Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


25. kapitola - Ďalší sen

11. 3. 2011

Charlie:

 

Išla som po chodbe s čiernou mramorovou dlážkou a žiarivo bielymi stenami. Chodbu z jednej strany lemovali mahagónové dvere v pravidelných rozstupoch. Z druhej boli vysoké okná a za nimi pohľad na mesiacom zaliatu pláž a hladinu mora. Napadlo mi, že som v nejakom hoteli.

Pred sebou som začula hlasy. Zrýchlila som. Postupne som ich dokázala rozlíšiť. Oba som dobre poznala a z oboch mi nabiehali zimomriavky. Z jedného príjemné, z druhého neznesiteľné. O chvíľu som dokázala rozlíšiť aj intenzitu hlasov a slová. Hádali sa.

Vyšla som spoza rohu a uvidela som ich. Stáli na opačných koncoch chodby a nenávistne na sebe zazerali.

„Moje varovanie platí rovnako dobre tu ako na Rokforte! Dotkni sa jej a bude to posledná vec, ktorú urobíš!“ vyhrážal sa chladne Sirius Luciovi Malfoyovi.

„Tu ale nie sme na Rokforte. Nie je tu nikto, kto ťa podporí,“ usmial sa Malfoy nepríjemne.

„Pre mňa je len výhodou, že nie sme na Rokforte, aspoň nemáš svoje prefektské privilégiá a ak mi naozaj rupnú nervy nevyhodia ma. Popravde dúfam, že ma vyprovokuješ, aby som mal o to väčší dôvod upraviť ti ten namyslený ksicht! Len to neskúšaj tým, že sa k nej priblížiš!“

„Black, ale ona už s tebou nechodí! Nemôžeš jej zabrániť, ak bude chcieť byť so mnou,“ pripomenul mu Malfoy.

Ja som len bez dychu stála a počúvala som ich výmenu. Vyzeralo to akoby si ma nevšimli.

„Povedal som ti, že ju budem pred tebou chrániť, či s ňou budem alebo nebudem chodiť!“ zavrčal Sirius zlostne.

„Ak si ma vyberie?“ nadhodil Malfoy. Stále mal na tvári ten nepríjemný úsmev.

„Teba? To ťažko!“ vysmial sa mu Sirius. „Ani zďaleka nemáš na to, aby o teba zavadila iným ako nenávistným pohľadom.“

„To sa ešte uvidí,“ usmial sa znova Malfoy a mne prešiel po chrbte mráz.

Počula som za chrbtom kroky a otočila som sa. Rovnakým smerom sa pozreli Sirius a Malfoy, ale stále ma akoby nevideli. Ich smerom kráčal profesor Dumbledore...

 

„Charlie, vstávaj!“ ozvalo sa pri mne dosť hlasno na to, aby to prebudilo aj mŕtveho.

Zľakla som sa a prudko som sa posadila. Mala som pocit, že sa môj mozog zvnútra obil o steny lepky a nebolo to vďaka Nellynému „jemnému“ budeniu. Hlava ma bolela rovnako, ako vtedy, čo sa mi sníval ten divný sen o Lilly a Jamesovi. Pretrela som si prstami spánky a snažila som sa nepríjemnú bolesť potlačiť. Nešlo to.

„Charlie, si v pohode?“ spýtala sa ma Lilly. „Si nejaká bledá.“

„Len ma bolí hlava,“ odpovedala som jej a zavrela som sa v kúpeľni.

 

Na bolesť hlavy nepomohli ani dve šálky kávy, ktoré som vypila na raňajkách. Čo bolo však horšie, na raňajkách som sa musela stretnúť so Siriom.

Vyhýbala som sa mu a keď som musela byť niekde s ním, ignorovala som ho. Trval to už viac ako týždeň. Normálne som s ním fungovala len na tréningoch, na ktorých James aj naďalej trval. Už však chalani neriskovali ďalšie problémy a púšťali mňa a Nellu do spŕch prvé.

Vďaka tomu, že sa v zohraní metlobalového tímu nič nezmenilo, nesnažil sa mňa a Siria James uzmieriť. Bral to tak, ako to bolo a nechal to na nás. Narozdiel od neho ma Lilly stále presviedčala a pripomínala mi, akú robím hlúposť.

Dokázala som jej presviedčanie nevnímať, len vďaka tomu, že som sa pravidelne približne okolo pod dvanástej v noci stretala so Siriom pred Tučnou pani. Obaja sme sa vracali z nie práve najnevinnejšieho nočného výletu. Niekedy sme sa len odignorovali, inokedy sme sa tak brutálne pohádali, že sme zobudili spiacich Chrabromilčanov. Raz dokonca pribehla profesorka McGonagallová. Strhla nám obom body a naparila trest. Tentokrát nám ale dala každému na prácu niečo iné, a tak som s ním nemusela tráviť ani minútu naviac.

