26. kapitola - Je to možné?
26. 3. 2011
Vrátili sme sa späť do veľkej haly. Už nebola preplnená hmýriacimi sa ľuďmi. Teraz sa všetci snažili dostať na tribúny, ktorých som si predtým nevšimla.
Bolo tam strašne veľa deciek. Ani vo sne by mi nenapadlo, že existuje toľko čarodejníckych škôl.
Dumbledore nás viedol k druhej rade. Pred nami sedeli len nejakí postarší čarodejníci. Väčšina z nich sa otáčala na profesora Dumbledora a úctivo ho zdravila.
Dumbledore sa posadil a plynulou francúzštinou sa začal rozprávať s obrovskou ženou s olivovou pokožkou a ebenovými lesklými vlasmi. Na prstoch a krku sa jej ligotali opály. Dve dievčatá za ňou sa vyklonili a prezreli si mňa a Siria. Nemu samozrejme venovali viac pozornosti.
Na mňa a aj na Siria už pomaly opäť začala sadať prehýrená noc. Obaja sme sa zaborili do čalúnených sedadiel ani sme si nevšimli, že všetci stíchli a na malé pódium vystúpil nejaký mužíček, ktorý začal rečniť. Spozorneli sme až, keď sa ozvalo slovo Rokfort, no to už nás profesor Dumbledore hnal zo sedadiel dolu k tomu pánkovi.
„Dovoľte mi teda vám oficiálne predstaviť delegácie z Beauxbathonsej akadémie, Durmstangskej školy kúziel a Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. A tu ich máme!“ zvolal mužíček, keď profesor Dumbledore vystúpil po schodoch. „Delegácia z Rokfortu na čele s profesorom Albusom Dumbledorom. Za nimi prichádza madam Olymp Maxime so svojimi žiačkami, ktoré reprezentujú Beauxbatons. A nakoniec, no určite nebudú poslední prichádzajú Durmstangký súťažiaci vedení profesorom Ivanom Vasilovom.“
Za čiernovlasým, vysokým, na pohľad úlisným mužom vystúpil na pódium nízky, široký, zazerajúci chalan a po ňom...
Sirius sa inštinktívne pohol ku mne a stisol mi ruku. Nevytrhla som sa mu, bola som priveľmi šokovaná. Čo tu ten, sakra, robí!? preblesklo mi hlavou.
Mužíček poslal reprezentantov na svoje miesta a na pódiu zostali len riaditelia. Cestou na sedadlo som na chrbte cítila pohľad studených očí. Sirius po celý čas nadával.
„Ako sa ten hajzel dostal do reprezentácie Durmstangu?“ spýtal sa Sirius naštvane.
Odfrkla som si. „Je to Malfoy, pri ňom je všetko možné!“
„Drž sa od neho ďalej,“ prikázal mi.
„Daj s tým pokoj,“ odbila som ho.
Po príhovoroch riaditeľov hovorili ešte nejaký ministri. Profesor Dumbledore sa zatiaľ vrátil k nám dvom. Premeral si ma vážnym pohľadom. Zvyšok ceremónie som bola duchom neprítomná. Do prítomnosti ma vrátil až potlesk.
„Zajtra začína turnaj,“ upozornil nás oboch profesor. „Riadne si odpočiňte, pretože ten kto zajtra prehrá vypadáva. Ste tu považovaní za favoritov, tak nesklamte,“ povedal s úsmevom.
Pokúsila som sa usmiať, ale nepodarilo sa mi to. Malfoy je ako nepríjemná choroba, napadlo mi. Nikdy sa ho nezbavím.
„Charlie!“ ozval sa za mnou radostný výkrik.
Prudko som sa otočila. Stál za mnou chalan a od ucha k uchu sa usmieval.
„Liam?“ spýtala som sa neveriacky.
On sa na mňa usmial tým svojím úsmevom a ja som nemohla pochybovať, že je to on.
„Hej, Liam!“ zasmiala som sa a hodila som sa mu okolo krku.
Pridal sa k môjmu smiechu.
„Nevyrástla si veľmi,“ vystrelil si zo mňa.
„Za to ty si takmer raz taký,“ vrátila som mu.
