Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


31. kapitola - Bieli rytieri

24. 4. 2011
„Môžem ťa požiadať o tanec?“ ozval sa mi za chrbtom mäkký hlas.
Smutne som si povzdychla. Takmer až bolelo ho odmietnuť.
Pomaly som sa otočila.
„Bolo by mi cťou, ale nemôžem,“ pokúsila som sa usmiať.
„S tvojím úsmevom je odmietnutie hneď krajšie,“ usmial sa on naozaj a mne tým na tvári tiež vykúzlil úsmev.
„Prepáč, Lucius,“ ospravedlnila som sa.
Vtedy by mi nenapadlo koľkokrát mu to ešte v budúcnosti zopakujem.
„Nemám čo. Veď si mi nič neurobila,“ namietol.
„Mám pocit, že v tebe z minúty na minútu zväčšujem ranu, ktorá sa veľmi zle hojí.“
„Ja sa s tým popasujem,“ usmial sa. „Kde je vlastne tvoj biely rytier?“ spýtal sa pre istotu.
„Išiel pre niečo na pitie,“ odpovedala som bez rozmýšľania a pre istotu som sa poobzerala. „Ale mám pocit, že mojím rytierom si teraz ty.“
Lucius podvihol obočie.
„Prečo?“ nechápal.
„Pretože si ma zachránil zo skratu osobnosti,“ vysvetlila som. „Pomaly som sa začínala strácať sama v sebe,“ doplnila som pod jeho spýtavým pohľadom. „Akosi som to prestávala byť ja. Tvoj monológ na tom balkóne ma prebudil. Dúfam, že svoju pomoc neľutuješ.“
„Ľutovať, že si vďaka mojím slovám šťastná?“ spýtal sa pobavene. „To ani nejde. Snažím sa len nezúfať nad tým, že si šťastná s ním, ale na tom nezáleží. Dôležité je, že si vôbec šťastná.“
„Znie to takmer ako masochizmus,“ poznamenala som vecne.
„Neboj nebolí to,“ vyvrátil možné obavy. „Aspoň fyzicky nie,“ poznamenal skôr pre seba.
Asi som to ani nemala počuť, ale stalo sa.
„Lucius, ja...“
„Nie, zabudni na to,“ skočil mi do reči. „Na tom nezáleží.“
Otočil sa a odišiel.
A mňa nechal zase zmätenú. Ak to takto bude robiť často, asi mu fyzicky ublížim. Po tých pár mesiacoch bez Siria som nenávidela pocit neistoty a bezmocnosti.
Ale čo môžem robiť. Nech sú Luciove city akékoľvek, nedokážem ich opätovať. Môže mi to byť ľúto, môže ma to trápiť, ale opätovať ich nedokážem. Lucius by si to zaslúžil vedieť. Mal by vedieť na čom je. Len ako mu to povedať. Veď sa k nemu nemôžem ani priblížiť. Sirius by zošalel. Sakra, zanadávala som, oni ani nevedia do čoho ma obaja dostali. No nič, nejako to musím Luciovi povedať. Ale ako?
„Všetko v pohode?“ vytrhol ma s premýšľania milovaný hlas.
Rýchlo som zamrkala.
„Neviem o ničom, čo by nebolo,“ zaklamala som s úsmevom.
„Vyzerala si na okamih utrápene,“ poznamenal Sirius, akoby mimochodom.
Znova som sa usmiala.
„To sa ti len zdalo, láska,“ ubezpečila som ho.
Sirius sa usmial.
„Takto si mi už dlho nepovedala.“
„Už dlho si mi nepriniesol čokoládovú tortu a pohár vína,“ vystrelila som si z neho.
Položil tanierik s tortou predo mňa a podal mi aj jeden pohár.
„Vieš, že k čokoláde by malo byť červené víno?“ nadhodila som nezbedne.
Uškrnul sa. „Viem to veľmi dobre. Desať rokov mi to moji takzvaní rodičia tlačili do hlavy. Ale dôležitejšie pre mňa je, že máš rada biele víno nie červené.“
„Teší ma, že to vieš,“ usmiala som sa znova „Môj Biely rytier,“ dodala som po tichu pre seba, našťastie to Sirius nepostrehol.