Už dopredu som sa triasla, ako bude vyzerať tréning na turnaj, ktorý mal byť dnes. A ešte sa aj k všetkej nevraživosti a hnevu, ktorý sme si na seba zbierali celý predchádzajúci týždeň, pridala moja neústupná bolesť hlavy. Rozhodne pre mňa nebol večerný tréning peknou vyhliadkou.

 

Pretrpela som vyučovanie v blízkosti Siria. Dokonca aj Elixíry, na ktorých sme ešte stále pracovali v dvojiciach. Dnes mne a Siriovi dokonca ani nevybuchol kotlík, ako na poslednej hodine.

Na veštení som si vypočula dokonalú predpoveď budúcnosti od Siria Blacka, v ktorej tvrdil, že než začne ďalšia „luna“ budem znova s ním. Profesorka mu za takú úžasnú predpoveď udelila desať bodov.

Inak toto robil každú chvíľu. Vždy, keď som bola niekde blízko, začal mlieť o tom, ako sa milujeme a ako je len otázkou času, než budeme spolu. Raz, keď som sa ocitla príliš blízko, chytil ma za ruku, pritiahol si ma k seba a dodal: „Však je to tak, láska?“

Jediné, čo mi vtedy zabránilo streliť mu facku, bola bolesť v jeho očiach, ktorá nezmizla od okamihu, ako som mu zaklamala, že ho nemilujem. Stále tam bola. Či vtipkoval, alebo sa smial s chalanmi. Či sa práve bozkával s nejakou vypečenou husou, alebo sa so mnou hádal. Vždy mal v očiach tú bolesť, ktorá ma týrala. Zatiaľ som však držala a nedala som sa ovplyvniť. Len nechápem, ako a prečo som to robila.

 

Večer v dohodnutom čase som prišla do vybranej triedy. Už ma v nej čakal profesor Dumbledore aj Sirius. Trieda bola pripravená na trénovanie súboja.

Dumbledore nám kázal posadiť sa. Sadla som si na lavicu a snažila som sa počúvať, čo nám hovorí. Nedokázala som ho vnímať. Bolesť hlavy, ktorá ma trápila od rána nielenže neustúpila, namiesto toho sa ešte aj zväčšila. Postrehla som len, ako nám Dumbledore kázal postaviť sa oproti sebe a začať súboj.

Urobila som, ako mi kázal. Snažila som sa koncentrovať na Siria a kliatby, ktoré na mňa vrhal. Prvých pár minút to bolo dobré. Bránila som sa aj som útočila. Potom sa mi však zatočila hlava a pred očami sa mi zatmelo.

 

Znova som sa zobudila až v Nemocničnom krídle.

„Dobrý večer, slečna Connorová,“ ozval sa pri mne tichý hlas.

Rýchlo som vzhliadla. Vedľa mňa sedel profesor Dumbledore.

„Pán profesor, čo sa stalo?“ spýtala som sa potichu.

„Dúfal som, že to mi poviete vy,“ usmial sa na mňa. „Bojovali ste s pánom Blackom a potom ste sa nám zrazu zrútili k zemi. Pán Black má o vás riadny strach. Neviete o niečom, čo by mohlo spôsobiť vaše zamdlenie?“   

Zamyslela som sa. „Od rána ma príšerne bolela hlava,“ odpovedala som napokon.

„Stáva sa vám to často?“ nasledovala ďalšie otázka rokfortského riaditeľa.

„Nie, pane,“ pokrútila som hlavou.

„Neviete, prečo ste mali tie bolesti?“

Znova som sa zamyslela. Mám mu povedať, že si myslím, že je to z toho snu, alebo nemám? premýšľala som. Rozhodla som sa, že radšej poviem.

„Sníval sa mi zvláštny sen. Myslím, že je to z neho.“

„Nechcete mi povedať, čo sa vám snívalo?“ posmelil ma profesor.

Opäť nasledovalo krátke zamyslenie a potom som mu rozpovedala celý sen do posledného detailu.

„Mohla by som vám, dokonca povedať, čo hovorili. Od slova do slova,“ ukončila som rozprávanie.

„Zvláštne, že si pamätáte ten sen takto dokonalo. Naozaj je možné, že vás hlava bolela práve z neho. Nepamätám sa, že by si niekto, koho poznám, pamätal svoje sny takto bezchybne a s absolútnou istotou. Pamätáte si takto každý svoj sen?“ spýtal sa.

Pokrútila som hlavou.

„Možno by nebolo zlé, keby ste nabudúce, keď sa vám bude takýto sen snívať, prišli za mnou,“ navrhol.

