Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


24. kapitla - Ospravelnenia,listy a priateľstvo

5. 3. 2011

„Onyx!“ zavolala som potichu do izby.
Všetky baby už spali a ja som ich nechcela zobudiť, vrátila som sa z rande dosť neskoro. Teraz som hľadala strateného kocúrika a nemohla som ho nikde nájsť. Rozsvietila som prútik a vliezla som pod svoju posteľ. Nebol tam. Ani pod Lillynou, Nellinou a Melaninou posteľou. Ani pod posteľami mojich nenávidených spolubývajúcich. Vošla som do kúpeľne a hľadala som aj tam, no malé čierne klbko v nej nebolo. Ani v šatníku.
Vyšla som teda na schody a znova som na neho zavolala. Onyx sa neozval ani neukázal. Zišla som dole do klubovne rozhodnutá prehľadať ju do poslednej škáry. V krbe pomaly chladli posledné červené uhlíky a pukotali. Inak bolo všade ticho. No po chvíli som začula pradenie. Prezrela som si klubovňu. Pohľad sa mi zastavil na kresle. Obišla som ho a objavila som v ňom spiaceho Siria s mojím kocúrom na kolenách. Neubránila som sa úsmevu.
Naklonila som sa k Siriovi a opatrne som si zobrala Onyxa. Spiaci kocúrik nespokojne zamraučal a Sirius sa zobudil.
„Beriem si späť svojho kocúra,“ oznámila som mu.
„Bolo mu so mnou dobre,“ povedal Sirius potichu. „Aj mne s ním. Rozumeli sme si.“
Vedela som na čo naráža. Na nás dvoch.
„Nezačínaj s tým,“ zahriakla som ho.
Otočila som sa a chcela som odísť.
„Charlie, počkaj!“ zavolal za mnou a ja som zastavila. „Chcel som sa ti ospravedlniť.“
Otočila som sa. Stál za mnou.
„A začo?“ spýtala som sa.
„Za to v šatniach minulý týždeň. Bol som nahnevaný, nedošlo mi, čo robím. Vlastne som ti mohol ublížiť. Prepáč,“ povedal kajúcne.
Ach, prečo mi toto robí, povzdychla som si. Ako mu mám odolávať, keď je takýto? Nemôže byť radšej nepríjemný, povýšený, arogantný, sebecký a nadradený? To by bolo jednoduchšie.
Nechápte ma zle. Ja viem, že on je pozorný, milý a úprimný. Galantný a čestný. A obdivujem ho kvôli tomu. Ale teraz ho takého nechcem. Radšej ho chcem nepríjemného, aby ma ani omylom nemátalo, že by som sa k nemu mohla vrátiť. Nechcela som to. Neverila som tomu, že dokáže byť naozaj verný. Donekonečna nie. Iste, hrozí to pri každom, ale ja som si nevedela predstaviť, že keby som s ním chodila, nebol by len môj bárs aj na pár minút. Neprežila by som, keby ma, čo i len na jednu noc vymenil za inú.
Tak načo ho do toho pokušenia stavať a seba vystavovať bolesti, keď sa tomu dá ľahko predísť? Stačí len nepočúvať jeho slová a nenechať sa ovládnuť tým búšiacim srdcom, ktoré priam túži, aby ho hýčkal. Ktoré sa mu chce odovzdať. Ale to sa už nikdy nestane, za tým som si stála.
Tak prečo ma teraz vlastné telo zrádza a ja hovorím: „Neospravedlňuj sa. Ja som ťa úmyselne provokovala. Len si vybuchol. Poznám ťa, malo mi dôjsť, že spravíš niečo neuvážené, čoho budeš nakoniec ľutovať.“
„Naozaj som ti mohol ublížiť,“ zopakoval. „Nabudúce to nerob.“
„Skús prestať žiarliť,“ navrhla som mu.
„Nejde ani tak o žiarlivosť. Aj keď žiarlim na každého, ktorý sa na teba pozrie, pretože on má aspoň minimálnu šancu byť s tebou, ja nemám žiadnu. Ide skôr o to, že si ma vyprovokovala do nepríčetnosti. A neurobila si to prvýkrát. Aj vtedy v bare to tak bolo.“
„Nebolo,“ odporovala som mu. „V bare som ťa neprovokovala. Teda aspoň nie takto. To bola len a len tvoja vlastná žiarlivosť.“
„Možno,“ uznal.
„Minulý týždeň mám na tom polovičný podiel viny. Jeden na druhom sme páchali pomstu ani nevieme prečo.“
„Ja to viem, láska,“ opravil ma. „Len ty si to spravila bez dôvodu.“
„Možno,“ pripustila som.
Otočila som sa a tentoraz som už naozaj chcela odísť. Nechcela som sa nechať znova zastaviť. Ale keď ma znova oslovil zastala som, no už som sa neotočila.
„Charlie, ľúbim ťa,“ povedal úprimne môjmu chrbtu.
Privrela som oči a nečujne som si povzdychla.
„Ja viem,“ odpovedala som mu. „Nechci odo mňa inú odpoveď.“
„Počkaj ešte okamžik,“ zastavil ma, keď som opäť vykročila. „Nemohli by sme byť priatelia?“ spýtal sa.
Pozrela som na neho. „A myslíš, že to pôjde?“
„Ak sa budeme snažiť.“  
„Dobre, môžeme to skúsiť,“ súhlasila som. „Dobrú noc,“ popriala som mu a konečne som odišla do izby.
„Dobrú,“ odpovedal mi smutne.
Ani jemu sa len priateľstvo nepáčilo, ale stále lepšie než nič. Nie, proste som do toho nechcela spadnúť a raz sa spamätať v slzách so zlomeným srdcom. Proste nie. Možno raz...
Zaspala som s tvárou zmáčanou od slaných kvapiek.
 