Naozaj bol aspoň o polovicu vyšší, než keď som videla naposledy, ale to bolo pred dvomi rokmi na Vianoce.
Profesor Dumbledore si potichu odkašlal. Rýchlo som sa Liamovi vykrútila z objatia.
„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa. „Mala by som vás predstaviť.“
Všimla som si, ako si Sirius Liama nevraživo prezerá.
„Pán profesor, Sirius, toto je Liam Getler, Maxov bývalý spolužiak a kedysi najlepší kamarát,“ predstavila som ho. „Liam, toto je profesor Dumbledore, náš pán riaditeľ, a Sirius Black.“ Môj vlezlý spolubývajúci a expriateľ, chcela som dodať, ale radšej som bola ticho.
Liam si potriasol rukou s profesorom a potom aj so Siriom, ktorý mu ju podal značne neochotne, ale zase nechcel byť pred riaditeľom neslušný.
„Predpokladám, pán Getler, že ste z reprezentácie Durighamu?“ spýtal sa profesor.
„Áno, pane,“ prikývol.
„Je tu s vami váš pán riaditeľ?“ zisťoval Dumbledore ďalej. „Rád by som sa s ním stretol.“
„Áno, pán riaditeľ by tu niekde mal byť,“ potvrdil mu Liam.
Profesor Dumbledore sa na neho usmial a otočil ku mne a Siriovi.
„Najbližšie sa asi stretneme až na večery. Zabavte sa a nerobte priveľký neporiadok,“ pozrel na Siria. „Tu nie sme na Rokforte.“
Obaja sme sa usmiali a prikývli. Profesor nám úsmev vrátil a odišiel k skupinke čarodejníkov.
„Čo si myslela tým „kedysi najlepší priateľ“?“ pohoršil sa Liam hneď, ako bol profesor preč.
„Teraz paktuje s týmto tu a jeho bandou,“ ukázala som na Siria.
„Hmm, Max nebol na paktovanie,“ premýšľal Liam nahlas.
„Ver mi, čudoval by si sa na čo všetko Max je,“ uškrnula som sa na Siria, ktorý mi pobavený úškrn vrátil skôr, než sme si obaja uvedomili, čo sme spravili.
„Tak by si mi to mala porozprávať,“ usmial sa Liam a už ma chcel odtiahnuť.
„Počkaj sekundu,“ zastavila som ho a otočila som sa k Siriovi.
Než som stihla niečo mu povedať, vyrazil mi pohľad na neho dych. Práve v náručí zvieral nejakú blondínu a smial sa. Nahlas som si odkašlala, aby som upútala jeho pozornosť. Pustil blondsku a pozrel na mňa. Pichol ma osteň žiarlivosti, tá baba bola fakt krásna.
„Kľúč od izby máš, Black?“ spýtala som sa ho chladne.
Sirius podvihol obočie, keď som ho opäť oslovila priezviskom. Zase to medzi nami išlo od desiatich k piatim.
Na moju otázku odpovedal len prikývnutím.
„Fajn!“ prikývla som tiež. „Idem s Liamom,“ oznámila som mu. „Nečakaj ma, neviem, kedy prídem. A opováž ma hľadať,“ zakázala som mu.
Chytila som Liama za ruku a vyštartovala som z veľkej miestnosti. Ešte som stihla postrehnúť, ako Sirius zazerá na Liama pohľadom, ktorý by mohol vraždiť. Potom jeho pozornosť na seba opäť strhla tá úžasná blondína a on sa znova usmial.
„To čo bolo?“ spýtal sa ma Liam.
„Čo presne myslíš?“
„Ten jeho žiarlivý pohľad,“ odpovedal mi.
„Jáj,“ uškrnula som sa. „To si nevšímaj. Len si myslí, že mu patrím,“ kývla som rukou. „Radšej mi povedz, ako je na Durighame,“ vyzvala som ho.
Usmial sa a začal rozprávať. Potom som mu zase rozprávala novinky z Rokfortu a nezabudla som samozrejme vynechať veľkú Maxovu lásku Nellu.