Neochotne som súhlasila.

„Tak vás už nechám odpočívať. Možno sme už narazili na zdroj problému. Mali by ste sa poriadne vyspať.“

„Dobre,“ súhlasila som.

Riaditeľ na mňa pozrel ponad polmesiačikové okuliare.

„Charlotta, nechcete mi povedať ešte niečo?“ spýtal sa.

Napadlo ma, či mu poviem o tom, ako sa mi snívalo o vražde Lilly a Jamesa Voldemortom, ale rozhodla som sa, že radšej nie. Riaditeľ na mňa hľadel röntgenovým pohľadom, ktorý sa ale postupne menil na prekvapený a ja som nevedela prečo.

„Nie, pán profesor, to je všetko,“ odpovedala som na jeho otázku.

„Výborne,“ povedal, ale nebolo vidieť, že by ho moja odpoveď potešila. „Dobre sa vyspite, Charlotta,“ poprial mi a nechal ma na ošetrovni samu.

Netrvalo mi dlho a zaspala som hlbokým spánkom, z ktorého som sa nezobudila s bolesťou hlavy a naspamäť naučeným snom.

 

Keď som sa ráno zobudila, našla som vedľa seba prekvapenie. Na mojom vankúši ležala červená ruža. Nebolo treba hádať od koho je, ale aj tak ma veľmi potešila. Privoňala som k nej. Všimla som si, že na jednom okvetnom lístku je tušom napísané ozdobné S. To len potvrdilo moje predpoklady.

Odložila som ružu na nočný stolík a zavila som dlaňou o ku papiera, ktorý z neho takmer spadol. Tak-tak som stihla zachytiť obálku. Otvorila som ju.

Dobré ráno, láska,

 

dúfam, že už ti je lepšie a ja nebudem musieť dnes na Elixíroch trčať sám.

 

A ak nie, tak sa mi už, prosím, uzdrav. Snáď ti moja ruža k tomu pomôže.

Chýbaš mi.

 

Ak ťa Poppy nepustí, ostatní ťa prídu po škole pozrieť. Ja ale nie, pretože

viem, že by si ma nechcela vidieť. Preto prídem až v noci, keď budeš krásne spať.  Môžem

sa tak na teba beztrestne pozerať.

 

Teším sa na teba.

 

Milujem ťa!

 

Tvoj

            S.

 

List bol podpísaný rovnakým ozdobným S ako ruža. Nebolo pochyb od koho sú. Mne však vŕtala hlavou iná vec. Prečo Sirius píše, že dnes sú Elixíry? Tie boli v pondelok a najbližšie mali byť až vo štvrtok. To je hlúposť. Boli len dve možnosti. Buď nám zmenili rozvrh, alebo som prespala dva dni. Pravdepodobnejšia bola tá druhá.

„Ale, konečne si hore,“ zvolala madam Pomfreyová, ktorá práve vošla na ošetrovňu. Len tým potvrdila moje domnienky.

„Ako dlho som bola mimo?“ spýtala som sa jej nesmelo.

„Dva dni,“ odpovedala mi. „Takmer v kuse tu boli tvoji priatelia a čakali kým sa zobudíš. Blacka som odtiaľto musela vyháňať prútikom.“

Uf, dva dni, nechápala som. Až potom mi došlo, čo hovorila ďalej. Takže Sirius tu bol pri mne, uvedomila som si. Moje srdce poskočilo. Lenže akási zlá pomstychtivá časť môjho ja k tomu pridala ešte niečo iné: Ktovie čo robil dva dni? Koľko sukní zatiaľ stihol obrátiť? Nedokázala som tieto myšlienky vytlačiť z hlavy.

„Madam Pomfreyová, kedy môžem odísť?“ spýtala som sa.

„Až zajtra, zlatíčko,“ odpovedala mi. „Nebudeme predsa riskovať, že sa opäť niekde zosypeš.“

Pokrčila som ramenami. Nemohla som namietať. Madam Pomfreyová mi zmerala teplotu dala mi vypiť nejaké elixíry a potom sa vrátila do svojej pracovne.

Hlavu mi zabrali znova myšlienky na Siria, miesili sa príjemné z nepríjemnými. Snažila som sa ich nevšímať, ale ako si budete nevšímať myšlienky. Sirius mal pravdu, je to nemožné.

Posadila som sa a rozhliadla som sa po ošetrovni. Nič dostatočne nezaujalo moju pozornosť. Pozrela som na ružu na svojom nočnom stolíku a všimla som si, že som ju položila na knihu. S úsmevom som zistila, že je to moja obľúbená knižka. Zobrala som ju do ruky a nalistovala som najobľúbenejšie pasáže. Dokázala som sa tak zabaviť do chvíle, kým na ošetrovňu neprišli Lilly a James.