Ráno vo Vstupnej hale nastal obrovský zmätok. Lucius Malfoy odchádzal zo školy. Pre mňa len dobré. Aj keď by som rada vedela, čo malo znamenať jeho správanie pri našich posledných dvoch stretnutiach. Cez Vstupnú halu sa nedalo poriadne ani prejsť, pretože sa v nej hemžil celý Slizolin. Všetci sa prišli rozlúčiť so svojím odchádzajúcim kráľom.
Keď som sa s babami pretláčala do Veľkej Siene, zachytila som pohľad Abraxasa Malfoya. Nenávistne si ma premeral. Vedľa neho stál jeho syn, ktorý mi pozrel do očí smutným pohľadom. Okamžite som sa odvrátila a začudovane som podvihla obočie nad výrazom tváre Malfoya juniora.
Sadla som si s babami k stolu a nabrala som si nejaké raňajky. Zahĺbená myšlienkami o Malfoyovi a Siriovi som začala jesť ani neviem čo.
O pár minút sa v Sieni objavil jeden z dvoch dôvodov môjho zamyslenia. Tentoraz to bol ten tmavý, s uhrančivými búrkovomodrými očami a zmyselnými perami. Na čo to sakra myslíš, Connorová, vynadala som si.
Sirius sa na mňa smutne usmial. Silene som mu úsmev vrátila. Ostatné páry sa zvítali úprimnejšie a chalani sa pridali k raňajkám.
Netrvalo ani päť minút a Slizolinský stôl sa začal zapĺňať. Do ďalších piatich minút bol plný.
„A je preč,“ skonštatoval Sirius s úľavou v očiach.
„Takže už ma nemusíš chrániť,“ uľavilo sa aj mne.
Nebolo príjemné cítiť ho pri mojom psychickom rozpoložení niekde nablízku takmer stále.
„Nie už nemusím,“ uznal Sirius smutne.
„Takže môžem ísť sama späť do Chrabromilu,“ skonštatovala som.
Postavila som sa a vyšla som zo Siene. Nikto ma nezastavoval, nikto nešiel za mnou. Aspoň som si to myslela.
„Charlie,“ ozvalo sa mi za chrbtom.
Zastala som pod silou hlasu. Počula som, ako ku mne pomaly prišiel. Chytil ma za ramená a otočil ma k sebe. Najskôr chcel niečo povedať, ale pri pohľade do mojich očí na to zabudol tak, ako ja vždy stratím niť myšlienok, keď pozriem do jeho očí.
Sklonil sa ku mne a nežne ma pobozkal. Dovolila som to. Nemala som silu vzdorovať mu. Odtiahol sa a pozrel mi do očí. Keď v nich nevidel vzpurné iskričky, dovolil si pritiahnuť si ma tesne k sebe a hladne ma pobozkať. Aj tento bozk som mu opätovala.
„Prečo je to takto?“ spýtal sa, keď sa odtiahol a čelom sa oprel o moje.
„Pretože ja to tak chcem,“ odpovedala som mu.
Namiesto odpovede len jemne pokrútil hlavou v nesúhlase. Znova sa sklonil k mojím perám.
„Prosím už nie,“ odmietla som.
Odtiahol sa.
„Prepáč,“ zamrmlal a pustil ma. „Toto ti prišlo,“ podal mi list.
Zobrala som si od neho obálku. Chvíľu sme len stáli jeden oproti druhému a pozerali sme si do očí. Potom som sa otočila a odišla. Možno keby sa mi do očí nedrali ďalšie slzy zostala by som, ale takto?
Vbehla som do svojej izby a hodila som tašku o stenu. Padla som na posteľ, ale potlačila som pálivé slzy. Uvedomila som si, že v ruke držím obálku. Otvorila som ju a vytiahla som pergamen. Bol popísaný úhľadným písmom.
 
