27. kapitola - Ja! Ja! Len ja!
Prebehli dva šialené týždne turnaja. Vypadla väčšina párov, ale stále súťažilo viac ako dvadsať dvojíc. Teraz sa už nehralo systémom prehráš vypadneš, ale na body.
Nám dvom sa darilo. Párkrát sme boli blízko vypadnutia, musím priznať, že moju vinnou, ale vždy to Sirius zachránil. Nakoniec sa ukázalo, že je oveľa lepší ako ja, napriek tomu, že na tréningoch väčšinou prehrával. Vtedy mi nenapadlo, že by ma mohol nechať vyhrávať, ale evidentne tak robil. Dosť ma to zaskočilo, pretože som vedela, že on nerád prehráva.
Mimo súťažnú halu som sa zmietala medzi naštvaným pohľadom Siria, tým zvláštnym Malfoyovým pohľadom, nechápavým pohľadom Liama a pochybovačným pohľadom Siriovej kamošky, ktorá sa bez prestávky na neho lepila.
V našej izbe bola v kuse hustá atmosféra. Keď som mohla, vyhýbala som sa jej. Niekedy som mala pocit, že sa tam nedá dýchať. Sirius bol buď naštvaný na Malfoya, alebo na Liama, alebo poprípade aj na oboch naraz. No nechápem prečo ho štval Liam a prečo na neho žiarlil. Liam je môj kamarát a on to vie. Veď aj on má tú svoju Debie a žiarlim na ňu? Vlastne žiarlim... Sakra! vynadala som si.
A viete čo bolo najlepšie? On sa už stihol vyspať s polovicou prítomných dievčat. Spal s dievčenskou časťou delegácie z Grécka, Ameriky, Brazílie, Thajska, Egyptu... no nechce sa mi tu menovať hrubú väčšinu štátov čarodejníckeho sveta.
No kto by nakoniec aj nežiarlil. Horšie bolo, že ja som žiarlila len na tú jednu. Na jeho kamarátku. Šialené! Nežiarlila som na baby, s ktorými bez váhania spáva. Žiarlila som na dievča, s ktorým sa smeje. Vlastne nie až tak šialené. Chcela som byť s ním a môcť sa s ním smiať, rozprávať, blbnúť, naťahovať sa o hlúposti... A čo mi v tom bránilo? Pitomá pýcha!
Hlúpa, tvrdohlavá, pyšná krava... nadávala som si cestou chodbami.
V chrlení nadávok na seba samu ma prerušilo odkašlanie. Otočila som sa. Pohľad mi padol na tú Siriovu blondínu.
„Debie, však?“ spýtala som sa povýšene.
Ouha, ja som povýšenecká, tak to už je so mnou fakt zlé. Žiarlim ako stará manželka!
„Netvár sa tak nezúčastnene,“ odvrkla mi. „A mimochodom, Deborah,“ opravila ma. „Debie mi hovorí len Sirius.“
„Aha, tak sorry, toto mi nepovedal...“ povedala som chladne, „...pretože sa spolu nerozprávame.“
„Keby si mala trochu rozumu, tak by ste sa spolu rozprávali,“ vytkla mi.
„Neviem, o čo ti ide,“ odvrkla som.
„Ale vieš! Siria poznám už 13 rokov. Vídame sa každé prázdniny. Videla som ho s desiatkami dievčat, ale na žiadnu sa nepozeral takto! O žiadnej nerozprával tak, ako o tebe! Sirius je úžasný chalan a je do teba blázon! A ty si ho proste necháš prejsť medzi prstami a ani sa za ním nepozrieš! To si vážne tak bezcitná?“
„No dovoľ!? Pozri, Deborah, ja Blacka tiež dosť dobre poznám, žijem s ním už šesť rokov na jednom hrade. A veľmi dobre viem aký je. Na ňom je hlavne úžasné, s akou bezprostrednou jednoduchosťou dokáže striedať baby rýchlejšie ako ponožky. Sám to práve tu dokazuje! To je jeho najvýstižnejšia vlastnosť. Ja len ľutujem, že mi to necvaklo skôr, ako som sa s ním dala dokopy.“
To čo som zase trepla za koninu? uvedomila som si neskoro. Sakra, mala by som so sebou niečo robiť!