„Tak čo, choroba, ako sa cítiš?“ zhúkol na mňa James a Lilly ho udrela do ruky, aby sa stíšil.

„Úplne normálne,“ odpovedala som mu. „Ležím tu zbytočne.“

„To by som netvrdila, bola si v bezvedomí dva dni,“ namietla Lilly. „Black takmer zblbol, ako sa o teba bál,“ dodala. James na ňu pohoršene pozrel a jej došlo, čo povedala. „A jeje, to som nemala.“

„Bol tu takmer v kuse,“ odpovedal James na môj spýtavý pohľad. „Naozaj sa o teba bál. Natoľko, že vynechal všetky rande, ktoré mal. Možno by ste sa konečne mohli uzmieriť. Už to sú dva mesiace,“ vyčítal mi.

„To nechaj láskavo na nás,“ zahriakla som ho.

„Ako myslíš,“ zamrmlal.

Otočila som sa na Lilly. „Ďakujem za knižku,“ poďakovala som sa jej.

„Za akú?“ nechápala Lilly.

Zakývala som pred ňou svojou knihou.

„Ja som ti ju nepriniesla,“ pokrútila hlavou.

„Kto potom?“ chcela som vedieť. „Nella a Melanie?“

„Tie tiež určite nie, vedela by som o tom. Vždy sme tu boli spolu.“

„Bol to Sirius,“ bonzol ho James. „Je to jeho kniha. Má ju schovanú. Chcel vedieť, čo ťa na nej tak fascinuje, tak si ju zohnal.“

Vyvalila som oči. On si kúpil knihu, ktorú ja zbožňujem a čítal ju len preto aby zistil, prečo ju ja zbožňujem. To je... proste neuveriteľné. On kvôli mne prečítal knihu. On, ktorý nikdy nič, čo nemalo obrázky nahých žien nečítal. A čítal tú knihu len preto, aby vedel prečo sa páči mne. Nemala som slov.

„Je to tak,“ ozvalo sa od dverí. Pozrela som na Siria, ktorý sa opieral o zárubňu. „Takže už viem, že si v poriadku a môžem ísť. Aj tak nie si nadšená, že ma vidíš,“ povedal a odišiel.

„Sirius?“ vyšlo zo mňa.

„Nechaj ho,“ povedal mi James. „Aj keď robí to, čo robí, necíti sa dobre. Chce ti byť nablízku, ale zároveň sa bojí, že to, čo si mu povedala je pravda. Ja si myslím, že to pravda nie je, ale neho nepresvedčíš tak ako teba.“

„Ja sa zase bojím, že ma podvedie, keď budeme znova spolu,“ dopovedala som za neho.

„Mali by ste sa spamätať obaja,“ vytkla mi Lilly. „Inak jeden z druhého zošaliete.“

„Tak nech prestane behať za tými husami a dokáže mi, že o mňa naozaj stojí,“ odvrkla som jej.

„Chceš vedieť, čo na to odpovedá Sirius?“ spýtal sa ma James.

Pozrela som na neho, ale neodpovedala som mu. Aj tak bol rozhodnutý, povedať mi to.

„Hovorí: Chcem s ňou byť, ale čo mám robiť, keď ona flirtuje s kým sa dá. A potom, čo mi povedala, že ma nemiluje sa jej doprosovať nebudem. Budem ju dobíjať, to áno. Ale nech nečaká, že padnem na kolená a budem prosiť, aby sa ku mne vrátila. To teda nie. Posledný krok urobí ona,“ vyrapotal James.

„To bola citácia,“ dodala Lilly. „Toto povedal včera v klubovni a bolo mu dva-tri, kto všetko ho počuje. James ti to povedal od slova do slova.“

„Aby nie, keď som to počul minimálne osemkrát za posledný týždeň,“ ponosoval sa James. „Ale keď sa spamätáte a budete chcieť pomoc, s nami nepočítajte. Poriadne nám pijete nervy, všetkým. Nečakajte, že vám budeme pomáhať dať sa znova dokopy,“ vyčítal mi. „Len si to pekne vyrozprávajte sami.“

„Vy dvaja ste naozaj veľmi milá návšteva,“ vytkla som im.

„Len ti hovoríme ako to je,“ namietla Lilly. „Naozaj by ste sa mali spamätať.“

„Nechajte to na nás, dobre?“ navrhla som im.

Obaja pokrčili ramenami, no Lilly zamrmlala: „tvrdohlavci“ a James zase „blbci“. Zasmiala som sa. Ťažká nálada trochu opadla.

„Tak mu za mňa poďakujte za knihu aj za ružu,“ požiadala som ich. Prikývli.

„Ako dlho tu budeš?“ spýtala sa ma Lilly.