Zaborila dezertnú vidličku do torty. Sirius chytil moju ruku s vidličkou a vložil si nabratý kúsok čokoládového zákusku do úst.
„Hej, to čo malo byť!?“ zvolala som pobúrene.
„Len kontrolujem či nie je náhodou otrávená,“ obhajoval sa nevinne.
Pohoršene som podvihla kútik pier.
„Tri, dva, jedna, nič!“ odpočítala som. „Vidím, že ešte žiješ, tak tú tortu môžem bez strachu zjesť,“ skonštatovala som a Sirius sa z chuti zasmial.
Nabrala som si ďalší kúsok torty, ktorý úspešne doputoval do mojich úst. Torta síce nebola otrávená, ale napriek tomu chutila výborne. Sirius odniekiaľ vyčaroval druhú vidličku a tiež si nabral z mojej torty. Spražila som ho naštvaným pohľadom, ktorý u neho vyvolal len ďalší záchvat smiechu, vďaka ktorému sa takmer udusil tortou v ústach.
Odlomil ďalší čokoládový kúsok a vidličku s ním mi priložil k ústam. Nezaváhala som a s úsmevom som si ho zobrala.
Torta na tanieriku pomaly, ale s istou mizla. Chvíľu sme o ňu bojovali, chvíľu sme sa kŕmili a veľa sme sa nasmiali. Naša hra mi dokázala vyhnať z hlavy problém menom Lucius Malfoy.
„Chceš ísť ešte tancovať?“ spýtal sa ma Sirius.
„Jasné, že chcem!“ usmiala som sa.
Chytil ma za ruku a odviedol ma na parket.
 
Späť sme sa vrátili až po ďalších štyroch kolách. Pri stole už sedeli Deborah a Liam. Oddychovali a niečo si štebotali.
„Bavíte sa?“ spýtal sa Liam.
„Veľmi dobre,“ odpovedala som mu. „Ale došlo mi víno,“ skonštatovala som pri pohľade na prázdny pohár. „Zlato, prosím ta,“ naznačila som Siriovi.
Ten sa ochotne postavil a išiel splniť moju prosbu.
„Ako na drôtikoch,“ poznamenala Deborah.
„Ak nechcel ísť, mohol povedať. On o tom vie,“ pokrčila som ramenami.
Kútikom oka som zahliadla Luciusa. Pozrela som na neho poriadne. Odchádzal. Možno sa mi naskytla príležitosť.
Postavila som sa.
„Keď sa vráti Sirius, povedzte mu, prosím, že som si musela odskočiť. O pár minút som späť,“ požiadala som ich.
Rýchlim krokom som vyšla z miestnosti. Ešte som zazrela, ako koniec Luciovho saka mizne za rohom. Vybrala som sa za ním.
 
Dobehla som ho na tom istom balkóne, kde sme sa rozprávali predtým.
„Prečo si išla za mnou?“ spýtal sa ani na mňa nepozrel.
„Možno by sme sa o tom mali porozprávať,“ odpovedala som mu potichu.
„O čom?“
„O... o všetkom.“
„Veľmi presné,“ poznamenal sarkasticky.
„O nás.“
„To nie je oveľa presnejšie,“ znova ten studený tón.
„Ja to takto nechcem!“ vyhŕkla som zrazu nahnevane.
Otočil sa ku mne s podvihnutým obočím. Aspoň niečoho som dosiahla.
„Nechcela som to tak. Nežiadala som Siria, aby sa do mňa zamiloval. Nesnažila som sa do neho zamilovať. A ani teba som neprosila, aby si ma miloval. Proste sa to stalo. Neovplyvnila som to ničím. A nedokážem ovplyvniť ani to, že ti nemôžem opätovať city. Ja som sa o tento „ľúbostný“ trojuholník neprosila!“
„Ja viem, prepáč,“ povedal úprimne.
S povzdychom som pokrútila hlavou.
„Lucius, povedz mi, že je to len poblúznenie,“ požiadala som ho prosebne.