„A počúvala si sa niekedy?“ spýtala sa ma Deborah. „Neverím, že si tú zamilovanosť do neho tie tri, či koľko mesiacov hrala! Netvár sa, že k nemu nič necítiš. A keď nie, tak choď a povedz mu to do očí. A tentoraz to mysli vážne a úprimne. Nie ako minule. Láskavo ho netýraj!“
Otočila sa na podpätku a odišla. Ja som tam zostala stáť ako para nad hrncom.
Sirius:
Ležal som na posteli a uvažoval som. Ani sa nemusíte pýtať nad kým som uvažoval. Bolo to peklo, byť tu s ňou. Odmietala som mnou prehodiť jednu normálnu vetu. Začínal som pochybovať, že sa budeme ešte niekedy normálne rozprávať.
A ten jej kamarát ma tiež vážne vytáčal! Že kamarát! Vyzliekal ju pohľadom. Keby ma Max päťkrát neuistil, že je fakt len kamarát, asi by som mu už rozbil ústa.
A k tomu všetkému posraný Malfoy, ktorý bol fakt všade!
Komu by z toho už nepreskakovalo?! Ja som bol s nervami v koncoch. Z jednej strany Malfoy, z druhej Getler a medzi nimi Charlie, ktorá sa tvárila, že ma nepozná. Keby som to vtedy na školskom turnaji vedel, nechal by som Snapea vyhrať. Všetko lepšie ako toto!
„Čau, môžem ísť dnu?“ spýtala sa ma Debie vo dverách.
„Že sa vôbec pýtaš,“ usmial som sa na ňu a uvoľnil som jej miesto na posteli.
„Zase rozmýšľaš nad tou svojou kravou?“ spýtala sa ma.
Spražil som ju škaredým pohľadom.
„Nie, rozmýšľam nad tým, či rozbijem ústa skôr Malfoyovi, alebo Getlerovi,“ odvrkol som. „A mohla by si povedať, prečo nazývaš dievča, ktoré ľúbim kravou?“
„Pretože je krava!“
„Debie!“ zavrčal som výhražne.
„Čo?“ zatvárila sa nevinne. „Je to krava, keď si nedokáže priznať pravdu.“
„Akú pravdu?“
„Že je do teba buchnutá!“
„Pozri, Deb, buď tej dobroty a nemiešaj sa do toho,“ požiadal som ju.
„Ako chceš,“ pokrčila som ramenami. „Len som ti chcela povedať, že som ju cestou sem stretla.“
Strelil som po nej naštvaným pohľadom.
„Povedz mi, že si ju ignorovala a ona teba tiež, prosím,“ zadúfal som.
„Nie, pekne od pľúc som jej povedala, čo si myslím.“
„Deborah!“
„No a čo?! Nedovolím, aby môjho najlepšieho kamoša niekto ničil!“
„Čo si jej povedala?“ spýtal som sa zúfalo.
„Že by si mala rozmyslieť čo chce. A mala by ti to konečne povedať do očí.“
„Čo na to povedala Chalrie?“ spýtal som sa.
„Už nemala možnosť niečo povedať, lebo som odišla,“ priznala Debie. „Ale predtým skomentovala to tvoje záletníctvo. Inak má pravdu, ak ju chceš späť, mal by si s tým skončiť. Rozhodne ti ju nezíska späť to, že sa vyspíš s každou babou v okolí.“
„Merlin, to sú fakt všetky baby rovnaké?“ zvolala som.
Debie podvihla obočie.
„Nedokážete pochopiť, že len takto dokážem normálne dýchať. Inak by som sa fakt zbláznil. Vďaka sexu mám aspoň trochu čistú hlavu. Keby som nespával s tými babami zblbol by som z Charlie.“
„A povedal si jej to niekedy?“
„Asi trikrát,“ prikývol som.
„Tak to asi takto nestačí! Skús ma aspoň raz poslúchnuť! Prestaň spávať s ostatnými. Aspoň pár týždňov to vydrž. Ukáž jej, že si pre ňu ochotný vzdať sa iných.“
„Sakra! Takto som nad tým nerozmýšľal,“ uvedomil som si.
„Typický chlap. Myslíš tam tým dole!“ pozrela zhnusene na môj rozparok.
„No dovoľ!“ zasmial som sa.
„Nedovolím a ani ty by si nemal dovoliť,“ zasmiala sa Debie.