Drahá Charlotta,
nestihol som Ti to povedať do očí, tak musí stačiť krátky list.
 
Chcem sa Ti ospravedlniť za svoj čin. Je mi to naozaj veľmi ľúto. V skutočnosti som Ti nechcel ublížiť. Neviem, čo sa stalo. Sám sebe som odporný. Nebudem Ti zazlievať, ak mi to nikdy neodpustíš, práve naopak budem to chápať. Nezaslúžim si tvoje odpustenie ani zľutovanie. To, čo som Ti urobil je jednoducho neodpustiteľné. Horšie ako Cruciatus alebo Imperius. Máš právo ma nenávidieť. Hanbím sa za seba.
 
Naozaj od teba nežiadam odpustenie. Nechcem, aby si zabudla, že som ti chcel ublížiť. Chcem len, aby si vedela, že ma trápia výčitky svedomia za hnusný skutok, ktorý som vykonal.
 
Dúfam, že ak sa znova stretneme, pozrieš sa mi hrdo do očí, aby si mi ukázala, že sa zbabelca, ako som ja, ktorý sa Ti pokúsil ublížiť, nebojíš. Vrúcne si to želám.
 
Ešte raz sa Ti ospravedlňujem.
 
Lucius Malfoy
 
 
 
Neveriacky som pozerala na kus pergamenu v mojej ruke.
Lucius Malfoy sa mi úprimne ospravedlnil za pokus o znásilnenie. Musela som si pergamen ešte dvakrát prečítať, aby som uverila, že nejde o podvod. Nechápavo som potriasla hlavou.
Lilly strčila do izby hlavu.
„Charlie, o päť minút máme Veštenie,“ oznámila mi.
„Jasné, už idem,“ odpovedala som jej.
Postavila som sa z postele. List od Malfoya som schovala do nočného stolíka. Prehodila som si školskú tašku cez plece a vybrala som sa spolu s Lilly do Severnej veže.
 