Tak dobre ako s Liamom som si už dlho s nikým nepokecala. Cítila som sa super. Vyšli sme pred obrovské centrum, v ktorom sa konala súťaž a prechádzali sme sa po krásnej belavej pláži. Bosé nohy nám omývali vlnky a hodiny sme sa rozprávali a smiali.
Liam na Durighame nebol žiadne neviniatko, vlastne spolu s Maxom tam boli niekým, ako naši Záškodníci. Aj preto nemal Max problém do tej našej nenapraviteľnej bandy zapadnúť.
Len Liam bol teraz ochudobnený o kolegu záškodníka, a tak si musel hľadať nového. Rozprával mi historky, ktoré zažil tento rok bez Maxa. A ja som mu na oplátku rozprávala o hlúpostiach, ktoré vyvádzali Záškodníci spolu s Maxom u nás.
Po dlhom čase som sa cítila voľná a ničím neobmedzovaná. Vôbec ničím. Nič ma netrápilo. Ani Siriovo a moje zlomené srdce, ani problémy s Malfoyom, ktoré sa teraz znovu rysovali na obzore. Bola som znova sama sebou a nemusela som sa na nič hrať a nič predstierať. Siria aj Malfoya som dokázala pustiť z hlavy. No len do chvíle, než ma povedome zamrazilo.
Pozrela som predpokladaným smerom a on tam bol. Musela som zamrkať. Ako to, že som si až doteraz nevšimla, že je tak strašne sexy, napadlo mi. Ihneď som si za tie myšlienky vynadala. No aj tak som si ho znova prezrela.
Stál opretý o stenu len v nohaviciach. Dlhé blonďavé vlasy mu viali v teplom vánku. Ešte chvíľu som od neho nemohla odtrhnúť pohľad, ale nebola som jediná. Najmenej tucet dievčat na neho pozeralo ako na Boha. Ale on pozeral len na mňa. Uprene a zvláštne nenásytne. Cítila som sa čudne.
Kútikom oka som zazrela Siria, ako kráča s tou blondínou neďaleko od nás a vrhá na Malfoya výhražné pohľady. Zalial ma pokoj. Videla som, ako Malfoy podvihol jeden kútiku úst a zakýval mi. V tom okamihu nešlo prehliadnuť, ako v Siriovi stúpla zlosť. Malfoy sa uchechtol a mrkol na Siria. Potom sa odlepil od steny a odišiel.
Sirius sa otočil a výstražne na mňa pozrel. Pokrčila som kútikom úst a odvrátila som sa od neho.
„Ty toho blonďavého chalana poznáš?“ spýtal sa ma Liam.
„Až príliš dobre,“ odpovedala som mu potichu.
Podvihol obočie. „Tak tomu nechápem.“
„Nerieš to. To je na dlho,“ povedala som mu.
„Ako povieš,“ vzdal sa Liam a znova pokračoval cestičkou po pláži.
Po pár minútach ma divné pocity prešli a znova som sa začala zabávať s Liamom. No stále ma mátal Malfoyov pohľad. Nebol tak nenásytný ako kedysi. Nevedela som si ho nikam zaradiť. No bol iný.
Pozeral na mňa, akoby ma chcel, ale nie tak, ako vtedy. Inak. Nedokázala som to správne pomenovať. Pozeral sa na mňa, ako na dievča, o ktoré má vážny záujem.
Spomenula som si na list od neho. Chcel, aby som sa na neho pozerala s hrdosťou a bez strachu, keď sa znova stretneme. Pochybujem, že vtedy tušil, že sa stretneme už za dva týždne.
V tom liste sa mi ospravedlňoval a zdalo sa, že to myslí vážne. Konečne mi cvaklo, ako pomenovať ten jeho pohľad. Takmer som sa nad svojou hlúposťou zasmiala. Pozeral na mňa nežne! On na mňa fakt pozeral nežne! uvedomila som si konečne. Mal v pohľade nehu.
No dobre, treba uznať, že Malfoy a nežný pohľad nejdú práve dokopy, a preto mi trvalo tak dlho, kým mi to došlo. Ale bolo to tak. On sa na mňa pozeral nežne. Nešlo tomu uveriť. Čo sa mu stalo? Prečo sa na mňa tak pozeral? Nechápem tomu. A prečo mám divný pocit, že listom a nežným pohľadom to nekončí? A hlavne, sakra, prečo z toho nemám strach?!