Lucius sa zhlboka nadýchol a pozrel mi do oči. Okamžite aj uhol pohľadom.
„Máš pravdu...“ začal, ale ja som mu skočila do reči.
„Povedz mi to úprimne! Pozri sa mi do očí a povedz to, len ak je to pravda. Nehovor to len preto, lebo to chcem počuť!“
Lucius si povzdychol.
„Nemôžem, Charlotta,“ povedal potichu. „Ak ti nemám klamať, nemôžem to povedať. Ale to je jedno,“ povzdychol si.
„Čo je jedno?!“ vybuchla som. „Nič nie je jedno! Ide tu možno o naše životy! Nie je jedno, čo cítiš, ak by ti to malo zničiť život a mne spôsobovať do konca života výčitky svedomia!“
„Je to jedno, Charlotta!“ zvýšil hlas tiež. „Nemôžeme nič urobiť! Ty miluješ neho a nikdy neprestaneš, a ja sa budem ženiť!“
„Čože?“ zarazila som sa.
Lucius zavrel oči a povzdychol si.
„Budem sa ženiť,“ zopakoval potichu. „Síce nie teraz, ani za rok, ale rodičia ma zasnúbili a nedá sa s tým nič robiť.“
„A ktorá je tá šťastná?“ vyšlo zo mňa prekvapene.
Lucius sa smutne zasmial. „Narcissa Blacková,“ vypľul zhnusene. „Spĺňa všetky požiadavky môjho rodu.“
„Ja... neviem, čo mám povedať,“ koktala som potichu.
„Nič nehovor,“ pousmial sa Lucius.
„Ale...“
„Nie, fakt nič nehovor,“ zahriakol ma znova. „Podstate sa týmto tak trochu všetko vyriešilo.“
„Čo to trepeš, Lucius?!“ zvolala som. „Nič sa nevyrieši tým, že takto kapituluješ!“
„A čo mám robiť? Vzoprieť sa rodičom a bojovať s Blackom? Veď by som aj tak prehral! Čo by to vyriešilo?“
„A čo vyrieši, keď sa vzdáš?“
„Charlotta, dokázala by si odísť od Blacka a byť so mnou? Nemyslím teraz, ale kedykoľvek v budúcnosti. Ak by ste sa znova rozišli?“
Zaváhala som. Ak by sme sa znova rozišli? Spojenie aur, blesklo mi hlavou. Nemohla by som byť s iným, ani keby Sirius zomrel. Nie, pretože to hovorila tá poučka z knihy, ale pretože som to tak cítila. Bola som si tým istá. Nemohla by som byť s nikým iným, ako s ním. Asi by som sa utrápila.
„Nie, Lucius, je mi to ľúto, ale nemohla by som byť bez Siria,“ priznala som.
Lucius smutne prikývol. „Veď ja viem.“
„Nie, nevieš!“ vyletelo zo mňa skôr, ako som to stihla zastaviť.
„Tak mi to povedz,“ vyzval ma.
„To som nemala povedať,“ pokrútila som hlavou. „Zle sa to vysvetľuje a aj tak ti to nemôžem povedať.“
Lucius len prikývol.
„Narcissa musí byť šťastná,“ povedala som po chvíli ticha.
Lucius sa uchechtol.
„Vraj priam žiari,“ poznamenal znechutene.
„Veď už si s ňou chodil,“ pripomenula som mu zbytočne. „Asi nie je taká zlá.“
„Chodil som s ňou, ale záleží mi na nej, asi ako na obrovskej sépii v Čiernom jazere.“
Pokrútila som hlavou.
„Čo spravíš?“ spýtala som sa.
„V najdivokejšej fantázii ťa chcem uniesť niekam veľmi ďaleko. Uväzním ťa, vziať si ťa. Máli by spolu krásne deti a ty by si bola so mnou šťastná,“ porozprával.
Zasmiala som sa.
„To by som do teba nepovedala, Lucius Malfoy.“
„Hovorím, že v najdivokejšej fantázii,“ usmial sa Lucius.
„A v skutočnosti?“
Lucius si opäť povzdychol.