„Ty si Charlotta Connorová?“ spýtalo sa ma nejaké dievča, keď som si večer písala úlohy.
Prikývla som.
„Toto ti mám dať,“ podala mi obálku.
Trochu vydesene som si ju od nej zobrala a neochotne otvorila. Po rannom liste som čakala čokoľvek.
Drahá Charlotta,
Príďte, prosím, spolu s pánom Blackom o ôsmej do mojej pracovne.
Heslo je Čokoládová žabka.
Albus Dumledore
 
Pozrela som na hodinky. Bolo štvrť na osem. Rozhliadla som sa po klubovni, kde je Sirius. Super, pomyslela som si, keď som ho nenašla. O štvrť hodinu máme byť u Dumbledora a Siria nikde.  Neochotne som sa postavila a prešla som k Jamesovi a Removi, ktorí sedeli pred krbom a hrali šach.
„Neviete, kde je Sirius?“ spýtala som sa ich.
Prekvapene na mňa pozreli. Asi pre to, že už dlho som nehovorila Siriovi menom, len priezviskom.
Remus sa spamätal ako prvý. „Myslím, že je hore,“ povedal mi. „Mám ísť pre neho?“ spýtal sa ma.
Prikývla som. Rem sa postavil a odišiel do chlapčenských izieb. O pár minút sa vrátil so Siriom v závese.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa ma Sirius.
„Nie, len Dumbledore chce, aby sme k nemu o pol ôsmej prišli,“ oznámila som mu.
Pozrel na hodinky. „Tak to by sme mali ísť,“ súhlasil a vydal sa k portrétu.
 
„Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí, keď Sirius zaklopal.
Otvoril dvere a pustil ma prvú.
„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravila som. Sirius zopakoval pozdrav.
„Dobrý večer,“ usmial sa na nás profesor. „Asi viete prečo vás volám,“ začal.
„Kvôli turnaju?“ nadhodil Sirius.
„Presne tak, pán Black. Dnes mi prišli inštrukcie. Turnaj sa koná na nejakom ostrove v Atlantickom oceáne. Ostrov je v tropickom podnebnom pásme, tak som vás chcel dopredu upozorniť, aby ste sa pripravili na vysoké teploty. Odchádzame presne o týždeň o druhej hodine. Pocestujeme prenášadlom. Ešte stále mi nedokázali povedať, ako dlho bude turnaj trvať, ale nemyslím si, že to nebude viac ako dva týždne. Mojou úlohou je vám ešte oznámiť, že počas turnaja sa bude konať banket, teda je potrebné, aby ste si so sebou zobrali vhodné večerné oblečenie.“ Obaja sme prikývli. „Nechcem vás dlho zdržiavať, ale ešte by som bol rád, keby ste súhlasili s tým, že sa budúci týždeň aspoň dvakrát stretnete a budete trénovať.“
Pozreli sme so Siriom na seba. Potom som pozrela späť na riaditeľa a prikývla som.
„Máte na mňa nejaké otázky?“ spýtal sa profesor.
Sirius pokrútil hlavou a ja hneď po ňom.
„Tak myslím, že je to všetko a môžete ísť,“ pustil nás. „Dobrú noc.“
Obaja sme mu odpovedali a odišli sme.
„Uvedomuješ si, že pri tých tréningoch na mňa budeš musieť útočiť,“ upozornila som ho.
Sirius sa pousmial. „Áno, viem,“ prikývol.
„A urobíš to?“ spýtala som sa ho.
„Ešte si to musím premyslieť,“ odpovedal.
Usmiala som sa.
„Zatiaľ nám to kamarátstvo ide,“ poznamenal akoby mimochodom.
„Cítim sa dosť rozpačito,“ priznala som sa.
„To sa časom utrasie,“ odpovedal. „Bude musieť,“ dodal po chvíli, „aspoň priatelia, keď už nič iné.“
Prikývla som.
„Charlie,“ zavolal niekto za nami.
Otočila som sa a zbadala som Simona, siedmaka z Bystrohlavu. Až v tej chvíli som si spomenula, že s ním mám dnes rande.
„Jej, ahoj, nehnevaj sa, boli sme u Dumbledora a ja som zabudla,“ ospravedlnila som sa mu.
„Nejako to prehryziem,“ usmial sa.
„Takže môžeme ísť, nie?“ spýtala som sa ho.
„Jasné,“ prikývol Simon.
„Tak teda, ahoj, Sirius,“ rozlúčila som sa so Siriom. „Dobrú noc.“
„Dobrú,“ odpovedal chladným tónom.
Pozrela som mu do očí a uvidela som žiarlivý záblesk. Radšej som sa nad tým nepozastavovala a podišla som k Simonovi. Chytil ma za ruku.
„Ahoj, Sirius,“ rozlúčil sa s ním a viedol ma preč.
Jemu už Sirius neodpovedal.
Bola som rozhodnutá nemyslieť na Siriusa, no vydržalo mi to tak po prvé schodisko. Potom môj mozog zaliali myšlienky na neho a ja som sa ich už nevedela zbaviť. Simon ma odviedol do nejakej triedy, ale ja som aj tak okolie nevnímala. Našťastie si dokázal konverzáciu zaobstarať sám a stačilo mu, keď som v správnu chvíľu prikývla alebo sústrastne zamrnčala. Nepočula som však ani slovo z toho, čo povedal. Myslela som len na žiarlivý lesk v Siriových očiach.
Dnes som si podvedome začínala myslieť, že by sa všetko mohlo pomaly a hlavne nenápadne vrátiť do starých koľají. Ja som síce bola proti, no on to tak chcel a určite by ma dokázal presvedčiť, ak by sa taký týždeň správal tak, ako dnes alebo včera v noci. No nemyslím si, že takéto správanie u neho bude pokračovať teraz, keď videl, ako som Simonovi dovolila chytiť ma za ruku a vôbec jedno z druhým.
Ktovie, čo teraz robí? napadlo mi. V skutočnosti som nad tým nechcela rozmýšľať. Určite nerobil nič nevinné. A robí to s INOU!
Naozaj som po včerajšom večere pomaly začínala ľutovať svoje rozhodnutia, no nútila som sa držať sa ich. Vsugerovala som si, že takto je to lepšie. Fungovalo to. Keď som si to od rána v kuse opakovala, začínala som tomu pomaly aj veriť. Bude to tak lepšie, keď nebudeme spolu. Ako vždy najpádnejším argumentom bola bolesť zlomeného srdca, a tá vždy zabrala proti myšlienkam, že by sme sa ja a Sirius dali znova dokopy.
Z premýšľania ma vytrhli pery pritisnuté k mojím. Prekvapene som sa odtiahla.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa ma Simon. Nechápal moju reakciu.
„Ja... áno... prepáč,“ vykoktala som. „Asi som unavená. Nehnevaj sa, stretneme sa inokedy,“ ospravedlnila som sa.
Postavila som sa a vybrala som sa smerom do našej klubovne. Nesnažil sa ma zastaviť. Najskôr konečne pochopil, že som bola celý čas duchom niekde úplne inde.
 