„No dobre,“ súhlasil som. „Prejdeme na stratégiu v poradí 124. Prestanem si všímať opačného pohlavia, pokiaľ jeho nositeľkou nebude Charlie.“
„Skús to,“ prikývla.
„A čo s Malfoyom a Getlerom?“
„Pozri, práve toto ma utvrdzuje v tom, že ťa má rada. Inak by už dávno bola s jedným z nich.“
„Vďaka,“ zamrmlal som.
„To som myslela vážne!“
„Ja viem. Len Malfoy je šialenec.“
„A povieš mi prečo ho tak neznášaš?“
„To je nadlho,“ odmietol som.
„Máme čas do večere,“ pripomenula mi. „Dnes je voľno.“
„Tak dobre,“ vzdal som sa.
Porozprával som jej o Malfoyovom útoku na Charlie a všetkom okolo toho.
„Charlie!“ zavolal som na ňu a kývol som jej, aby prišla ku mne za dva dni ráno.
Pretočila očami, niečo povedala Getlerovi, ktorý chcel ísť s ňou a pobrala sa ku mne.
„Čo je?“ spýtala sa podráždene.
Zdvihol som ruky, akoby som sa vzdával.
„Nič, len sú tu nové rozpisy,“ bránil som sa.
„Aha,“ povzdychla si rezignovane. „Prepáč.“
Vypleštil som oči. Ona sa mi ospravedlnila? Ona sa mi ospravedlnila! Čo sa stalo? Že by jej ten rozhovor s Debie vstúpil do svedomia?
„Prečo sme rozdelení?“ spýtala sa.
„Čo?“ nechápal som.
Poklepkala prstom po mojom mene vedľa, ktorého chýbalo jej meno.
„Neviem,“ pokrčil som ramenami. „Ale to je ten chalan z Durmstangu! Dúfam...“
„Nedúfaj,“ skočila mi do reči a ukázala na svoje meno.
„Lucius Malfoy!“ zavrčal som. „Tak to teda nie!“
„A čo chceš spraviť? Vzdať sa? Ty môžeš, ale ja to neurobím!“
„Nepostavíš sa proti Malfoyovi!“
„Ale! Nezačula som v tom rozkaz? Trhni si nohou, Black, a nestaraj sa do mňa!“
Otočila sa na podpätku a odišla.
Znova mi išli oči vypadnúť z jamiek. To čo bolo? Najprv pohode a o tri vety neskôr ma takmer zožrala. Sakra, kto sa má v nej vyznať?!
„Charlotta Connorová a Lucius Malfoy sa pripravia pri zápasisku 5,“ ozvalo sa halou.
Pozrel som na Charlie. Nevyzerala, že by si bola istá sama sebou. Hodila rýchli pohľad na Dumbledora. Hneď som na neho pozrel a videl som, ako len prikývol. Charlie vstala z lavičky a vybrala sa k zápasisku 5. Ja a profesor sme išli za ňou. Mal som o ňu fakt strach. Postaviť sa proti Malfoyovi po tom všetkom, čo sa na Rokforte stalo? Mal som tam byť ja. Ja by som si na ňom zgustol.
Charlie sa postavila na prvý schodík.
„Počkaj!“ zavolal som za ňou a chytil som ju za zápästie.
Keď stála na tom schodíku bola odo mňa od pár centimetrov vyššia. Pritiahol som si ju k sebe a pobozkal som ju. Trochu ma zaskočilo, keď sa nebránila. Po chvíľke som sa od nej odtiahol.
„Pre šťastie,“ zašepkal som jej a vrátil som sa k profesorovi.
Videl som, ako zamrkala a až potom vyšla hore. Hneď po nej hore vyšiel rozhodca. Čakalo sa len na Malfoya. O pár minút k zápasisku prišiel ďalší rozhodca podal tomu hore kúsok pergamenu.
„Zápas sa ruší,“ oznámil rozhodca. „Pán Malfoy odstúpil.“
Zalapal som po dychu. Čože spravil? nechápal som. Malfoy ustúpil? To čo je za somarinu?!
Charlie zišla zo zápasiska. Prišla k profesorovi a začala sa s ním rozprávať. Ja som ich nepočúval. Hľadal som Malfoya. Chvíľku mi to trvalo, ale nakoniec som ho objavil. Videl som, ako kráča hore po balkóne, ktorý viedol okolo celej haly. Zrazu pozrel naším smerom na Charlie.