„Po tomto turnaji sa vrátim na Durmstang. Doštudujem a vrátim sa do Anglicka. Spravím ocovi radosť a budem pokračovať v jeho politickej dráhe. Ožením sa s Narcissou a po zvyšok života si o tebe nechám snívať.“
„Fádna budúcnosť,“ poznamenala som potichu.
„Dôležité je, že tvoja bude krajšia,“ usmial sa na mňa. „Black a fúra detí.“
„Sirius, to áno. Ale ja a fúra detí? Ak sa bude budúcnosť takto vyvíjať, bude Sirius rád, ak by sme spolu mali jedno. Ale, sakra, prečo sa tu bavíme o takýchto absurditách?! Je nám sedemnásť! Táto budúcnosť nás čaká maximálne o štyri roky.“
„Mňa už o tri a neminie ma,“ pripomenul mi smutne Lucius. „Nevyhnem sa tomu. Moji drahí rodičia mi ju naplánovali do detailov.“
„Nemysli na to,“ napomenula som ho.
„Dobre, len mi ešte niečo sľúb.“
Prikývla som.
„Asi ťa na najbližšie dva roky vidím poslednýkrát, ak nepočítam ten týždeň do konca turnaja. Chcem, aby si mi tu na mieste sľúbila, že urobíš všetko preto, aby si bola šťastná, áno? Že zabudneš, že ťa milujem. Proste budeš šťastná, nech to znamená čokoľvek.“
„Lucius, ja...“
„Sľúb mi to, Charlotta! Budeš robiť všetko pre to, aby si bola šťastná bez ohľadu na kohokoľvek? Sľúb to, Charlotta!“
„Dobre, sľubujem,“ prisľúbila som potichu. „Ale ty mi naoplátku sľúb, že mi budeš písať.“
Lucius už sa nadychoval k protestom.
„Prosím, Lucius,“ zaprosila som.
„Čo s tebou?“ povzdychol si. „Sľubujem.“
„Ďakujem,“ usmiala som sa.
Niečo mi napadlo.
„Nazval si Siria Bielym rytierom,“ začala som váhavo. Zastavila som jeho vysvetľovanie zdvihnutím ruky skôr, ako začal. „Ja si ale myslím, že mojím Bielym rytierom si aj ty.“
Usmial sa. „Prečo?“
„Aký problém by ti robilo, ma uniesť a donútiť ma milovať ťa?“ spýtala som sa. „Podľa mňa nie veľký. Ale neurobil si to ani to neurobíš. Ľutuješ, čo si mi vtedy spravil. A nakoniec chceš, aby som bola šťastná. Si môj Biely rytier.“
„Rytier možno, ale biely?“ zapochyboval.
„Biely rytier,“ usmiala som sa povzbudivo. „Verím tomu.“
„Tak by som mal aj ja,“ usmial sa. „V tom prípade, nech urobím v budúcnosti čokoľvek, never, že to robím z vlastnej vôle,“ povedal mi.
„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa prekvapene.
„To ešte neviem,“ povedal neurčito, ale neverila som mu. „Ale tým sa netráp, princezná.“
„Princezná?“
„Ak som ja rytier, ty si moja princezná,“ vysvetlil s úsmevom.
Pobavene som pokrútila hlavou. Zo siene sa ozvali tóny hlasnejšieho valčíku.
„Môžem ťa požiadať o tanec?“ spýtala som sa ho a nastavila som mu ruku.
Usmial sa. „Nemôžem odmietnuť.“
Jemne ma chytil za ruku, pritiahol si ma k seba a druhú ruku mi položil na chrbát. Ďalší muž v mojej blízkosti, ktorý vie všetko dokonale.
„Dnes sa mi zdáš ešte krajšia, ako na Vianočnom plese,“ pošepkal mi do ucha.
„Ďakujem.“
 
Valčík dohral posledný tón priskoro. Nechcelo sa mi opustiť Luciovo teplé náručie ani neviem prečo.
„Mala by som sa...“ spomenula som si zrazu, ale Lucius mi skočil do reči.
„Mala by si sa vrátiť k nemu. Musí sa už o teba báť,“ dokončil za mňa.