Ponáhľala som sa chodbami späť do Chrabromilu. Pri pohľade na hodinky som zistila, že so Simonom som v skutočnosti bola takmer dve hodiny. Nemohla som tomu uveriť. Bola som tak zahĺbená do myšlienok na Siria, že som absolútne stratila pojem o čase.
Zrazu sa predo mnou zjavil práve objekt môjho „trápenia“. Vyšiel z triedy a za ním vyšla pekná blondína. Dievča si upravovalo tričko. A neuveríte čo robil Sirius! Sirius si zapínal nohavice. To čo spolu robili v prázdnej triede už okatejšie byť nemohlo. Vzkypel vo mne hnev. Pridala som do kroku.
Sirius si ma všimol a v očiach sa mu objavila nefalšovaná hrôza. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale nedostal zo seba hlásku. Vedela som, čo chcel povedať. Chcel ma zastaviť a ospravedlniť sa. Aké hlúpe! Rýchlo som okolo nich prešla a pokračovala som ďalej. Keď boli za mojím chrbtom, do očí sa mi od hnevu natlačili slzy.
Sirius sa konečne prebral. 
„Charlie!“ zavolal za mnou a počula som, ako za mnou vybehol.
Nechal tam to chúďa bez slova. Bolo mu to jedno.
Ešte viac som zrýchlila. Nechcela som sa ním nechať zastaviť. Nechcela som ho vidieť, rozprávať sa s ním, dokonca ani počuť jeho hlas. Chcela som, aby zmizol. Jeho včerajšie úprimné ľúbim ťa podstatne stratilo na schopnosti donútiť ma, aby som sa k nemu vrátila.
„Charlie, prosím, počkaj!“ snažil sa ma zastaviť. „Chcem ti to vysvetliť.“
„Čo mi chceš vysvetliť?!“ spýtala som sa. „Ja presne viem, čo sa stalo.“
„Ale nepoznáš okolnosti,“ namietol.
„Aké okolnosti? Stretol si ju na chodbe, ona sa usmiala a ty si využil, že je povoľná?“
„Charlie, prosím.“
„Nepros, Black! Nechcem to počuť!“
„Prosím zastav.“
„Nechaj ma byť! Nemám náladu na ďalšie klamstvá! Prečo sa ma vôbec snažíš presvedčiť, že ma ľúbiš, keď sa za rohom olizuješ s nejakou inou?!“
„Charlie, prosím ťa, zastav a vypočuj si ma,“ požiadal znova.
„Nechcem to počuť! Proste nechcem!“
Už sme boli takmer pred portrétom a ja som sa tak dostala do úzkych. Buď sa teraz zastavím a vypočujem si ho alebo vojdem do klubovne, tam sa odohraje žiarlivá scéna, alebo v tom lepšom prípade sa dostanem až do svojej izby. Sirius pôjde za mnou a pohádame sa tam. Radšej som zastavila a otočila som sa mu čelom.
„Chvalabohu,“ povzdychol si.
„Tak čo chceš?“ vyštekla som.
„Vysvetliť ti to a ospravedlniť sa.“
„To si, prosím, nechaj. Fakt nechcem počúvať ďalšie klamstvá. Chcel si byť kamarát a ani to nefunguje. Neverím, že bude fungovať niečo iné.“
„Nefunguje to, pretože k sebe necítime priateľské city. Sakra, Charlie, ja žiarlim. Neuveriteľne žiarlim. Ten idiot ťa chytil za ruku a niekam si ťa odviedol a ty si s ním pokojne išla priamo pred mojimi očami. Kto by nežiarlil?“
„A preto si si narazil prvú blondínu, ktorú si stretol?“ spýtala som sa nepríjemným tónom.
„Mýliš sa! Tak to nie je!“ odpovedal rovnako.
„A ako teda? Prečo si sa s ňou vyspal?“
„Pretože len vtedy dokážem aspoň chvíľu nemyslieť. Inak patrí každá moja myšlienka len tebe. Nespím, nejem, nedýcham, aby som pritom nemyslel na teba. Nevládzem tak existovať, potrebujem sa toho aj niekedy zbaviť. Teba bolí predstava, že ťa podvediem. Mňa zase myšlienky na teba. Sme na tom sakra rovnako!“
„Nie sme,“ odmietla som jeho tvrdenie tvrdohlavo. „Nikde nie je napísané, že musíš na mňa myslieť, ale to, že ma raz podvedieš je isté.“ Až keď som to povedala, uvedomila som si, aká je to hlúposť.
„Myslíš? Skús len tak na chvíľu vypnúť myšlienky,“ vyzval ma. „To proste nejde.“
„Veď si hovoril, že si našiel spôsob, ako to urobiť!“