Stále dokola som sa zaoberala týmito myšlienkami. Než ma z nich vytrhol Liam, ktorý si až po veľmi dlhej chvíli všimol, že som duchom úplne niekde inde, než pri ňom na pláži.
„Nechceš ísť už na večeru?“ spýtal sa ma. „Pomaly sa začína stmievať,“ ukázal na obzor.
„Jasné!“ súhlasila som s falošným úsmevom. „Už som hladná ako vlk.“
„To ty si vždy,“ poškádlil ma a viedol ma späť do strediska.
Bola som prekvapená, že sa tu Liam vyzná, ale povedal mi, že ich stihli previesť skôr, než sme my prišli.
Vo veľkej jedálni sedelo strašne veľa ľudí. Len jeden dlhý stôl bol plný riaditeľov, riaditeliek a organizátorov. Ďalšie tri boli preplnené súťažiacimi.
Vysokému Liamovi nerobilo problém vyhliadnuť nám dve voľné miesta. Všimla som si, ako sa obozretne obzerá, aby naše miesta neboli blízko Siria ani Malfoya. Pousmiala som sa nad tým. Posadili sme sa dosť ďaleko od oboch a ja som na sebe ucítila ich pohľady. Odmietla som sa na nich obzrieť, a tak som pohľad hneď uprela na tanier a naložila som si jedlo.
Liam sa zrazu zasmial. Prekvapene som sa na neho pozrela.
„Počúvaj chvíľku kecy tých beauxbatonskych husičiek,“ pošepkal mi.
Na chvíľku som sa započúvala a tiež som sa zasmiala. Obe v angličtine diskutovali s nejakými chalanmi. Ich reči boli tak prízemné, že by bez problémov mohli konkurovať ktorejkoľvek rokfortskej husičke, ktorá podľahla veľkému Siriovi Blackovi.
Pridala som sa k Liamovmu pochechtávaniu. Od stola sme obaja vstávali riadne vysmiaty.
Potom ma, bez jediného zaváhania kadiaľ ísť. zaviedol do svojej izby. Zase sme sa dlho rozprávali, pokým ma nezačala klátiť únava. Liam mi povedal, že naša izba je len o jednu chodbu ďalej a do poslednej maličkosti mi vysvetlil cestu. So smiechom som vyrazila z jeho izby.
Nebol až taký problém ísť chodbami, ako ma on navigoval. Podľa čísel na dverách som sa dokázala dosť dobre zorientovať. A aj šípky na stenách s číslami izieb dosť pomohli.
Z predurčeného smeru ma vytrhli známe, nahnevané hlasy, ktoré som začula.
„Moje varovanie platí rovnako dobre tu ako na Rokforte! Dotkni sa jej a bude to posledná vec, ktorú urobíš!“ vyhrážal sa chladne hlas, ktorý neomylne patril Siriovi.
Vyšla som spoza rohu a zahliadla som ich, ako stoja každý na jednej strane chodby a zazerajú na seba.
Nedokážem opísať pocit, ktorý ma zalial, keď som uvidela tú scénu. Bolo to zvláštne. Alebo skôr desivé. Áno, desivé. To vystihovalo pocit, ktorý som cítila, keď som si uvedomila, že presne o tomto sa mi snívalo. O potemnenej chodbe s mahagónovými dverami na jednej strane a veľkými oknami na druhej. Sirius a Malfoy stáli na tých istých miestach, ako v mojom sne. Dokonca Sirius povedal tú istú vetu.
„Tu ale nie sme na Rokforte. Nie je tu nikto, kto ťa podporí,“ usmial sa na Siria Malfoy nepríjemne.
„Pre mňa je len výhodou, že nie sme na Rokforte, aspoň nemáš svoje prefektské privilégiá a ak mi naozaj rupnú nervy, nevyhodia ma. Popravde dúfam, že ma vyprovokuješ, aby som mal o to väčší dôvod upraviť ti ten namyslený ksicht! Len to neskúšaj tým, že sa k nej priblížiš!“ hovoril Sirius a ja som presne vedela, čo mu Malfoy odpovie.