Prikývla som.
„Ospravedlníš, ak ťa neodprevadím?“
„Úplne,“ usmiala som sa.
Lucius sa mi otočil chrbtom a rukami sa zaprel o zábradlie.
„Pre mňa nebude ťažké splniť sľub,“ pošepkala som. „Ale čo pre teba?“
„Napíšem ti len, čo sa stane niečo, čo za to stojí,“ usmial sa na mňa. „Alebo mi napíš ty, čo sa deje na Rokforte. Na tom nezáleží, ale určite ti budem písať.“
„Ja viem. No skôr som myslela, ako sa budeš cítiť. Mal by si na mňa radšej zabudnúť.“
„Nechcem na teba zabudnúť. To by nebola pekná budúcnosť, bez spomienok na teba.“
V tej chvíli ma napadlo niečo šialené, možno mu tým len viac ublížim, ale risk je zisk.
Chytila som jeho tvár do dlaní, stiahla som si ju na svoju úroveň a nežne som ho pobozkala. Najprv bol veľmi prekvapený, no potom ma objal a prudko si ma k sebe pritisol. A ja som sa nechala. Aspoň na túto malú, jedinú a poslednú chvíľu som bola jeho nie Siriusová. Ale keď sa naše pery rozdelili, patrila som znova len svojmu tajomnému bohovi s búrkovými očami. Necítila som, že by som ho zradila. Toto bolo nutné. Druhý a poslednýkrát.
„Aby si mal na čo spomínať,“ pošepkala som.
Jemne som sa vykrútila spomedzi jeho rúk a odišla som. Ani som sa neotočila, aby som videla, ako sa tvári. Radšej som to nechcela vidieť. Pomaly som kráčala späť do siene.
 
„Charlie!“ zavolal na mňa Sirius vyplašene a rozbehol sa ku mne. „Si v poriadku?“ spýtal sa.
Len som prikývla.
„Kde si bola? Strašne som sa o teba bál. Už som ťa bol hľadať, ale nemohol som ťa nájsť. Naozaj si v poriadku?“
„Som v poriadku, Sirius,“ ubezpečila som ho. „Cestou späť som zazrela nejaký balkón a vyšla som naň,“ klamala som. „Bol odtiaľ krásny výhľad a ja som sa zamyslela.“
„Prosím, toto mi už nerob. Naozaj som sa strašne bál,“ vydýchol a bezpečne ma objal.
„Som v poriadku,“ zopakovala som a schúlila som sa na jeho veľkej hrudi.
Bolo to tak krásne. Bola som rada, že sa ma nevypytoval. Proste mi veril. Len som sa cítila trochu previnilo, že on mi verí a ja mu klamem, ale pravda by ho asi zložila. Alebo lepšie, ak by poznal pravdu odvrhol by ma a Lucia by prinajmenšom veľmi pomaly zabil.
„Ľúbim ťa,“ pošepkala som do jeho košele.
Myslela som, že to cez hudbu nepočul, ale mýlila som sa.
„Aj ja teba,“ pobozkal ma do vlasov.
„Láska, ja viem, že som doterný, ale určite je všetko v poriadku?“ overil si znova.
„Teraz už v úplnom,“ usmiala som sa na neho. „Kde sú Deborah a Liam?“ spýtala som sa.
Chytil ma za ruku a odviedol ma späť k nášmu stolu.
Naozaj bolo všetko v absolútnom poriadku. Pri ňom to ani inak byť nemohlo. To, čo Lucius ku mne cíti, som ovplyvniť nemohla a ani som tomu nemohla zabrániť, a tak som sa radšej riadila svojím sľubom a znova som zásuvku s menom Lucius zavrela. Len som si priala, aby prestala hrkotať.
 
Nakoniec z toho bol ešte krásny večer, pomyslela som si, keď som sa so Siriom vracala nadránom do našej izby.
Sirius odomkol, pustil ma prvú a potom za nami zatvoril. Ani neviem ako som sa ocitla opretá o dvere a pritisnutá jeho dokonalým telom. Nebránila som sa, nebolo čomu. Zásada, ktorú som nám dala, že budeme spolu len chodiť a nič viac, padla. Padla vďaka Luciovým slovám.
