Ráno ma zobudili výkriky, ktorým som nechápala.
„Tichošlap! Sakra, Sirius, vstávaj! Sirius!“ ozývalo sa stále dokola.
Zamrvila som sa. Až keď som zistila, že na posteli nemám dosť miesta, spomenula som si na predchádzajúcu, nádhernú noc. Ničoho som neľutovala. Nemala som dôvod. Ale stála som si za svojím rozhodnutím. Ešte do toho nespadnem, najprv to po troškách vyskúšam.
„Sirius! Okamžite vstaň! Potrebujeme ťa!“ ozvalo sa izbou znova.
Spomenula som si, čo ma zobudilo. Jemne som sa Siriovi vykrútila a vybrala som sa k jeho veciam. Na nočnom stolíku bolo obojstranné zrkadlo, z ktorého na Siria volal James. Zobrala som ho.
„James?“ oslovila som vyrevujúceho strapatého chalana. Na tvári mal nepekný škrabanec. „Stalo sa niečo?“
„Je tam niekde Sirius?“ spýtal sa ma okamžite. „Fakt ho potrebujeme.“
„Hneď ti ho zobudím,“ povedala som mu a vracala som sa k svojej posteli. „James, čo sa stalo?“
„Prepáč, ale nemôžem ti to povedať.“
„Prečo?“
„Proste nemôžem, ide o Rema. Keď to povieš Siriovi, zaručene ho dostaneš z postele.“
„Už ho idem zobudiť,“ prikývla som.
„Hmm, a Charlie?“ ozval sa James nesmelo. „Ty si nahá?“ spýtal sa.
Pozrela som na seba. Neuvedomila som si, že nemám oblečenú pyžamu. Načo by mi aj v túto noc bola. Ale teraz by sa nadmieru hodila.
„Čo všetko vidíš?“ zavrčala som na Jamesa.
„Nič!“ bránil sa ihneď. „Len nahé plecia.“
„Len aby,“ odvrkla som mu.
Sadla som si na kraj postele k Siriovi.
„Sirius,“ zatriasla som ním jemne. Na moje tiché budenie reagoval lepšie, ako na Jamesov rev. „Sirius, James ťa zháňa. Hovorí, že ťa potrebujú. Že je niečo s Remom.“
Ako James predpovedal, na tú vetu Sirius takmer vyletel z postele. Vytrhol mi zrkadlo. Postavila som sa a kúsok som sa od neho vzdialila.
„Čo sa v noci stalo?“ vypálil okamžite na Jamesa.
„Utiekol mi,“ povedal James zahanbene. „Sám som na neho nestačil.“
„Ublížil niekomu?“ spýtal sa Sirius.
„Nie, zastavil som ho. Len zaútočil. Ale na všetko si pamätá a je na dne. Neviem, čo mu mám povedať. Na to si odborník ty. Má absolútnu depku. Nechce ma ani vidieť. Ty sa mu tam vždy dokážeš vnútiť.“
„Musíš ho nejako vytočiť. Ale poriadne, inak sa ešte viac uzavrie. Ako ti mohol utiecť?“
„Jednoducho. Čo myslíš, jeden jeleň na...“
„Dobre, dobre,“ prerušil ho Sirius a pozrel na mňa.
Snažila som sa nepočúvať, ale nešlo to. Hodila som po Siriovi ospravedlňujúci pohľad. Chápavo sa usmial.
„Zranil niekoho vážnejšie?“ spýtal sa Sirius Jamesa.
„Nie, nikoho. Len mňa trochu doškriabal.“
„Čo ste povedali babám?“
„Ešte nič, veď je sedem ráno,“ odpovedal James. „Ale pochybujem, že zaberie výhovorka, že chodí za svojou chorou mamou.“
Sirius prikývol. „Ani im nič nehovorte. Najprv by to mal Remus povedať Mel.“
„A čo jej mám povedať ja teraz? Vieš, Mel, tvoj priateľ je v Nemocničnom krídle, pretože je beštia a v noci sa nepekne zranil?“
„Skús vynechať tú beštiu a bude to fajn,“ odvrkol mu Sirius. Potom si všimol môjho vydeseného pohľadu. „Paroháč, ty si fakt jeleň! Tiež vieš, čo povedať v najnevhodnejšiu chvíľu.“
„Čo?“ nechápal James.