Mohla som mu to napovedať. Čo to má, sakra znamenať? chcela som vedieť.
„Black, ale ona už s tebou nechodí! Nemôžeš jej zabrániť, ak bude chcieť byť so mnou,“ povedal Malfoy, ako som očakávala.
Toto sa mi musí snívať! presviedčala som sa. Áno, presne tak! U Liama som zaspala a teraz sa mi len sníva ten istý sen čo minule.
„Povedal som ti, že ju budem pred tebou chrániť, či s ňou budem alebo nebudem chodiť!“ zavrčal Sirius zlostne presne tak, ako mal.
„Ak si ma vyberie?“ nadhodil Malfoy.
Toto nie je možné, opakovala som si naďalej.
„Teba? To ťažko!“ vysmial sa mu Sirius s rovnakým nepríjemným úsmevom, ako v mojom sne. „Ani zďaleka nemáš na to, aby o teba zavadila iným ako nenávistným pohľadom.“
„To sa ešte uvidí,“ usmial sa znova Malfoy a mne znova prešiel po chrbte mráz.
Ako v tom sne, som za chrbtom počula kroky. Otočila som sa a videla som, ako sa ku mne blíži profesor Dumbledore. Na okamih mi položil ruku na rameno a pokračoval k Siriovi a Malfoyovi.
„Páni, prestaňte sa hádať,“ prikázal im.
Sirius a nadychoval k odpovedi, ale Malfoy ho predbehol.
„Už nie som váš žiak,“ povedal profesorovi. „Nemáte právo mi niečo prikazovať.“
„Tak v tom prípade, pán Malfoy, sa budem musieť o vašom správaní porozprávať s profesorom Vasilovom,“ upozornil ho.
Malfoy nafučane zmĺkol a odvrátil od profesora pohľad. Zrak mu padol na mňa a v očiach sa mu mihol záblesk. Sirius okamžite sledoval jeho zaujatý pohľad a tiež zastavil na mne. Od zlosti zaťal päste.
„Sirius, upokoj sa,“ upozornil ho ihneď profesor. „Predpokladám, že pán Malfoy sa teraz poberie do svojej izby. Však sa nemýlim, pán Malfoy?“
Malfoy na neho nenávistne pozrel, ale otočil sa a odišiel.
„Sirius, tiež by si mal ísť do izby a vyspať sa,“ poslal Dumbledore preč aj neho.
„Ale...“ chcel protestovať Sirius.
No riaditeľ na neho pozrel svojím röntgenovým pohľadom ponad okuliare a Sirius sa vzdal. Neochotne sa otočil a odišiel do našej izby. Profesor sa otočil na mňa.
„Predpokladám, že toto bolo veľmi nepríjemné deja-vu,“ povedal mi s vážnou tvárou.
„Pán profesor, čo sa to so mnou deje?“ vyhŕkla som zúfalo.
„Tak to musíme zistiť,“ odpovedal. „Poď so mnou do mojej izby, Charlotta. Porozprávame sa o tom v súkromí.“
Prikývla som a vyrazila som za ním. Ani nie o tri minúty mi riaditeľ otvoril dvere do svojej izby a pustil ma dnu.
„Posaď sa, Charlotta,“ pokynul mi k dvom kreslám.
Skormútene som si do jedného sadla. Nemohla som z hlavy vyhnať nepríjemné pocity zo scénky, ktorá sa odohrala pred chvíľou.
„Pán profesor, viete prečo som mala ten sen a prečo sa od slova do slova splnil?“
„Neviem, Charlotta, ale potrebujem vedieť, či bol jen jeden alebo si mala aj ďalšie takéto sny.“
„Ešte nie, pane. Toto sa mi stalo prvýkrát.“
„A iné sny, po ktorých by ťa tak bolela hlava, ako po tomto?“
„Raz cez vianočné prázdniny,“ priznala som sa. „Len vtedy som neodpadla.“
„Aký to bol sen?“ spýtal sa ma.
„Ja... no asi ma vysmejete,“ povedala som mu.
„To by som si nedovolil, Charlotta. Len mi porozprávaj o tom sne,“ vyzval ma.