Po každom rozhovore s ním ustúpim zo svojich pravidiel. Ak to takto pôjde ďalej, tak po ďalšom debate s ním sa za Siria vydám.
„Neprepíš dnes v mojej posteli?“ spýtal sa Sirius prosebne s nádejou v hlase.
Pozrela som mu do tých jeho modrých očí, ktorým nemá šancu odolať žiadna. Už viem, prečo nám vravia slabšie pohlavie. Prečo by nás nepovažovali za slabšie, keď nás dokážu poraziť jedným pohľadom?
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Na to, aby som ho odmietla som potrebovala nabrať silu.
„Dnes ešte nie, ale od zajtra už asi áno,“ sľúbila som mu.
Potešene mu zažiarili oči. Sklonil sa podtrhol mi nohy v kolenách a zobral ma na ruky. Pobavene som sa zasmiala, nedalo sa inak.
„Povedala som od zajtra,“ zdôraznila som pre istotu.
„Ja viem,“ usmial sa. „Veď ťa nesiem do tvojej postele.“
„Miláčik, to platilo pre obe postele,“ uchechtávala som sa ďalej.
„Láska, ja som ťa úplne pochopil.“
„Tak prečo ma tam nesieš?“ spýtala som sa.
„No lebo,“ pokrčil ramenami a položil ma na moju posteľ.
„A uvedomuješ si, že sa musím prezliecť?“ nadhodila som nevinne.
„Ouha! To mi akosi uniklo,“ zamrmlal.
Obaja sme sa zasmiali.
Vstala som z postele a vybrala som sa k skrini pre niečo na spanie. Načiahla som sa pre zips na šatách, no než som sa k nemu stihla dostať, rozopli mi ho nežné, teplé ruky.
„Ďakujem,“ zamrmlala som a o kúsok som sa odtiahla.
Nepriblížil sa späť ku mne, ako som čakala. No aj tak mi položil horúcu dlaň na rameno, zhrnul mi z neho vlasy a vyšiel na krk. Zachvela som sa.
„Dnes si mi povedala môj Biely rytier, prečo?“ spýtal sa.
Ja som si až do tejto chvíle myslela, že to nepočul. Veď jeden myslel...
„Mhm, povedala,“ prikývla som.
„A povieš mi prečo alebo to zostane tvojím tajomstvom?“ spýtal sa mäkko.
Hm, a teraz čo si vybrať? Ak by som mu to nepovedala, nepýtal by sa ďalej, ale nezaslúžil by si z dnešného večera vedieť aspoň toto?
„Rytier, pretože jednoducho si môj rytier. A biely?“ zasmiala som sa. „Si tá najkrajšia biela ovca všetkých čiernych rodín.“
„Hm, biela ovca, to sa mi páči,“ uvažoval nahlas. „Určite lepšie, ako čierna ovca.“
„Nemôžeš byť čierna ovca čiernej rodiny,“ usmiala som sa, ale on môj úsmev nevidel.
„Tak to máš pravdu,“ zasmial sa pobavene. „Takže odo dnes nie sú rytieri v zlatej zbroji, ale bieli rytieri?“
„Nie, len jeden je Biely rytier a to ten môj,“ opravila som ho. A ešte jeden, o ktorom ti nikdy nepoviem, láska, dodala som v duchu.
„Tak teda, moja krásna princezná, poručte si, čo len chcete,“ zasmial sa.
„Chcem sa prezliecť a ísť spať,“ zívla som naširoko a vyzliekla som si šaty.
Počula som, ako za mnou Sirius ťažko prehltol.
„Och, prepáč,“ ospravedlnila som sa hneď. „Ja... neuvedomila som si to.“
„To je dobré. Dá sa to vydržať,“ odpovedal potichu a nechal svoju ruku radšej spadnúť z môjho krku.  
Rýchlo som si obliekla voľné tričko. Otočila som sa tvárou k nemu a chcela som ho radšej obísť, ale nedovolil mi to. Chytil ma za boky, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma.
„Tak asi nedá,“ poznamenal, keď sa odtiahol.