Chcel som ísť za ním, ale nemohol som, pretože práve ohlásili môj zápas, a tak som na zápasisku 5 vystriedal Charlie. Ale sľúbil som si, že zistím, prečo odstúpil.
Charlie:
Zostala som stáť ako obarená. Toto bol ešte väčší šok ako Siriov bozk, ktorý so mnou riadne zamával.
Zišla som späť dole.
„Chápete tomu, pán profesor?“ spýtala som sa a pozorne som sledovala Siria, ktorý určite hľadal Malfoya.
„Nechápem,“ priznal profesor. „Takto Durmstang prišiel o body zbytočne. Neviem, čo pána Malfoya viedlo k odstúpeniu, ale jeho riaditeľ s tým určite nesúhlasil,“ ukázal na riaditeľa Durmstangu.
„Asi nie,“ súhlasila som, keď som videla jeho pohľad.
Všimla som si, ako Siriov pohľad zastavil na jednom mieste a pozrela som sa tam. Stál tam Malfoy a pozeral na mňa smutným pohľadom. Smutným! Videla som, ako sa Sirius pohol jeho smerom, ale zastavilo ho zvolanie jeho mena a musel ísť na zápasisko. Počkala som kým jeho zápas začne a potom som sa rozbehla za Malfoyom. Proste som musela vedieť, čo ho hnalo k tomu, aby odstúpil.
„Malfoy, počkaj!“ zakričala som za ním, keď som ho konečne našla.
Nepočúval ma a išiel ďalej. Napadlo mi, ako ho zastavím.
„Lucius, prosím, počkaj!“ povedala som tichšie, len tak, aby ma mohol počuť.
Fungovalo to lepšie ako kúzlo. Malfoy stŕpol na pol kroku a pomaly sa otočil.
„Ako si mi to povedala?“ spýtal sa.
„Chodila som s tebou šesť rokov do školy. Viem, ako sa voláš,“ odpovedala som mu.
„Čo chceš?“ spýtal sa ma chladne.
„Vysvetlenie! Vysvetlenie toho listu. Tých pohľadov, toho, že si odstúpil aj toho na Rokforte. Proste všetkého.“
„Nie!“ odmietol a znova vyrazil svojou cestou.
„Ja to ale musím vedieť!“ zavolala som za ním.
Dobehla som ho a chytila som ho za ruku.
„Počuješ? Musím vedieť, prečo to robíš?“ zdôraznila som.
Vytrhol si ruku z môjho zovretia.
„Mala by si si odo mňa držať odstup, zabúdaš?“ pripomenul mi.
„Prestala som sa ťa báť. Neviem prečo, ale už mi nenaháňaš hrôzu ako na Rokforte. Mohol by si mi to vysvetliť, prosím? Ja naozaj potrebujem vedieť, prečo sa toto všetko deje.“
„Tak poď so mnou,“ vyzval ma.
Teraz mnou strach prešiel. Sama s ním? To je trochu šialené! Ale išla som.
Odviedol ma na nejaký balkón s pekným výhľadom. Začínalo sa z toho tvoriť pekné klišé. Už chýbali len sviečky a vyznanie lásky.
Oprel sa o zábradlie chrbtom ku mne.
„To, čo som ti napísal v tom liste, bola pravda,“ začal. „Je mi naozaj ľúto, čo som ti spravil. A nikdy mi to neprestane byť ľúto. Ale tá predstava, že si jeho a ty si s tým spokojná. Vyzeralo to, akoby si nechcela ani uvažovať o tom, že by si mohla byť ešte niekedy s niekým iným. Privádzalo ma to do šialenstva. V tom čase som ešte žil,“ zasmial sa zúfalo, „v predstave, že to, čo chcem si môžem jednoducho zobrať. Chcel som teba. Neskoro som si uvedomil, že je to hlúposť. A hlavne to, že nechcem tvoje telo, ale teba. Takú aká si. Ja viem, je to šialené, ale je to tak.“
Obzrel sa na mňa. Zarazene som stála a počúvala som ho. Šialené bolo slabé slovo.
„No tak už to vieš a ostatné si z toho vyvodíš sama. Si múdre dievča. Nebude ti to robiť problém.“
Chcel odísť.