„Len do zajtra,“ odpovedala som jej. „Veď mi nič nie je. Len som zrazu odpadla.“

„A nikto nevie prečo,“ poznamenala Lilly s provokáciou v hlase, no potom jej zažiarili oči nápadom. „Počuj a nemôžeš byť tehotná?“ spýtala sa.

Prekvapením mi takmer zabehol kyslík. „Čože? Čo ťa to napadlo?“

„Neviem,“ pokrčila ramenami. „Zrazu si odpadla, tak hľadám logické príčiny.“

Ja som našťastie vedela prečo som odpadla, ale nim to hovoriť nebudem, ešte by si mysleli, že nie som normálna.

„No teoreticky môžem, ale prakticky to našťastie nie je pravda,“ odpovedala som Lilly. Nechápavo podvihla obočie. „Kalendár nesklamal,“ naznačila som a Lilly pochopila.

Dvere ošetrovne sa otvorili a dnu vošli Melanie a Remus.

„No, už tu máš ďalších,“ skonštatoval James. „Tak mi radšej pôjdeme, než nás začne Poppy vyháňať.“ Postavil sa a Lilly sa zdvihla s ním. „Sirius príde až budeš tvrdo spať,“ mrkol na mňa, keď odchádzali.

Na ich miesta si sadli Remus a Mel. Remus načal tému škola a úspešne sa vyhýbal zmienkach o Siriovi, za čo som mu bola vďačná. Od Lilly a Jamesa som si vypočula dostatok výčitiek.

Po hodine vystriedali Rema a Mel, Max s Nellou. Tí zase hovorili len o metlobale. Po nich som už mala pokoj, čomu som tiež bola vďačná, pretože som mala dosť kecania o ničom a silených úsmevov. Celý čas som rozmýšľala o tom, čo Sirius povedal. Že nemám čakať, že padne na kolená a bude ma prosiť, a že posledný krok je na mne.

Vedela som, že ten posledný krok nespravím, ale nikdy by som nečakala, že sa on bude doprosovať. To určite nie. Obaja sme boli rovnako tvrdohlavý. Ja neurobím posledný krok, aj keby na tom mal závisieť môj život, len pretože on to tak chce. A on sa nebude „doprosovať“, pretože si myslí, že ja to od neho čakám. Lilly a James mali pravdu, ale ja by som tie ich pomenovania spojila. Sme tvrdohlaví blbci.

S podobnými myšlienkami som opäť zaspala. Chcela som počkať a zistiť, či naozaj príde, ale nešlo to. Zaspala som tak tvrdo, že by ma asi nezobudila ani hlásna trúba. No bol za mnou. To som zistila hneď ráno. Pretože na vankúši som mala položenú ďalšiu ružu s namaľovaným S.

 

Po mojom pobyte v Nemocničnom krídle sa takzvaný vzťah medzi mnou a Siriom zase o kúsok zlepšil. Už sme spolu aj trochu komunikovali, keď to bolo nevyhnutné. No aj tak sme sa hnusne pohádali vždy, keď ma nachytal s nejakým chalanom po večierke v nejakej triede. Mala som pocit akoby išiel na istotu práve do triedy, kde som bola ja, aj keď naďalej tvrdil, že sú to len náhody. Len neviem komu to chcel nahovoriť. Ani neviem spočítať koľkokrát sme sa takto pohádali a naši „partneri“ sa radšej vrátili do svojich klubovní, a nechali nás hádať sa.

No na tréningoch s Dumbledorom sme boli obaja znesiteľní. Len málokedy, a to sme na seba museli byť riadne naštvaní, sme sa hádali a urážali sa na tréningoch. No profesor našu hádku vždy v čas zastavil.

 

„Sirius, naozaj by si mal popracovať na neverbálnych zaklínadlách,“ vytkol mu profesor Dumbledore na poslednom tréningu pred naším odjazdom na turnaj. „Vždy ťa porazí.“

„Som proste lepšia,“ usmiala som sa. „Vo viacerých veciach,“ neodpustila som si tichú provokáciu.

„To iste!“ usmial sa krivo. Podišiel ku mne a potichu dodal. „Väčšinu práce som v tých prípadoch odrobil ja,“ pripomenul mi.

„Aha, tak preto to teraz zvládaš bez problémov bezo mňa,“ uškrnula som sa.

„No chýbajú mi isté maličkosti,“ uznal.

„Nechcem vedieť aké,“ ukončila som to.

Sirius sa ku mne priblížil ešte viac. „Ale chceš,“ zašepkal podmanivo. „Pretože také to je len medzi nami a tebe to tiež chýba. Nikto iný to nevie tak ako ja, a žiadna to nevie tak ako ty. Priznaj si to,“ vyzval ma.