„Ale nič. Ako je na tom Rem?“
„Zle! Asi mu zostane jazva na tvári a nechcene som mu zlomil ľavú ruku.“
„A ty?“
„Pár škrabancov. Čo mám sakra robiť?!“
„Povedal som ti, musíš ho riadne vytočiť, aby sa prebral z depky a potom mu jemne vysvetli, že je načase, aby to povedal Melanie. Ja to teraz musím vysvetliť Charlie, takže čau,“ rozlúčil sa s Jamesom a položil zrkadlo na nočný stolík.
„Čo myslel tým, že Remus je beštia?“ spýtala som sa ihneď.
„Pamätáš sa, ako som ti hovoril, že sme animágovia?“ Prikývla som. „Tak to nebola úplná pravda. Ja, James a Pettigrew sme animágovia, ale Remus nie. Remus je...“
„Vlkolak?“ spýtala som sa, keď mi všetko zapadlo na správne miesta.
Prikývol. „Ale to nič nemení na tom, aký je normálne. Vlkolakom je len tri noci v mesiaci, ale inak je sám sebou. Vtedy to je náš Remus,“ bľabotal.
Sadla som si k nemu na posteľ a chvíľu som to spracúvala.
„Ja viem,“ zastavila som ho v ďalšom obhajovaní Rema. „Chudák, Remus.“
Sirius prikývol.
„Ako dlho?“
„Od piatich rokov. Dozvedeli sme sa to v tretiaku. Preto sme sa v piatom ročníku stali animágmi. Aby si sme vtedy mohli byť s ním. Porušujeme tak opatrenia, ktoré mu vytvoril Dumbledore, aby mohol byť na Rokforte, ale nemu je s nami lepšie, takže nás to až tak netrápi.“
„Ja mu to nepoviem,“ usmiala som sa.
„Veď ja viem. Nevieš, ako na to zareaguje Melanie, keď jej to povie?“ spýtal sa ma s obavami.
„Neviem,“ pokrútila som hlavou. „Bude zaskočená, ale čo bude potom netuším. Na niečo takéto sa nedá pripraviť ani keby chcela.“
„Máš pravdu,“ súhlasil so mnou. „Teraz by som tam mal byť. Vlastne včera som tam mal byť. Keby sme na neho boli dvaja, ako vždy, nič by sa nestalo.“
„Za to, že si tu nemôžeš. Neobviňuj sa.“
„Tohto sa najviac bál. Chvíle, keď to bude musieť povedať Melanie.“
„Melanie je citlivá a chápavá. Pochopí to. Len bude asi nahnevaná, že jej to nepovedal sám od seba.“
„To by nedokázal.“
„Nezávidím im to.“
„Čo by si spavila, keby som to bol ja?“ spýtal sa po chvíli ticha.
„Keby sme boli na ich mieste?“ overila som si.
Prikývol.
„Asi by som na teba riadne narevala, že si mi to nepovedal a potom by som sa s tým zmierila.“
„Dokázala by si so mnou zostať?“
„Za to by si predsa nemohol. Sú to len tri noci, inokedy by si predsa bol normálny a sám sebou.“
„Ak toto povie Mel Removi, majú vyhrané,“ povedal a pobozkal ma.
Prerušila som bozk skôr, ako čakal.
„Čo je?“ spýtal sa nechápavo.
„Ja... Nie som si istá.“
„Čím?“
„Že to chcem tak rýchlo.“
„Aha,“ pokrčil ramenami a odtiahol sa.
Hneď, ako ma pustil, oľutovala som toho. Pritiahla som si ho späť a sama som ho pobozkala.
„Teraz už si si istá?“ spýtal sa šibalsky a v očiach mu hrali iskry.
„Nie, ale nemôžem bez teba byť.“
„To cítim,“ povedal. „Vysvetli mi to, prosím,“ požiadal. „Povedz mi, ako je možné, že keď sa ťa dotknem cítim tvoje pocity a myšlienky?“
Povzdychla som si. „Počul si už o spojení aur?“ vzdala som sa.
Prikývol.
„Myslím si a moja mama si to myslí tiež, že to je medzi nami,“ priznala som.