„Sirius, sľubujem, že zajtra, ale...“ vyhŕkla som rýchlo.
„Počkaj!“ prerušil ma. „Takto som to nemyslel. Ja ťa nechcem do ničoho tlačiť. Len to nie,“ vysvetľoval okamžite. „Len som nemohol odolať, nič viac. Nebudem ťa k ničomu nútiť. Ak nebudeš chcieť zajtra, nič sa nedeje. A rovnako ani pozajtra, a tak. Chápeš? Nikdy ťa nebudem do ničoho tlačiť.“
„Ja... asi som to trochu spackala, čo?“ spýtala som sa potichu.
„Nič si nespackala, miláčik,“ usmial sa na mňa chlácholivo. „Milujem ťa a budem ťa milovať stále. V mojich očiach nemôžeš nič spackať. To sa nedá.“
„Aj ja ťa milujem,“ usmiala som sa na neho.
Chytila som ho za ruku a sama som ho odviedla k mojej posteli. Znova ma zdvihol na ruky a uložil ma na vankúš. Nežne ma pobozkal. Odišiel späť k skrini a prezliekol sa z obleku do tenkých nohavíc, v ktorých spával. Potom sa vrátil ku mne a ľahol si vedľa mňa.
„Keď zaspíš, pôjdem na svoju posteľ, aby sme sa tu netlačili,“ povedal mi svoj plán.
„To nemusíš,“ usmiala som sa chlácholivo.
„Ale chcem,“ povedal rozhodne. „Ak zajtra budeš chcieť, presťahujeme postele. Sem sa naozaj dvaja pohodlne nezmestíme.“
„Akoby sme s tým niekedy mali problém,“ usmiala som sa.
Ľahla som si mu na rameno a jednu nohu som preložila cez jeho stehno.
„Ak by si sa cítil nepríjemne, odstrč ma,“ povedala som mu a zívla.
„To by som s nedovolil. Ale väčší problémik bude v tom, že sa budem cítiť až príliš príjemne,“ zasmial sa a pobozkal ma do vlasov.
 
Zamrkala som do tmy. Ale nie, kde to, sakra, zase som? spýtala som sa sama seba. Poobzerala som sa okolo seba a zároveň som sa započúvala. A počula som hlasy niekde z vedľajšej miestnosti. S povzdychom som sa za nimi vybrala a nečakala som nič pekné.
Zastavila som medzi dverami do veľkej miestnosti. V jej strede bol dlhý stôl a okolo neho sedeli ľudia v tmavých plášťoch. Nad stolom sa vznášala postava, z ktorej kvapkala krv.
„Dochádza mi trpezlivosť,“ ozval sa chladný hlas. „Mala by si radšej prehovoriť. Kde je?“
„Ja vám to nemôžem povedať, nie som strážca tajomstva,“ odpovedal pre mňa známy ženský hlas a hneď na to zhíkol.
Videla som, ako si postava vystrašene priložila ruku k ústam.
Nie, to nemôže byť ona, zaželala som si. Podišla som bližšie.
„No konečne sme sa niekam posunuli,“ prehovoril znova ten chladný hlas. „Kto je strážcom tajomstva?“
„Nie!“ odmietla odpovedať žena.
„Crucio!“ zreval.
Už som bola pri stole. Nad ním sa v bolestiach skrúcala Melanie. Do očí mi vyhŕkli slzy.
„Tak kto to je?“ spýtal sa znova nikto iný, ako lord Voldemort.
Prerušil kúzlo a Mel ochabla.
„Tak?“ vyzval ju Voldemort.
„Nie, ja nemôžem,“ mrmlala Mel pomedzi vzlykmi.
„Už ma to prestáva baviť,“ odsekol Voldemort. „Lucius, pokračuj!“ prikázal prísne a pozrel na menovaného.
Sledovala som jeho pohľad a naozaj som zastala na Luciovi. Vedľa neho sedela Narcissa.
Lucius beznádejne pozrel na Mel. V očiach sa mu zračil odpor a zúfalstvo.
„Môj Pane, ja...“ začal váhavo s nechuťou v hlase.