„A ten dnešok? Prečo si odstúpil?“
„Pretože som ti nechcel ublížiť,“ usmial sa. „Aj tak by som na teba nedokázal zaútočiť.“
„To, čo mi hovoríš... no znamená to...“ nedokázala som to zo seba dostať.
„Že ťa milujem?“ spýtal sa on bez problémov.
Prikývla som.
„Áno,“ odpovedal si na svoju otázku. „Dalo mi to dosť roboty a zabralo dosť času, než som si to uvedomil, ale áno, milujem ťa.“
Znova chcel odísť.
„Lucius, prečo?“
Potom, čo povedal, po smutnom tóne jeho hlasu, po jeho smutnom pohľade, som už nedokázala byť chladná a bezcitná.
Usmial sa.
„Prečo? Možno preto, že ma nenávidíš. Možno preto, aká si krásna. Možno preto, aká vôbec si. A možno to je len osud, ktorý ma chce zničiť. Ale je to tak.“
„Prečo by ťa to malo ničiť?“ dostala som zo seba ďalšiu nezmyselnú otázku.
„Pretože ty nikdy nebudeš moja. Budeš jeho. Teraz sa proti tomu búriš a asi to bude ešte nejaký čas trvať, ale raz budeš jeho. A už navždy jeho zostaneš. Ja sa len budem môcť pozerať a spomínať na ten jeden bozk, ktorý si mi venovala. Ale chcem, aby si bola šťastná. Neviem prečo, ale chcem to tak. Dovoľ mi teda, aby som ti poradil. Vráť sa k nemu. Miluje ťa a bude ťa chrániť pred všetkým. A ja viem, že ty miluješ jeho, inak by si sa svojím citom tak nebránila. Buď rozumná a neubližuj si zbytočne.“
Nedal mi priestor na ďalšiu otázku. Odišiel a nechal ma tam stáť. To všetko, čo povedal som nedokázala vstrebať. Bolo to príliš. Z očí sa mi spustili slzy. Začínala som si pripadať ako slabá uplakaná hus, ktorá sa pri každom probléme zloží a rozplače. Taká som predsa nikdy nebola. Vždy som skôr zúrila, než plakala. A teraz? Stále len plačem, ako malé decko. A ubližujem. Ubližujem ľuďom, ktorým na mne záleží. A teraz už nielen Siriovi, ale aj Malfoyovi.
Ubližujem Luciusovi Malfoyovi. Človeku, ktorý ma neznášal a ktorého som neznášala ja. Ktorý sa ma pokúsil znásilniť. Ktorý mi chcel naozaj ublížiť. Ktorý pred pár minútami priznal, že ma miluje a povedal mi, že chce, aby som bola šťastná.
Čo sa to s týmto svetom deje? Som nakoniec naozaj tá zlá ja? Tá ktorá toto všetko spôsobuje? Tá ktorá skutočne týra Siria a zmenila myslenie Lucia Malfoya od základov?
Ale áno som to ja! S tou svojou nemožnou pýchou a hrdosťou ničím dvoch mladých mužov! Nie je to Sirius ten arogantný a egoistický, a ani Lucius Malfoy nie je ten bezcitný. Som to ja! Ja som arogantná, egoistická, sebecká, pyšná, hrdá, bezcitná... Ja! Ja! Len ja! A musím s tým niečo robiť.
A začnem s tým, že prestanem mučiť Siria. Nie tým, že pôjdem za ním a dám sa s ním znova dokopy. Nie to by som to ešte viac pokašľala. Pôjdem za ním, ale s ospravedlnením. Poviem mu pravdu, nič viac. Nebudem od neho chcieť pochopenie. Len mu to poviem.
Potom si to musím všetko sama urovnať v hlave. Až potom môžem začať niečo nové.
„Sirius, môžeš na chvíľu?“ požiadala som ho, keď som sa asi po hodine vrátila späť do haly.
Už dávno mal po súboji. Stál s Deborah pri nástenkách a rozprávali sa. Hodila som po nej ospravedlňujúci pohľad.
„No... áno, jasné. Prepáč, Debie,“ ospravedlnil sa jej a išiel za mnou.
Zastavila som v kúte, kde bolo menej ľudí.
„Sirius, chcem sa ti ospravedlniť,“ povedala som mu.
Otvoril ústa, aby sa ma spýtal za čo, alebo aby mi povedal niečo iné, ale ja som nechcela, aby ma prerušoval. Tak by som to možno nakoniec nedokončila.