„Snívalo sa mi o Lilly a Jamesovi. Boli starší, dokonca boli manželia a mali syna Harryho. Bolo to v nejakom dome.“
Ako som si spomínala na sen, začali sa mi do očí tlačiť slzy.
„James sa hral s tým chlapčekom, keď prišla Lilly a prikázala mu, aby dal Harryho konečne spať. James dal Harryho Lilly a tá s ním odišla. Potom sa ozvalo buchnutie. James vyletel zo sedačky a bez prútika sa vrhol do predsiene. Vo dverách stál lord Voldemort. Okamžite Jamesa zabil a vybral sa na horné poschodie za Lilly.
Utekala som za ním a prebehla som ním, akoby bol duch, alebo ja som bola duch. Rovnako som prebehla aj dverami do izby, kde bola Lilly a Harry. Voldemort rozrazil dvere. Lilly ho prosila, aby Harryho ušetril a zabil namiesto neho ju. Voldemort jej kázal uhnúť, ale ona nechcela, a tak zabil aj ju. A vtedy som sa zobudila,“ porozprávala som profesorovi celý sen, koniec som už pretláčala medzi vzlykmi. „Znova som potom neskôr zaspala a ráno som cítila tú hnusnú bolesť. Vtedy mi ale pomohol elixír proti bolesti.“
Dumbledore ma po celý čas pozorne počúval. „Upokoj sa, Charlotta, tvojím priateľom teraz určite nič nehrozí,“ ubezpečil ma.
„Ale čo ak sa aj tento sen splní?“
„Myslím, že je to možné, ale určite sa to nestane skôr, ako o pár rokov.“
„Myslíte si, že to sú veštecké sny?“ spýtala som sa ustrašene.
„Nie, nemyslím si, že ide o obyčajné veštecké sny, Charlotta. Myslím si, že to čo si videla v snoch boli pravé vízie budúcnosti. Obrazy budúcnosti.“
„Aký je v tom rozdiel?“ chcela som vedieť.
„Veštecké sny môžu byť obyčajnými snami, o ktorých si myslíme, že hovoria budúcnosť a potom sa podľa nich riadime. Vízie budúcnosti sú reálne obrazy, ktoré sa s veľkou pravdepodobnosťou stanú a my ich nesmieme meniť. To je hlavné. Nemáme právo ovplyvňovať budúcnosť, keď máme dar ju poznať.“
„Ale, pane...“
„Nie, Charlotta, tak to proste je,“ povedal mi. „Musíš mi sľúbiť, že o svojich snoch nikomu okrem mňa nepovieš.“
„To nemôžem, pán profesor, nemôžem vedieť, čo sa stane mojím priateľom a nemiešať sa do toho,“ namietala som.
„Stane sa to o pár rokov,“ pripomenul mi. „Mala by si sa ísť vyspať aj ty,“ zmenil zrazu tému. „Nič viac teraz už aj tak urobiť nemôžeme. Len mi sľúb, že o každom ďalšom sne mi prídeš povedať a že o nich nepovieš nikomu inému.“
Po chvíle váhania som prikývla. „Dobre, pán profesor, sľubujem vám to.“
„Choď sa dobre vyspať, Charlotta. Zajtra budeš mať ťažký deň a Sirius spolu s pánom Malfoyom ti ho práve nezjednodušia,“ poslala ma spať.
Prikývla som. Vstala som z kresla a vybrala som sa k dverám.
„Dobrú noc, pán profesor,“ zaželala som mu.
Profesor na mňa vzhliadol. V očiach mal starosť.
„Dobrú noc, Charlotta. Dobre sa vyspi,“ rozlúčil sa.
Odišla som z izby a vyrazila som smerom do našej. Našla som ju bez zablúdenia, za čo som bola vďačná. Nechcelo sa mi behať tu v tej pavučine chodieb a hľadať našu izbu.
Otvorila som dvere. V izbe bola tma. Sirius už spal vo svojej posteli. Rýchlo som sa osprchovala, obliekla do pyžamy a ľahla som si do postele. Takmer som sa modlila, aby som nemala ďalší taký sen.