Chrbticou mi prešlo mravenčenie. „Na toto ma nedostaneš,“ odbila som ho pošepky.

„Veď ja ťa raz donútim prosiť,“ upozornil ma. „Či už pri tom, alebo bez toho. Budeš prosiť.“

„Jedine o slobodu,“ usmiala som sa a vzdialila som sa od neho.

Blbé rozoberať niečo takého pred riaditeľom, ale nemohli sme prestať.

Profesor Dumbledore sa zatiaľ babral s nejakými krabicami. O chvíľu sa otočil a podal nám každému jednu.

„Čo to je?“ spýtal sa ho Sirius.

„Niečo, ako dres,“ usmial sa riaditeľ. „Mali by ste si ho vyskúšať, aby sme vedeli, čo sú vám dobré.“

„Aha,“ prikývol Sirius a otvoril krabicu. Vytiahol odtiaľ nohavice z dračej kože.

Odkašľala som si. „Ehm, pán profesor...“ Kývnutím krabicou som mu naznačila, čo myslím.

„Och, prepáč, Charlotta,“ pochopil profesor a mávol prútikom.

Pri stene sa objavila zástena, za ktorou som sa mohla prezliecť. Nebolo jednoduché obliecť sa do úzkych kožených nohavíc, ale zavinovacie tričko okolo krku a krátka bundička už boli v pohode. Nakoniec, keď som si obliekla celý dres z dračej kože, zistila som, že je celkom mäkký a pohodlný. Vyšla som spoza zásteny.

„Sedí mi dobre,“ povedala som profesorovi.

Ten len prikývol a ukázal mi na zrkadlo. No Siriovi padla sánka a ja som sa čudovala, že obdivne nezapískal. Tváril sa totiž, že to chce urobiť. Ja som na sebe nedala znať to, že som si tiež v duchu pomyslela, že by malo byť zakázané, aby bol jeden chalan tak sexy, ako bol Black v koženom drese. 

Pozrela som sa do zrkadla a musela som uznať, že aj ja vyzerám sexy. Bol to dobrý pocit a Siriov obdiv ho ešte podporil. Dres bol v čiernej a červenej. Vo farbách Rokfortu. Vystužené časti boli červené prešívané zlatým, kvôli Chrabromilu. Na ľavo na hrudi bol Rokfortský znak.

Dresy boli hodné reprezentantov Rokfortu.

„Hlavne na ne zajtra nezabudnite,“ upozornil nás riaditeľ, keď sme sa znova prezliekli. „Bez nich súťažiť nemôžete. Boli by ste v priveľkom ohrození. Takto aj keď vás zasiahne kliatba, nič vážnejšie sa nestane.“

Obaja sme prikývli.

„A tiež nezabudnite na večerné oblečenie,“ kládol nám na myseľ ďalej. Opäť sme prikývli. „Odchádzame zajtra odo mňa z pracovne o desiatej, presne. Najlepšie by bolo, keby ste prišli aspoň o trištvrte. Nech sa nemusíme nikam ponáhľať. Ideme časovaným prenášadlom, ktoré nás určite nepočká.“

Znova sme prikývli. Riaditeľ sa na nás usmial. „Tak sa teda choďte dobaliť a riadne sa vyspite,“ poslal nás.

Rozlúčili sme sa ním a vybrali sme sa do klubovne. Nerozprávali sme sa. Rozdelili sme sa pod schodmi do spální a vybrali sme sa každý do svojej.

Podišla som k svojej posteli, na ktorej som mala nahádzané oblečenie. Balila som sa už tretí deň. Mama mi z domu poslala letné oblečenie, ktoré dorazilo až dnes, a tak som ráno musela kufor znova vyhádzať. Popreberala som oblečenie a naskladala ho na kôpky. To, ktoré som si chcela vziať zo sebou som poskladala a ostané, ktorého bolo značne menej som odlevitovala do skrine tak, ako bolo. Na mňa to teraz nepadne, takže s tým budú musieť niečo spraviť baby, pomyslela som si škodoradostne.

Naskladala som oblečenie do kufra. Na vrch som dala dres a naň ešte dvoje nové spoločenské šaty, ktoré vyberala mama. Jedny červené a druhé čierne. Neviem prečo mi poslala dvoje, ale vždy lepšie dvoje ako žiadne.

Keď som mala všetko hotové, prišli do izby baby a vyhlásili, že máme rozlúčkovú pyžamovú párty. Lutherovú a Lairovú sme vymkli vonku, Lilly zabezpečila dvere proti Alohomore a dobre sme sa bavili.