„Spojenie aur?“
Prikývla som.
„Muklovia tomu hovoria, že sme si súdení,“ usmial sa.
„Ale v čarodejníckom svete to má oveľa väčší dopad. Cítime navzájom svoje pocity, keď sa dotýkame. Niekedy dokonca aj myšlienky. Že vraj nemôžeme jeden bez druhého plnohodnotne existovať.“
„Ale to je predsa pravda!“ vyhŕkol.
Podvihla som obočie.
„Veď to priznaj!“ vyzval ma. „Kedy si sa naposledy, pred dnešnou nocou, cítila úplná a spokojná?“
„Keď si ma pobozkal pred tým súbojom pre šťastie a predtým...“
„Vtedy v šatniach, keď som po tebe tak hlúpo vyjel,“ dokončil za mňa inými slovami, aké by som použila ja. „Presne! Aj ja som sa v tých chvíľach cítil lepšie. Cítil som sa celý,“ priznal.
„Sirius, ja sa bojím do toho len tak spadnúť,“ namietla som znova.
„Tak na to pôjdeme pomaly,“ usmial sa nevinne. „Len tak, ako budeš práve chcieť. Som ti k dispozícii na čokoľvek. Od nevinných rozhovorov až po toto,“ ukázal na posteľ.
„Mohol by si byť teraz len môj chlapec? Mohli by sme sa vyhýbať posteli? Len byť spolu, rozpráva sa, smiať sa? Byť si navzájom oporou?“ navrhla som.
„Ak to tak chceš?“ súhlasil otázkou a ja som mu na ňu prikývla. „Fajn, pre mňa je dôležité, že budeš so mnou. Že sa mi nebudeš vyhýbať a budem ťa mať pri sebe. Objatia a bozky nie sú zakázané?“ spýtal sa naoko vystrašene.
Zasmiala som sa. „Objatia nie. A bozky?“ akože som sa zamyslela. „Zakázané sú len tie, z ktorých omdlievam.“
„A nie sú také všetky?“ spýtal sa skleslo.
„Väčšina,“ usmiala som sa.
„Milujem ťa,“ povedal. „Nechcem od teba nič viac len, aby si mi dovolila byť pri tebe. Bez teba to nie som ja.“
„To už som si overila sama na sebe. Tak, čo keby sme teraz išli spolu na raňajky a po prvýkrát, čo sme tu aj s úsmevom.“
„Ani nevieš s akou radosťou,“ usmial sa na mňa šťastne.
Postavila som sa z postele a išla som sa obliecť.
„A láska,“ oslovil ma.
Pozrela som na neho. „Hmm?“
Vytiahla som tričko a obliekal som si ho.
„Mohla by si prestať Debie vraždiť pohľadom? Je to fajn dievča, keď jej dáš možnosť, ukáže ti to.“
„Pokúsim sa. Ale aj ty prestaneš sondovať Liama,“ dala som si podmienku.
Podišiel ku mne a od chrbta ma objal. Položil svoje pery na môj krk a nežne po ňom skĺzol na rameno, kde ma pobozkal.
„Pokúsim sa,“ pošepkal a jeho dych ma pošteklil na pokožke.
„Toto je jedna zo zakázaných vecí,“ napomenula som ho, ale napriek tomu som sa o neho spokojne oprela.
„Ale páči sa ti,“ skonštatoval s radosťou.
„Veľmi,“ súhlasila som.
„Raňajky,“ pripomenula som mu, keď som ucítila, že jeho telo by chcelo niečo iné.
„Teraz?“ spýtal sa smutne.
„O chvíľu to bude ešte horšie,“ upozornila som ho s úsmevom.
„Máš pravdu, aj keď už teraz je to na blbej ceste,“ zasmial sa. „V pohode sa obleč a uprav. Ja potrebujem studenú sprchu,“ priznal sa.
Pustil ma, zo skrine zobral nejaké oblečenie a zapadol do kúpeľne. Keď sa za ním zatvorili dvere, rozosmiala som sa.
„To nie je smiešne!“ zavolal na mňa cez dvere. „Za to môžeš ty!“ obvinil ma.
„Veď ja sa ti nesmejem,“ zaklamala som. „Smejem sa pretože som šťastná.“
„To je síce pekné, láska, ale neskočím ti na to,“ odbil ma a pustil vodu.