Ráno som sa našťastie zobudila bez nepríjemnej bolesti hlavy. Nebolo by práve namieste, keby som odpadla uprostred turnaja.
Vyliezla som z postele. Hodila som rýchli pohľad na Siria, ktorý si ešte spokojne pochrapkával v ríši snov. Vstala som z postele, z kufra som vytiahla oblečenie a vybrala som sa do kúpeľne. Medzi dverami ma zastavil Siriov šepot. Prudko som sa otočila, pretože som si myslela, že sa zobudil. No on hovoril zo sna.
„Charlie, vráť sa,“ povedal. „Neodchádzaj odo mňa. Nechoď s ním. Zostaň som mnou, prosím.“
Potom sa nepokojne prevalil na druhý bok. Pichlo ma pri srdci. Bola som zvedavá, s kým som v jeho sne chcela odísť, ale nikdy by som sa ho na to neopýtala. Len tie jeho tiché, úpenlivé, snové prosby ma chytili za srdce. Znova som si uvedomila, že musím byť riadne hlúpa, keď ho odmietam.
Násilím som tieto myšlienky vytlačila z hlavy a zatvorila som sa v kúpeľni. Keď som vošla do izby, Sirius sedel na rozhádzanej posteli, strapatý a rozospatý, a niečo hovoril do dreveného rámčeka.
„Poď sem,“ kývol na mňa. „Lilly chce s tebou hovoriť.“
Podišla som k nemu a nazrela som do toho rámu. Uvidela som v ňom Jamesa, ktorý zrazu zmizol, keď mu Lilly vytrhla druhé obojstranné zrkadlo, ako som predpokladala.
„Ahoj!“ zavolala.
Všimla som si ako sa k nej tlačí časť čiernej a blonďavej hlavy. Nella a Mel. Keď sa obraz trochu ustálil, ozvalo sa dvojité: „Ahoj!“
„Čaute, baby!“ usmiala som sa na ne. „Tak čo, ako to vyzerá po jednom dni na Rokforte?“ nadhodila som.
„Nijak mimoriadne. Ešte nikto, okrem väčšiny dievčat a chalanov nestihol postrehnúť, že ty a Black tu nie ste,“ odpovedala mi Lilly.
„No máme ti odkázať tri pozvania na rande a myslím, že aspoň dve ďalšie som už zabudla,“ dodala Nella.
„Zdá sa, že sa tam nenudíte,“ uškrnula som sa.
„Ani nie, práve sme sa chystali ísť na raňajky a potom do školy, keď nám Potter povedal, že sa mu konečne podarilo spojiť s Blackom,“ povedala mi Mel.
„Hmm, tak si teda užite vyučko,“ popriala som im.
Nella vytlačila s obrazu Lilly a škaredo na mňa zazrela.
„A nezabudnite sa mi postarať o Onyxa,“ pripomenula som mu.
„Neboj, ten je v dobrých rukách kráľa...“ zavolal Max posmešne odniekiaľ zozadu, ale nedopovedal.
„Nella, odkáž tomu vyrypovačnému kreténovi, ktorý sa nazýva mojím bratom, že ho pozdravuje Liam Getler,“ povedala som tak, aby ma Max dobre počul.
Obraz v zrkadle sa zmenil na farebnú škvrnu a keď sa dal znova rozoznať, bol na ňom Max.
„Ty si tam s Liamom?“ spýtal sa ma nadšene.
Prikývla som.
„Sakra, prečo som to nevyhral,“ posťažoval si. „Strašne, strašne ho pozdravuj a daj mu za mňa pusu. Že mi strašne moc chýba.“
„No jasne,“ súhlasila som s úsmevom. „Všetko to mám zapísané. A na tej puse trváš?“ overila som si. „Odkedy bozkávaš chalanov? Mala by som upozornil Nellu.“
„Nemenuj blbiny a rob, ako ti kážem!“ hneval sa Max.
„Rozkaz šéfe,“ zasmiala som sa.
„Hej, a daj nám ešte na chvíľu Siria,“ dožadoval sa James.
„Si žiadaný,“ povedala som Siriovi, ktorý sa zatiaľ prezliekal.
Prikývol.