Voldemort nahnevane zavrčal. Ale ja som sa potešila, že Lucius odmietol mučiť moju kamarátku.
„Urobíš to alebo si prídeš pre trest,“ dal mu Voldemort na výber.
Narcissa chytila Lucia za zápästie, ale on jej ruku ihneď striasol.
„Radšej chcem trest,“ povedal rozhodne.
„Tá tvoja hlúpa láska,“ vysmial ho Voldemort. „Myslíš si, že ju zachrániš?“ smial sa. „Dostanem ju sem živú alebo mŕtvu. A možno bude len na tebe záležať, ktorá možnosť to bude. Ale pamätaj si, Lucius, nezachrániš ju predo mnou. A radím ti, nesnaž sa o to, inak budeš trpieť.“
„Nebudem sa nečinne pozerať, ako ju zabíjate!“ povedal Lucius zlostne.
Narcissa vedľa neho zbledla a hneď na to sčervenela.
„Mám to považovať za zradu, Lucius?“ spýtal sa Voldemort mierne.
„Nie, môj Pane, som vám úplne verný,“ zasľúbil sa Lucius. „Len nechcem, aby sa Charlotte niečo stalo.“
„A ak ti ju privediem sem, Lucius? Živú a zdravú? Nebudeš vďačný svojmu Pánovi?“
Lucius sklopil pohľad.
„Milujem ju, chcem, aby bola šťastná a to tu nebude,“ povedal potichu.
Narcisse vytryskli z očí slzy.
„Och, Lucius, Lucius. Pozri sa, čo tvoje neuvážené slová spôsobujú tvojej manželke. Nemrzí ťa to?“ vytýkal mu Voldemort.
„Nie, môj Pane,“ priznal Lucius.
Narcissa vstala a s plačom vybehla z miestnosti. Až mi jej bolo ľúto.
„Láska je zradná vec, čo, Lucius?“ nadhodil Voldemort s hrozivým smiechom. „Ale, ako chceš, je z čistokrvného rodu, nemám nič proti tomu, aby si ju miloval.“
„Môj Pane, prosím, nechajte ju byť,“ prosil Lucius.
„Ale to ja nemôžem, Lucius,“ odpovedal mu. „Jej moc je až priveľmi lákavá.
Lucius zaúpel.
„Rodolphus, pokračuj,“ prikázal Voldemort Lestrangeovi a posadil sa za vrch stola.
Moju pozornosť mal naďalej Lucius. Videla som, ako mu po tvári stiekla osamelá slza. Jeho pery niečo bezhlasne povedali, ale ja som nedokázala zachytiť, čo to bolo.
Mel vykríkla a ja som pozrela znova na ňu. Trpela kvôli mne a možno zomrie kvôli mne. Strašné!
„Naposledy sa ťa pýtam,“ povedal Voldemort hrozivo. „kto je strážcom tajomstva?
„Sirius Black,“ povedala Mel takmer nečujne.
Voldemort sa rozosmial.
„Avada Kedavra!“ zvolal pokojne a Melanino bezvládne telo dopadlo na stôl. „Lucius, odprac ju,“ prikázal. „Bola to predsa najlepšia kamarátka tvojej lásky,“ vysmieval sa Voldemort.
„Melanie,“ hlesla som, keď ju Lucius zobral na ruky.
Lucius znova povedal tie slová, ale teraz som ich dokázala prečítať z jeho pier. Povedal: „Biely rytier...“
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

biely rytier..

(jaja, 27. 4. 2011 21:33)

ten koniec.. :// to je hrozné.. :(( ale inak ako vždy krásné.. :)) no čo už nemam talent na slohocky ako maťuška.. :)) :/ prosíím čo najrýchlejšie dalsiu kapitolku.. :) aj cesta je super! :))normalne som sa do toho zamilovala.. :) :-*

Prosííííííííííííím

(mia, 25. 4. 2011 10:36)

kráásne to je...a vieš čo??Píšeš nádherne, tak by si mohla pridávať častejšie kapitoly, nemyslíš??A aj cestu a tak by si mohla pridávať :):)