„Prosím, len počúvaj,“ zabránila som mu v protestoch. „Ubližujem ti a skutočne som si to uvedomila až teraz. Je to trochu paranoidné, ale no je to tak. Správam sa k tebe hnusne. Naozaj ťa týram. Je mi to veľmi ľúto. Viem, že mi to veľmi nepomôže. Nemusíš mi to prepáčiť. Len som chcela, aby si to vedel.“
Chcela som odísť, no on mi to nedovolil. Postavil sa predo mňa.
„Počkaj! To nie je pravda. A ak je, tak je to skôr tak, že si ubližujeme navzájom. Nie len ty mne.“
„Ak narážaš na to, že si spal s tými babami, tak to nie je pravda. Mal si právo s nimi byť. Nechodím spolu, si slobodný. Máš právo robiť čo chceš a s kým chceš a mne sa s tým spovedať nemusíš.“
„No áno... Myslel som aj to. Ale hlavne, ako som sa s tebou hádal. Tiež som ti vyčítal, že chodíš s inými. Správal som sa k tebe ako pokrytec. Sebec. Vyčítal som ti, že sa na teba chalani aj pozrú. To tiež nebolo práve férové.“
„To je v poriadku,“ usmiala som sa. „Konečne je to vonku.“
„Charlie, ja...“ začal.
„Nie, Sirius, ľúbim ťa a viem, že ty ľúbiš mňa, nemusíš mi to hovoriť a hlavne nechcem, aby si mi to hovoril. Teraz si to musím sama urovnať. Potom sa uvidí,“ znova som sa na neho usmiala.
Odišla som a on ma nechal ísť.
Ďalší týždeň bolo medzi nami ticho. On uvažoval a aj ja som uvažovala. No aspoň prestalo byť to ticho také ťaživé, ako predtým. Trávila som väčšinu voľného času sama. Vyhýbala som sa aj Liamovi. Ale pomaly sa mi to celé v hlave začalo utriasať.
Odpustila som Malfoyovi všetko, čo mi urobil. Bolo vidieť, že toho ľutuje. Ak sa naše pohľady náhodou stretli, vždy sa smutne usmial.
A čo sa týka Siria. Uvedomila som si, že má Malfoy pravdu. Bola som Siriová. Keď som sa na to všetko pozrela s čistou hlavou a bez všetkých tých hádok, bolo to tak. Bola som jeho. Len jeho. Veď aj teraz patrila každá moja myšlienka jemu. A keď sme spolu chodili, cítila som sa, akoby som lietala. Zverila by som do jeho rúk čokoľvek, aj svoj život. Verila som mu. Len som sa proste bála zveriť mu svoje srdce. To bolo miesto úrazu.
Moje srdce. Max raz povedal, že som sebecká a mal pravdu. Som sebecká. Myslím len na svoje zlomené srdce, ktoré som si zlomila sama. To že som zlomila srdce Siriovi, ma doteraz veľmi netankovalo. Ale malo by! Bola som vinná na plnej čiare. Čudujem sa, že ma ešte chce potom, čo som mu spravila.
Sirius:
Odvtedy, čo sa mi ospravedlnila, sa mi vyhýbala. Nerobilo jej problém byť pri mne. Len bola strašne zamĺknutá. Pochybujem, že som ju za celý týždeň počul povedať viac ako päť holých viet.
Na dlho sa strácala. Niekedy som mal o ňu strach. Bola stále zamyslená a ničoho si nevšímala. Sústredená bola len pri duely. Vtedy jej oči horeli a vyzerala ako bohyňa pomsty.
Najhoršie bolo, že sa ani raz neusmiala. Za celý týždeň. Nikdy som nezažil, že by sa tak dlho nesmiala. Milovala smiech. Usmievala sa stále. Aj keď sme sa v kuse hádali aj tak sa medzi tými hádkami usmievala. Každému, kto jej z tváre zotrel úsmev, som mal chuť ublížiť. Teraz som to bol zrejme ja a dosť ma to ubíjalo.
Nevedel som ako jej aj sebe pomôcť. Hovoril som s Lilly a Mel, no povedali mi, že takto je to lepšie. Že sa konečne niekam posunula a mám len čakať. Vlastne mi dodali nádej, že sa deje niečo lepšie ako predtým, ale veľmi to nepomohlo. No podporili ma. Asi štvrť hodiny ma ubezpečovali, že takto je to dobré. Že ona si to v hlave utrasie a uvedomí si čo chce. Len musím počkať. Trpezlivosť nie je moja silná stránka.