Nella totiž medzičasom pribudla do klubu s názvom: Spala som so svojím dlhodobým chalanom, a podgurážená ohnivou whisky nám bola ochotná povedať všetko. Fakt, že Max je môj brat mala viete kde. Ochotne odpovedala na všetky otázky. Po nej sme sa so smiechom pustili do Lilly, ktorá tiež nakoniec vysypala všetko, čo bolo s Jamesom, celkom ochotne. A na rad som prišla ja. Po ďalšom pohári whisky som už ani ja nemala zábrany povedať im čokoľvek, čo som zažila v posteli aj mimo nej so Siriusom. A ani to veľmi nebolelo, čo nemyslím obrazne. Normálne ma tieto spomienky riadne bolia. Melanie sa len chvíľami červenala a smiala sa na nás. Nenechala sa presvedčiť a odmietala odpovedať na všetky Nellyné otázky.

Nella to s ňou po chvíli vzdala a zorganizovala súťaž – kto je najlepší v posteli. Ale keďže sme každá hlasovali za svojho, dokonca aj Melanie, súťaž bola zrušená. Ale to už sme boli aj riadne sťaté.

 

Nakoniec, niekedy okolo štvrtej ráno, sme všetky odliezli do svojich postelí a tvrdo zaspali. A ráno nastal tvrdý požúrový teror.

„Mala by si ho zobrať Charlie,“ navrhla nakoniec Lilly, ktorá sa vzdala svojho práva na elixír proti opilosti.

„Mala by ho dostať Mel,“ navrhla som unavene. „Je v tomto stave prvýkrát.“ A práve teraz bola v kúpeľni už poriadne dlho.

„A nikto nemyslí na mňa,“ zafňukala Nella.

„Bol to tvoj nápad,“ odvrkla jej Lills.

„Ale bol dobrý,“ namietla Nella.

„To bol,“ uznala Lilly.

Melanie vyšla z kúpeľne. „Prečo ešte nie si fit?“ spýtala sa ma.

„Ten elixír čaká na teba. Ja to zvládnem,“ odmietla som.

„Kašli na mňa. O hodinu letíš prenášadlom. Ak ho nevypiješ, bude ti riadne zle.“

„Má pravdu, Charlie. Hlavne ty ho najviac potrebuješ. Nechceš sa tam predsa uviesť takáto zelená?“ ukázala na mňa Lilly.

„Tak to teda dajte sem,“ súhlasila som. Nella mi hodila fľaštičku poriadne nešikovne. Našťastie ma moje reflexy triafača nezradili ani v tomto stave a chytila som ju skôr, ako sme prišli o vzácnu tekutinu. „Posledná možnosť Mel,“ vyzvala som ju.

„My si skočíme, chalanom, určite nejaké budú mať,“ odmietla.

Vypila som fľaštičku do dna a o chvíľu som sa cítila normálne.

„Neviem, či toto nebola práve ich posledná.“

„Dúfaj, že nebola, pretože aj oni mali včera ožran párty a Max s Potterom niesli päť fliaš whisky,“ podotkla Nella.

„Tak to ich bude riadne bolieť,“ poznamenala som.

Odišla som sa osprchovať a naposledy som skontrolovala kufor. O po desiatej sme zišli do klubovne. Chalani tam už boli a nevyzerali najlepšie. Jediný, ktorý vyzeral normálne bol Sirius.

„Akoto že vyzeráš normálne?“ spýtala som sa ho. „Ty si nepil?“

„Posledná fľaštička,“ odpovedal. A poukázal na baby.

„Posledná fľaštička,“ odpovedala som mu rovnako. Zasmiali sme sa.

„No, vám sa smeje,“ podotkla Lilly a zavesila sa na Jamesa, ktorý mal v skutočnosti čo robiť sám so sebou.

Znova sme s obaja zasmiali.

„Mali by sme ísť,“ povedala som, keď som si všimla čas.

Sirius prikývol. Rozlúčili sme sa. Vypočuli sme si vyhrážky o tom, čo nás čaká ak prehráme. A sľuby o obrovskej párty, keď sa vrátime. James Siriovi zaželal, aby sa so mnou v noci nenudil, na čo som umelecky pretočila očami, pretože nič iné spraviť ani nešlo. Nella sa k nemu pripojila a pohrozila Siriovi, čo sa mu všetko stane, ak sa o mňa zabudne náležite postarať. Sirius len sprisahanecky mrkol.

Konečne sme sa vymotali z objatí a odišli sme smerom k Dumbledorovi, ktorý nás už čakal. O desať minúť sme stáli v rozľahlej hale plnej ľudí.