Mňa premohla ďalšia salva smiechu.
„Moja káva!“ vyhŕkla som pohoršene, keď bez zaváhania siahol po mojom hrnčeku a odpil si z neho.
Za jednu noc a krátky ranný rozhovor sa medzi nami vrátilo takmer všetko do starých koľají. To bude mať tá banda v Rokforte radosť, až sa im tam utrasie ten Remov problém a dozvedia sa toto.
„Ale, miláčik, snáď sa nebudeš hnevať,“ usmial sa na mňa tým svojím nevinným úsmevom.
„Už sa hnevám,“ upozornila som ho a radšej som si naliala novú kávu.
„Nevyzeráš nahnevaná,“ prezrel si ma.
„Zvonka možno nie, ale vnútri vriem.“
Potešene podvihol obočie. „Hmm, uzmierovanie s tebou bolo vždy dobré.“
Zahnala som sa po ňom, ale uhol. „Choď niekam,“ poslala som ho kade ľahšie. „Na niečom sme sa dohodli.“
„Veď ja to akceptujem.“
„Nevyzerá to tak,“ odbila som ho.
„Fakt?“ zatiahol.
„Nie, naozaj,“ usmiala som sa. „Toto mi chýbalo,“ priznala som.
„Aj mne, láska,“ pridal sa ku mne.
Voľnou rukou, v ktorej práve nezvieral môj hrnček kávy, ma objal okolo pása. Pritiahol si ma úplne k sebe a pobozkal ma do vlasov.
„Dobré ráno,“ ozvalo sa za nami tak, ako vždy, keď sme mali nejakú takúto svoju chvíľku.
Obaja sme sa obzreli na profesora Dumbledora.
„Dobré ráno, pán profesor,“ odpovedali sme mu unisono.
Profesor sa na nás potešene usmial.
„Prišiel som vám povedať, že dnes budú výsledky tejto časti turnaja. Síce som ich ešte nevidel, ale aj tak som na vás na oboch hrdý. Predviedli ste úžasné výkony a zaslúžite si pochvalu. Už teraz máte 200 bodov pre Chrabromil istých. Len teraz musíme počkať, ako vás ohodnotia rozhodcovia. Som si však istý, že v postupovej desiatke ste.“
„Ďakujeme, pane,“ poďakoval za oboch Sirius.
„A som rád, že ste si k sebe opäť našli cestu,“ povedal profesor potmehúdsky. „Bola by škoda zahodiť vzťah, ktorý sa len ťažko v dnešnej dobe nájde. Dobrú chuť!“ poprial nám a odišiel.
Neveriacky som za ním pozerala.
„Myslíš, že vie o tom spojení?“ spýtal sa Sirius.
„No naznačil nám to,“ uvažovala som.
„Ale no aj tak je to jedno. Či to vie, alebo nevie, nemôže v tom brániť ani nič podobné,“ povedal Sirius a vrátil sa k svojmu tanieru.
Musela som mu dať za pravdu a tiež som sa radšej vrátila k raňajkám.
„Napadlo mi,“ začal Sirius.
„Čo také?“ povzbudila som ho tak, ako chcel.
„Povieme to o nás tej šialenej bande doma?“ spýtal sa.
„Chceš to držať v tajnosti?“
„Prečo nie?“
„A prečo áno?“ nadhodila som.
„Pretože ich chcem trochu potrápiť za to, ako nám do toho dokonale liezli a za každú cenu sa nám snažili pomôcť.“
„Hmm,“ zatiahla som. „A nechceš to preto, aby si bol pred babami voľný?“
„Chcem jedine teba,“ šepol zvodne a vyslúžil si žďuchnutie medzi rebrá odo mňa.
„Pouvažujem nad tým,“ uzavrela som.
„Ahoj,“ ozvalo sa a vedľa Siria si sadla Deborah.
„Ahoj,“ odpovedal jej.
„Čo ty tu tak skoro?“ spýtala sa ho. „Bola som pre teba a ty nikde.“
„No... my sme mali trochu náročnejšie ráno,“ naznačil Sirius.
Deborah podvihla obočie.