„Ďalej,“ odpovedal som na tiché zaklopanie.
„Ahoj,“ usmiala sa na mňa Debie.
„Ahoj,“ odpovedal som no úsmev mi nešiel
„Chodíš tu ako telo bez duše a ona tiež,“ kývla k Charlienej posteli. „Povieš mi čo sa stalo?“
„Ospravedlnila sa mi,“ odpovedal som jej.
„Aleluja,“ zatlieskala Debie.
Spražil som ju pohľadom.
„Mne sa to také úžasné nezdá! Nemala sa za čo ospravedlňovať. Odvtedy takmer nerozpráva, vyhýba sa mi a nevidel som ju usmiať sa ani nepamätám. Trápi sa!“
„To je dobre...“
„Čože?!“ skočil som jej do reči.
„Ona si to musí v hlave utriasť,“ povedala rovnako ako Lill a Melanie. „A ty sa tým netráp. A hlavne sa netráp tým, ak nakoniec nebude s tebou. Potom to znamená, že jej za to nestojíš. Ver mi na svete je určite lepšia.“
„Nie je! Lepšia ako ona nie. Milujem ju! Je prvá, ktorú naozaj milujem. Mám pocit, že od nej závisí môj život.“
„To sa časom spraví,“ namietla Debie.
„Ty to nechápeš. Ja nechcem, aby sa to spravilo. Ja chcem ju. Len ju. Všetky ostatné sú mi ukradnuté. Ju milujem. Dokázala vo mne prebudiť niečo, o čom som si myslel, že nemám. Nikdy som necítil lásku. Teraz ju cítim a mám pocit, že ak prídem o Charlie, prídem o všetko,“ snažil som sa jej to vysvetliť.
„Tak teda o ňu bojuj,“ poradila mi.
„Ako?“
„Počkaj než bude mať znova záujem s niekým rozprávať a bav sa s ňou. Buď jej priateľ. Zaujímaj sa o ňu.“
„To nezvládnem,“ pokrútil som hlavou.
„Budeš musieť, ak ju chceš.“
„Nevydržím byť pri nej ako priateľ,“ namietol som.
„Tak zaútoč a uvidíš, ako zareaguje,“ poradila mi inak.
„A ako mám vedieť či je to dobre?“
„Ak sa bude brániť a nebude ťa chcieť, a ani ti nepovie, že možno neskôr, nemáš nádej.“
„Ale ak podľahne...“
„Znamená to, že ťa chce,“ dokončila. „A že ju dostaneš. Časom.“
„Ďakujem, Debie,“ usmial som sa a objal som ju.
„Čo by som pre teba nespravila.“
Komentáre
Prehľad komentárov
boze ty tak krasne pišeš ze uz vazne nemam slov:DD...skratka dokonale ako vzdy:):*....kráásne:)
:)))
(wewa, 6. 4. 2011 12:27)tak toto je úžasné.. ;) ja už som sa nevedela dočkat dalšej kapči.. zriedka píšem komenty.. :P ale toto je proste úžasná poviedka :)) len tak dalej..
prosím prepáč..
(jaja, 5. 4. 2011 17:17)ahoj.. aj mna velmi mrzí že som tu dlho nebola,.. :( naozaj prepáč.. ale ako vraví matuska nemám moc dobrú náladu a často na všetko zabúdam aj ked viem ze toto mi asi ako ospravedlnenie neuznáš.. :( moc sa teším na daksiu kapitolu.. :) je to coraz lepsie a lepsie ak sa to vobec daa.. ;)
zmysel zivota...
(matuska kiss, 5. 4. 2011 11:56)ahoj ..prepac ze som sa tak dlho neozvala ale len zriedka som sa dostala k internetu..naadherne...vlastne ako vzdy...som velmi rada ze stale pises a som ti naozaj moc vdacna pretoze teraz je take obdobie ...a stavka..je vzdy jedine co mi vzdy zlepsi naladu a da nadej..ale nechcem uz tu pisat vyznanie tak uz budem ticho..tesim sa moc na dalsiu..:)))):Dprosim nech je to co najskor..:)
nemožem bez toho žit :)
(natty, 10. 4. 2011 19:16)