„A práve preto to robím,“ povzdychol si. „Pozri, Charlie, poviem ti pravdu. Nebola prvá, s ktorou som spal odkedy sme sa rozišli. Ale je to len sex. Slúži na to, aby som aspoň na niekoľko minút zabudol na to, že nie si so mnou. Nič iné v tom nie je. Bože, veď dokonca necítim ani normálne uspokojenie. Ide mi len o to, aby som sa na chvíľu oslobodil od myšlienok na teba a aj tak si ťa v skutočnosti po celý čas predstavujem. Ak sa stane, že sa jej dotknem nežnejšie, tak to len preto, že by som sa tak chcel dotknúť teba. Všetko v mojom živote sa krúti okolo teba.“
„A čo ja s tým?“ spýtala som sa chladne.
Sirius bezmocne zavrčal. „Nič, len mi to prosím ver. Nerobím to preto, aby som ti ublížil. Robím to preto, aby som sa z teba nezbláznil.“
„Aha, dobre vedieť,“ odpovedala som mu.
Môj hnev nemohol zmierniť. A hlavne som nechcela, aby ho zmierňoval. Zistila som, že keď sa hnevám, dokážem nás brať tak, ako chcem ja a nie ako si diktuje moje srdce, ktoré sa mu chcelo stúliť do teplého náručia a nechať sa hýčkať nekonečnými sľubmi, že to už niky neurobí. Teraz som svoj hnev považovala za dobrý.
„Vieš čo, Black? Aspoň by si si mohol priznať, že si to naozaj spravil len kvôli žiarlivosti a nevyhovárať sa tu na to, že sa ideš z myšlienok na mňa zblázniť.“
„Samozrejme, že žiarlim! Chcem ťa späť! Nechcem, aby sa ťa dotýkal nikto iný. Chcem ťa len pre seba. To je snáď pochopiteľné!“
„Ani nie! Nie som kus nábytku, ktorý si si kúpil! Nepatrím ti. Nepatrím nikomu!“
„Ja viem. Nechcem, aby si mi patrila, chcem, aby si bola so mnou! Prepáč mi to, čo som urobil. Keby sme boli spolu, nikdy by som to nespravil.“
„Len preto, že na sex by si mal mňa. Ale hneď, ako by som ti odmietla dať, bola by som ti k ničomu a išiel by si za inou,“ naozaj zo mňa hovoril hnev. Táto veta to dokonale dokazovala.
„Ako to môžeš povedať!“ nahneval sa už aj on. „Sakra, Charlie, milujem ťa! Nechcem s tebou len spať! Chcem teba. Takú aká si. Celú. Sex mi nevynahradí tvoj úsmev a smiech. Alebo tú rozkošnú vrásku medzi obočí, keď sa zamyslíš. Milujem na tebe každý detail, každú chvíľu, ktorú môžem stráviť s tebou. Sexom sa dá len minimálne vyjadriť, čo k tebe cítim. Problém je len to, že my sme nemali sex, my sme sa milovali. Každý kúsok môjho tela, každý nerv vtedy kričal, že ťa milujem.“
„Ale ja teba nie,“ dostala som zo seba chladne. Ani neviem, akým zázrakom som dokázala tie slová vysloviť. Musel to spôsobiť hnev.
Siriovi to vyrazilo dych.
„Pozri sa mi do očí a povedz, že ma nemiluješ,“ vyzval ma po chvíli.
Naozaj som mu pozrela do očí. Hľadala som v sebe odhodlanie, vysloviť to. Našla som ho. Hlúpu, pyšnú odvahu. Pyšnú, pretože som nechcela ustúpiť. Nechcela som sa nemu vrátiť, pretože som by som mu tým ukázala, že som sa mýlila a to moja pýcha nedovoľovala.
Zhlboka som sa nadýchla a povedala som: „Nemilujem ťa.“
Pokojne a presvedčivo. Bože, ako môžem byť tak hlúpa a robiť mu to? Veď predsa vidím, ako ho tie slová bolia. Prečo to neodvolám, nevrhnem sa mu okolo krku a nepriznám, ako veľmi mu klamem? Ako chcem byť v skutočnosti pri ňom. Načo mi je tá moja hlúpa pýcha a hnev? pýtala som sa sama seba.
Sirius vyzeral akoby ostarol. „Klameš,“ vydýchol ticho, ale presvedčivo. No v skutočnosti bolo vidieť, že je to jeho vrúcne prianie.
Otočila som sa a vošla som do klubovne. Bez zastavenia som išla do izby. Sadla som si na parapet a zahľadela som sa do diaľky. Obraz jeho ubolených očí sa mi vypálil do mozgu. Stále som ich pred sebou videla. Hlúpy hnev už ustúpil a ja som ľutovala, každé svoje slovo. To posledné samozrejme najviac. Chcela som sa rozbehnúť k nemu a prosiť o odpustenie, ale to mi nedovolila pýcha, ktorá asi nikdy neodíde.
Zase som pred sebou videla jeho oči plné bolesti. Ublížila som mu a veľmi. Už so mnou nebude chcieť mať nič spoločné. Až teraz som zistila, že táto predstava bolí viac ako jeho podvod. Po líci sa mi skotúľala slaná kvapka.
 
