť spať až dovtedy, kým únavou doslova nepadol tam, kde práve stál. Inokedy sa zase nemohol dočkať, kým zaspí a znova ju uvidí. Ešte stále ju nespoznal a nenašiel ani miesto, kde sa jeho sny odohrávajú.
Stačil by len záblesk známeho okolia. Vyrazil by na to miesto a na svoje poslanie by sa vykašlal. Bláznil z túžby po nej. Ale pretože sa indícia ešte neukázala, keď práve nespal, zameral sa celu svojou mysľou na úlohu, ktorú mu udelili Angel a Giles.
Bol jediný, kto mohol z L.A. odísť a jeho odchod sa dal jednoducho zakamuflovať. Nemohol ich sklamať. A tak nadránom po oslave Charliených prvých narodenín, položil na Buffyin nočný stolík list s klamným vysvetlením svojho odchodu, o ktorom vedel, že mu uverí. Pobozkal Charlie na maličké čelíčko. Rozlúčil sa s Angelom a požiadal ho, aby nedopustil, aby sa tým dvom niečo stalo. Odišiel s presvedčením, že sa do toho domu veľmi dlho nevráti.
Nemýlil sa. Desať rokov mu trvalo, kým našiel druhú časť nerozlúštiteľného proroctva. Mohol sa okamžite vrátiť, ale neurobil tak. Naďalej pátral po niekom, kto by dokázal preložiť druhú časť proroctva. Po štyroch rokoch hľadania ho indície zaviedli až sem do Tibetu, kde mal byť posledný živý, ktorý dokázal rozlúštiť staré démonie písmo. Keď sem prišiel pol roka mu trvalo než dotyčného polodémona, ktorý sa pokúšal skryť pred nepriateľmi tak, že sa stal mníchom, našiel. A keď ho konečne našiel zistil, že je mŕtvy. Zúril vtedy tak veľmi, že takmer vypustil starého známeho Williama. Našťastie sa včas spamätal a udržal démona bezpečne zatvoreného vo svojom vnútri.
Ďalších pár mesiacov sa pokúšal zistiť niečo v osobnej knižnici onoho falošného mnícha, ale nenarazil ani na jedinú zmienku o písme, v ktorom bolo proroctvo napísané. Včera večer sa nadobro vzdal a rozhodol sa odísť do Londýna a odovzdať celé proroctvo do Gilesových rúk. Naivne dúfal, že starý pozorovateľ bude mať viac šťastia ako on.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere.
„Ďalej,“ povedal Spike nezainteresovane a potiahol si z cigarety.
V plátenných dverách sa objavila drobná Číňanka. „Priniesla som Vám raňajky,“ oslovila Spikea dokonalou angličtinou.
„Ďakujem, Lin,“ poďakoval Spike, potom sa otočil k dievčaťu. Pomaly si ju prezrel. Posledných pár mesiacov s ňou zaháňal chuť na Dievča zo sna. Lin bolo pekné dievča a on vždy rád využil situáciu.
„Bude si pán želať ešte niečo?“ spýtala sa ho.
„Nie,“ pokrútil hlavou Spike. „Len ti chcem povedať, že odchádzam a spýtať sa či už prišla odpoveď z Londýna.“
„Ešte som neskontrolovala poštu,“ priznala sa Lin.
„Tak sa, prosím, bež pozrieť,“ požiadal ju Spike. Lin prikývla a poslušne odbehla. Spikea v podstate zbožňovala, pretože sa k nej správal ľudsky. Jeho duša mu nedovoľovala nič iné. Jej predchádzajúci pán, teraz už mŕtvy mních, s ňou zaobchádzal ako s kusom handry. Aj pre to sa Spikeovi tak ľahko poddala. Aj keď on nemal problém zviesť akúkoľvek ženu. A že ich za tých pätnásť rokov bolo požehnane.
Lin sa vrátila s obálkou v ruke. Podala ju Spikeovi.
„Ďakujem,“ poďakoval znova a otvoril obálku. List nebol od Gilesa, ako dúfal, bol od Andrewa. Písal, že Giles teraz býva v Los Angeles.
„Takže sa ide do L.A.,“ povzdychol si Spike. Posledné miesto na svete kam chcel ísť. Nie žeby mu Buffy, Angel a Charlie nechýbali, ale bál sa Buffyinho hnevu, keď sa objaví v jej dverách po pätnástich rokoch. Toto bude zlé, uškrnul sa Spike sám pre seba.
„Lin, prosím, pomôžeš mi pobaliť?“ požiadal Číňanku.
Dievča prikývlo a vytiahlo zo skrine veľkú cestovku. Začalo do nej opatrne skladať Spikeovo oblečenie. Spike rýchlo vypil prichystanú krv a dal sa jej pomáhať.
„Vďaka, toto už zvládnem sám,“ povedal Spike. „Zavolaj na letisko, nech pripravia malé lietadlo, ktoré ma odvezie na najbližšie medzinárodné letisko.“ Lin sa poklonila a vybehla z izby. O pár minút sa vrátila.
„Lietadlo Vás čaká na letisku,“ povedala mu zo smútkom v očiach. Spike hodil do tašky posledné zbrane a prešiel k nej. Jemne palcom zdvihol jej bradu a zadíval sa do jej šedých očí.
„Nebuď smutná,“ usmial sa na ňu. „Som ten posledný, za ktorým by si mala smútiť. Moje poslanie tu skončilo. Je na čase, aby som si to priznal a vrátil sa tam, kde ma je potreba viacej. Tým, že odchádzam tvoj život nekončí. Máš devätnásť, tvoj život práve začal. Tento dom aj so záhradami je odteraz tvoj. Nechávam ti tu dosť peňazí, aby si vyžila čo najdlhšie. Bude ti tu dobre. Uvidíš.“ Ľahko ju pobozkal, zobral cestovku a vydal sa na niekoľkodňovú cestu späť do Los Angeles. Späť domov.
 
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.