„Tak sa tam majte, babuľky moje. Pozdravujte McGonagallku a tie rande mi dohodnite na dobu, keď sa vrátim. Niekam mi zapíšte dátum a čas. A nezabudnite kŕmiť Onyxa. Mám toho kocúrika rada, tak nech sa dožije môjho návratu.“
„Jasne, jasne,“ ozvalo sa trojhlasne zo zrkadla, ktoré si už odo mňa bral Sirius.
Podišla som k svojej posteli a než sa Sirius rozlúčil s chalanmi, upratala som si ju.
„Si ochotná ísť so mnou na raňajky?“ spýtal sa ma.
„Ak sa cestou nebudeš lepiť na iné...“ pokrčila som ramenami a vyšla som z izby.
Sirius zamkol a vybral sa do jedálne. Potichu som ho nasledovala. Akosi sme si nemali čo povedať. Ale neskazilo mi to dobrú náladu, ktorú som mala z rozhovoru s babami.
V jedálni sme si sadli k stolu vedľa seba. Nahádzala som si na tanier nejaké jedlo a hneď som sa do neho pustila.
„Ahoj!“ ozvalo sa vedľa Siria.
Automaticky som tam vzhliadla a spoznala som tú jeho blondínu zo včerajška.
„Ahoj!“ odpovedal jej Sirius s priateľským úsmevom a ľahko ju objal, keď si k nemu sadla.
Nahnevane som na vidličku nabodla smažené vajíčka. Sirius si toho všimol.
„Asi by som vás mal predstaviť,“ ozval sa opatrne.
„Asi...“ súhlasila som podráždene.
Videla som, ako má nutkanie pretočiť očami. Dokonale mi zlikvidoval dobrú náladu.
„Charlie, toto je Deborah Krailová, moja kamoška z destva. Debie, toto je Charlotta Connorová moja spolužiačka,“ predstavil nás.
Tak len spolužiačka! pomyslela som si nahnevane. No dobre, ako myslíš!
Dievča mi cez Siria podalo ruku a ja som jej ňou potriasla.
„Charlotta Connorová, to mi niečo hovorí,“ zamyslela sa.
Sirius spozornel a hodil na ňu výstražný pohľad.
„Nie je to tá, o ktorej si mi niekoľkokrát písal?“ spýtala sa ho.
Neochotne prikývol. Takže predsa nie len spolužiačka, pomyslela som si s istým zadosťučinením.
Objavil sa pri nás rozospatý Liam a kvacol si ku mne. Bez opýtania si pritiahol moje raňajky.
„Hej, to čo má byť?!“ zlostila som sa. Ak si dobre pamätám, toto na mňa kedysi skúšal Sirius a neprešlo mu to. „Čo budem jesť ja?“
„Ty si zvládneš spraviť ďalšie raňajky,“ odpovedal mi unavene.
„A prečo si ich nespravíš ty?“
„Pretože som hotový,“ odpovedal mi a zívol. „Neznášam vstávanie pred jedenástou a ešte k tomu v nedeľu.“
„Skús ísť nabudúce spať,“ navrhla som mu.
„Spal som!“ bránil sa s plnými ústami.
Pretočila som očami.
„Mám ti od Maxa odkázať, že ťa pozdravuje a posiela ti toto.“ Letmo som ho pobozkala na líce.
„Hmm, hneď by som mu to poslal späť,“ usmial sa. „Škoda, že mu to nemôžeš doručiť.“
„Haha, veľmi vtipné.“
„No, jasné. Pozdrav ho, keď s ním budeš hovoriť,“ požiadal ma Liam.
„Jasné,“ prikývla som a nabrala som si raňajky.
Ucítila som, ako mi chrbtom prešlo známe zamrazenie. A moje ráno je kompletné, pomyslela som si.
Komentáre
Prehľad komentárov
ono to je proste super:DD...obdivujem ťa:)...teda ako mozeš nieco take suprove vymysliet:))...hlavne ten dej je hrozne zaujimavy:);)
lawender
(pokračuj!, 3. 4. 2011 13:56)prosím pokračuj...a je to veľmi pekné..a kapitoly by si mohla pridávať častejšie :)
...
(natty, 10. 4. 2011 18:44)