„Dobrý deň, profesor Dumbledore,“ zdravil ho hneď nejaký muž a klaňal sa mu. „Takže delegácia z Rokfortu je tu,“ poznamenal a začiarkol si niečo na pergamene. „Vaše kľúče, pane,“ podal profesorovi tri kľúče. „Som Bonapard Huge, jeden z organizátorov,“ predstavil sa nám. „Toto je hala, kde sa bude od zajtra súťažiť. Zoznamy súťažiacich, výsledky a všetko, čo budete vy dvaja potrebovať, je na tamtej stene,“ ukázal mne a Siriovi. „Myslím, že si budete chcieť odložiť veci, tak vás odvediem do izieb,“ povedal a vykročil.

Pozreli sme na seba a išli sme za ním a riaditeľom.

Vyšli sme z veľkej haly a dostali sme sa do chodby. Zalialo ma deja-vu. Ale hneď na to som si uvedomila, že to žiadne deja-vu nie je. Chodba mala čiernu mramorovú podlahu a biele steny. Na jednej stene boli mahagónové dvere a na druhej vysoké okná. Z nich bol výhľad na pláž a more. Ja som na tej chodbe už bola.

Zrazu sa so mnou zatočil svet a nebyť Siriových reflexov, rozbijem si hlavu o mramor. Našťastie som neomdlela. Závrat spôsobili spomienky na sen, v ktorom sa hádali Sirius a Malfoy.

Profesor Dumbledore ihneď čupel pri mne a Siriovi.

„Charlotta, si v poriadku?“ spýtal sa ma.

„Áno som,“ prikývla som a so Siriovou pomocou som sa postavila. „To bolo asi to prenesenie,“ zaklamala som.

Všimla som si, že riaditeľ si už tiež stihol postrehnúť podobnosť medzi touto chodbou a tou v mojom sme. Vlastne boli na chlp rovnaké. Až na to, že v sne bola tma. Ani trochu som tomu nerozumela.

Profesor len chápavo prikývol a pokračoval ďalej k naším izbám. Kráčala som za ním pod dozorom Siria, ktorý zo mňa nespustil oči.

„Tak, tu to je,“ oznámil nám organizátor. „Izba 115 je vaša,“ pozrel na mňa a na Siria.

„Čo?“ spýtala som sa prekvapene a pohoršene. „Máme spolu izbu?“

Pozrela som na riaditeľa.

„Už to tak vyzerá,“ prikývol Dumbledore. „Nevedel som o tom. Nejde to pri zmiešaných tímoch zariadiť?“ otočil sa na organizátora.

„Všetky tímy majú spoločné izby, či sú zmiešané alebo nie,“ odpovedal.

Riaditeľ nám podal kľúče a ja a Sirius sme si ich zobrali.

„Prezlečte sa, ak chcete,“ povedal nám profesor. „Prídem pre vás.“

Prikývli sme a vošli sme do izby.

„Tak toto bude šou,“ zamrmlala som si.

„Budeme sa musieť zniesť,“ poznamenal Sirius.

„Kľúčové slovo je musieť,“ zavrčala som.

„Ale no tak,“ mrkol na mňa. „Veď by sa toho dalo tak krásne využiť a neporušili by sme sľuby, ktoré sme dali tým vydieračom.“

„Zabudni, že sa ma dotkneš,“ odvrkla som mu. „To by si sa najprv nesmel dotknúť iných.“

„Škoda, chvíľu to vyzeralo, že sme na dobrej ceste,“ posťažoval si.

„Ty si si to pokazil,“ odvrkla som mu znova. „Táto posteľ je moja.“ Ukázala som a položila som na ňu kufor.

Vytiahla som si z neho ľahšie oblečenie.

„Nepriblížiš sa k nej bližšie ako na meter,“ upozornila som ho. „A keď budem v kúpeľni, máš do nej zakázaný prístup,“ dala som si ďalšie pravidlo.

„To je všetko, alebo ešte niečo?“ spýtal sa trochu naštvane.

„Uvidím časom,“ odpovedala som mu a zatvorila som sa v kúpeľni.

Keď som vyšla, Sirius už bol tiež oblečený v tenkých nohaviciach a tielku. Musela som uznať, že biela mu pristane rovnako ako čierna.

Ozvalo sa zaklopanie a do našej izby vošiel profesor Dumbledore.

„Ste pripravení?“ spýtal sa. Prikývli sme. „Tak poďme o chvíľu začína predstavovanie delegácií.“

Vyšli sme z izby a vracali sme sa rovnakou cestou späť do haly.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

.........

(jaja, 12. 3. 2011 14:24)

ešte som zabudla.. ďakujem za venovanie.. :))

bomba!

(jaja, 12. 3. 2011 14:23)

je to úžasné .. :) ako všetko čo napíšeš.. :) teším sa na porkacko :)) :* len sa hrozne bojím čo sa stane charlie.. :/

zmysel zivota

(matuska :*, 11. 3. 2011 21:59)

aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!!!dakujem za venovanie..:):*