„James nás zobudil,“ vysvetlil jej Sirius niečo iné ako naznačoval. „Teda Charlie zobudil a ona zobudila mňa. Inak by sa ma ten okuliarnik nedovolal. Mal som náročnú noc,“ dodal a hneď potom zasyčal bolesťou, keď som ho kopla pod stolom do píšťaly.
„Takže sa nám spiaca princezná konečne prebrala,“ pochopila Deborah Siriové úžasné narážky, z ktorých mi z uší stúpala para.
„Hej, hej, hej!“ zastavil nás obe Sirius skôr, ako som stihla vypeniť. „Nebuď nepríjemná, Debie. Ešte pred chvíľou som sa ju snažil presvedčiť, aby ťa brala, že nie si taká, akou sa zdáš, ale veľmi mi nepomáhaš,“ odbil ju.
„Tak teraz sa bude slečna cítiť urazene?“ nadhodila Deborah.
„Nie, len si utvrdí, že si krava,“ povedala som pokojne.
„Ja sa vzdávam,“ povzdychol si Sirius.
S úsmevom som sa o neho oprela.
„Dobre robíš, láska,“ odobril som mu to.
„Ja ťa raz...“ začal výhražne.
„Aj ja ťa milujem,“ skočila som mu do reči.
Obaja sme sa začali smiať.
„Nevieš, ako strašne,“ pošepkal mi a otočil sa k Deborah. „Debie, mám ťa rád a som s tebou rád, ale chcem byť hlavne s Charlie. Takže ju budeš musieť v mojej prítomnosti zniesť a prestaneš sa do nej navážať, inak hrozí, že sa s tebou nepoháda ona, ale ja,“ upozornil ju.
Napadlo mi, ako by som teraz mohla v Siriových očiach trochu podrásť.
„Pozri, Deborah, začneme znovu dobre? Nič o tebe neviem a ani ty nevieš nič o mne. Možno v skutočnosti nie si taká mrcha, ako sa zdá. Berieš? S čistým štítom. Zabudnem, čo si mi povedala a ty zabudneš, čo som povedala ja,“ navrhla som a podala som jej cez Siria ruku.
Chvíľu váhala, ale pod jeho prísnym pohľadom mi ju stisla.
Sirius sa na mňa usmial.
„Pre toto ťa milujem,“ povedal mi a krátko ma pobozkal.
„Ja viem,“ usmiala som sa.
Hneď na to prišiel druhý problém dnešného rána a rozospato si kvacol ku mne. Hneď sa natiahol po mojej káve. So šikovnosťou metlobalového hráča som ju ukoristila skôr, ako on.
„Hej! O jednu som už dnes prišla,“ bránila som si hrnček.
„Čo? Charlie, ja ešte spím. Hovor so mnou narovinu,“ povedal mi Liam.
„Že si máš naliať vlastnú.“
„To sa ti ľahko povie. Ty tam cez zalepené oči nevidíš dva hrnčeky,“ bránil sa.
„Strašné,“ povzdychla som si a naliala som mu.
„Ďakujem, krpec,“ povedal s úsmevom.
„Že ja sa vôbec snažím,“ povzdychla som si.
„Ale snažíš sa úžasne,“ pošepkal mi Sirius. „Celkovo dnes si úžasná. Čo sa stalo?“
„Prežila som úžasnú noc s tajomným neznámym,“ odpovedala som mu.
„A bol veľmi neznámi?“
„Myslím, že by som ho spoznala, keby som ho stretla. A keby ma pobozkal, viem naisto, že je to on.“
Sirius ma bez váhania pobozkal.
„A záhada je vyriešená,“ zamrmlala som. „Rada ťa spoznávam, tajomný cudzinec.“
„Aj ja teba, kráska,“ vrátil mi rovnako.
„Sníva sa mi?“ spýtal sa ma Liam a odtiahol moju pozornosť od Siria, ktorému sa to nepáčilo, a tak si to vykompenzoval aspoň rukou prehodenou okolo mojich bokov.
„A čo sa ti sníva?“ spýtala som sa Liama.
„Že si ho pobozkala,“ odpovedal začudovane.
„Nie, nesníva sa ti,“ odpovedal mu namiesto mňa Sirius nabrúsene.
„Ty si ho pobozkala? Prečo?“ nechápal Liam.