Sirius:
„Nemilujem ťa,“ povedala mi bezcitne.
Na okamih som stratil reč.
„Klameš,“ vydýchol som.
Želal som si, aby som mal pravdu. Nemohla to byť pravda. Nie po tom, čo sme spolu zažili. Nie pri tom, ako veľmi ju milujem. Nie!
Charlie sa otočila a vošla do klubovne. Nechala ma tam stáť. Vôbec ju netrápilo, že potrebujem, aby ma nežne objala a povedala mi, že to nie je pravda, že mi len chcela ublížiť. Vrátiť mi to, ako sa cítila, keď ma pristihla s Naverovou a teraz. Na to čo som urobil ospravedlnenie nie je. Ale ani na to, čo povedala ona. Nevedel som prečo si takto ubližujeme. Prečo ja jej ubližujem.
Naozaj som to nemohol vydržať? Pretpieť všetky myšlienky na ňu?
Naozaj na ňu myslím bez prestávky či je niekde nablízku alebo nie je. Dokonca aj pri sexe na ňu myslím. Pristihnem sa, ako šepkám jej meno, ale je mi to jedno. V myšlienkach sa milujem s Charlie, nemám sex s inou.
Strašne ju chcem späť. Chcem jej dokázať, že to, čo povedala nie je pravda a že ja to viem. Ukázať jej, ako ma miluje.
Ale ja ju dostanem, za každú cenu. Aj keby nás to malo oboch zabiť, zaprisahal som sa. Budeme zase spolu a šťastní, a prisahám, že Lutherová si to odskáče. Nevzdám sa jej bez boja tak, ako som to doteraz robil. Nie! Donútim ju pochopiť, že bezo mňa nemôže žiť.
Odhodlanie mi vrátilo schopnosť hýbať sa. Vykročil som do klubovne a odtiaľ rovno do našej izby. Sadol som si na Remov parapet a zahľadel som sa do tmavej diaľky. V hlave som tvoril plán, ako ju získať naspäť.
 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

nadherné:)

(natty, 10. 4. 2011 11:12)

božee to je niečo take krásne:))ono to už proste dokonalejšie nemože byt;):*

supeer!

(jaja, 8. 3. 2011 21:03)

ako vždy jednoducho úžasné.. :)) milujem túto poviedku :D :) :** teším sa na pokračko.. ;)

zmysel zivota

(matuska:*, 8. 3. 2011 12:07)

ja ani neviem aky koment ti uz napisat...proste perfektne ako vzdy!!!:)a velmiiiii sa tesim na pokracovanie...:*