„Chodí so mnou,“ znova mu odpovedal Sirius.
„Určite?“ overoval si Liam.
„Nie, len náhodou,“ zavrčal Sirius.
Položila som mu ruku na hruď. To vždy zabralo, ako utišujúci prostriedok.
„Liam, chodíme spolu a ocenila by som, keby si to hneď nevytrúbil Maxovi,“ požiadala som ho.
„Bojíš sa, že by Max nesúhlasil?“ spýtal sa s istou.
„Nie, on popravde dúfa, že sa dáme znova dokopy a bude mať od nás pokoj celý Rokfort.“
„Ale...“
„Žiadne ale. Ty predsa vieš, ako to je,“ pripomenula som mu.
„No dobre, som ticho,“ uznal Liam.
„Som rada,“ zavrčala som.
Otočila som sa k Siriovi a pretočila som očami. Uškrnul sa.
„Hej, Getler, neviem prečo ma tak neznášaš, ale nemohli by sme začať odznova?“ navrhol Sirius rovnako ako ja pred chvíľou. „Možno sa z teba nakoniec vyliahne normálny chlap.“
Skúsil na mňa rovnakú stratégiu, ako ja na neho a zabrala, aj keď som vedela, že to robí len preto, aby si u mňa šplhol.
Liam na mňa pozrel a ja som prísne prikývla.
„Tak dobre,“ povedal Siriovi a podal mu ruku.
Konečne sa rozbehli pokojné raňajky. Teda pre ostatných troch. Ja som čakala ešte na jedného. A Lucius na seba nedal dlho čakať. Vošiel do jedálne a polovica dievčat sa za ním otočila a vzdychla. Naše pohľady sa stretli a on sa na mňa smutne usmial. Vrátila som mu veselší úsmev. Smola bola len v tom, že mi práve vtedy Sirius povedal, že sa ide mrknúť na výsledky a pobozkal ma na líce.
Luciovi skrivil peknú tvár chmúr. Zatvorila som to do zásuvky s menom Lucius Malfoy a vytlačila som to z hlavy. Vstala som, dobehla som Siria a chytila som ho za ruku.
„Snáď ma tam nenecháš samu,“ pohoršila som sa.
„Ja som dúfal, že pôjdeš za mnou,“ usmial sa.
„Tvoj plán s utajením práve padol,“ oznámila som mu.
„Prečo?“ spýtal sa.
„Pretože Liam, je rovnako ako Max, ako hlásna trúba. Čo nepovie, to nevie. Do zajtra o nás Max vie a s ním aj polovica Chrabromilu, keď budú tí šialenci tam oslavovať, že sme sa predsa len k sebe vrátili.“
„No čo už,“ povzdychol si Sirius. „Nejako to už prežijeme, že budeme zase stredobodom pozornosti. Len na teba budem musieť dávať pozor, aby sa mi ťa niektorá nepokúsila otráviť, alebo niečo podobné,“ povedal mi.
„Už sme to raz zvládli. Zvládneme to aj znovu,“ usmiala som sa.
„Odteraz už všetko,“ súhlasil.
Prišli sme k tabuliam v hale. Chvíľu sme hľadali správny papier a potom sme sa od radosti pobozkali. Boli sme druhí. Predbehla nás len nejaká americká škola. A len o bod. Prebehla som pohľadom zoznam. Chcela som vedieť, ako dopadol Liam. No Duringham bol prvý pod čiarou. O bod ich predbehol Durmstang a pod nimi bol Beauxbatons. Ale aj tak som bola spokojná.
Veď sme druhí. Keď sa to dozvedia doma, bude väčšia párty, ako keď sa dozvedia, že sme so Siriom konečne spolu. Ešte keď si aspoň to druhé miesto udržíme do konca turnaja a bude to suprové.
„Dnes sa mi naozaj darí,“ skonštatoval Sirius spokojne. „Zase si so mnou a sme druhí v poradí. Čo viac by som mohol chcieť.“
„Neviem, ale ty si vždy nakoniec niečo nájdeš,“ usmiala som sa.
„Dnes určite nie,“ namietol. „Len toľko, že ťa milujem.
„Veď aj ja teba,“ usmiala som sa pobozkala som ho.
jééj
(mia, 9. 4. 2011 19:30)