14. kapitola - Rozprávania
1. 11. 2010
Dvere Nemocničného krídla sa konečne otvorili. Najprv z nich vyšiel Dumbledore. Za ním išiel pán Connor, potom nejaký malý plešatý muž, ani som sa nemohol diviť, že sa nechal Malfoyom zastrašiť. A posledný vyšiel Abraxas Malfoy, s dokonale upravenými blonďavými vlasmi a snobským výrazom na tvári.
Pani Connorová hneď podišla k svojmu manželovi a dôstojne sa vedľa neho postavila.
Dumbledore pozrel najprv na mňa a potom na mojich priateľov. „Musím vám oznámiť dve správy,“ povedal a otočil sa k pani Connorovej.
„Zostáva na škole,“ povzdychla si.
„Áno,“ prikývol riaditeľ, „ale od pol roka prestupuje na Durstrang,“ oznámil jej.
„Aspoň že tak.“
„Ak s tým nesúhlasíš, Elena, môžeš zobrať zo školy svoju dcéru,“ navrhol jej Malfoy podliezavo. Pozrel na pani Connorovú rovnako ako jeho syn pozeral na Charlie. Na chrbte mi naskočili zimomriavky. To nie je pravda, pomyslel som si, oni to majú snáď geneticky, tú závislosť od žien rodu Connorových. Zdá sa, že starému Malfoyovi imponuje pani Connorová rovnako ako mladému Charlie.
„Takto s mojou manželkou nehovor, Abraxas,“ upozornil ho pán Connor.
„Je to snáď vyhrážka, Jonathan?“ spýtal sa ho Malfoy.
„Upozornenie,“ odpovedal mu pán Connor. „Toto už máme za sebou. Ale mohlo ma napadnúť, že tvoj syn bude rovnaký.“
„Máš nesprávne ženy, Jonathan,“ uškrnul sa Malfoy.
„Nie, Abraxas, to vy si nárokujete na nesprávne ženy. Ty aj tvoj syn máte evidentne slabosť pre ženy s mojím menom a neuvedomujete si, že už sú zadané,“ pán Connor pozrel na mňa. Malfoy jeho pohľad nasledoval.
„Tomuto si ochotný dať svoju dcéru?“ spýtal sa neveriacky. „Hanbe čistokrvného čarodejníckeho sveta? Uvedomuješ si, že o ňu má záujem Malfoy?“ meno svojho rodu vyslovil so zbožnou úctou. „Mal by si byť hrdý!“
„Ja som hrdý, že si moja dcéra vybrala inteligentného, starostlivého chlapca, ktorému na nej záleží. A neskončila s násilníkom, ktorý si kupuje nevinu. Siriova krv by bola stokrát hodnotnejšia ako krv tvojho syna aj keby nepochádzal z Blackovcov,“ vyhodil pán Connor Malfoyovi na oči. Mňa tým úprimne dojal.
Malfoy si len odfrkol. Pozrel na Dumbledora. „Dohodli sme sa, Albus, a ja svoje slovo dodržím, aj keď teraz mám chuť ho zrušiť. Vo februári prestúpi Lucius na Durstrang. Aj keď vzhľadom na dôkazy by mali odstúpiť Connorovci.“
„Môžeš mi tie dôkazy predložiť, Abraxas?“ požiadala ho pani Connorová. „Ja mám dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že tvoj syn chcel Charlottu znásilniť. Nespadla zo schodov. Ak by spadla, mala by doráňané oba boky a zlomeniny by boli iné. Charlottu niekto hodil o ostrú hranu, zranenia tomu nasvedčujú. A ten niekto bol tvoj syn. Dillongy, ty vieš, že som výborná liečiteľka a ešte som sa v diagnóze nezmýlila. Ako môžeš toto prehliadať?“
„Prepáč, Elena,“ odpovedal jej pýtaný.
„Rada si myslí niečo iné, Elena,“ povedal Malfoy pani Connorovej. „Odvolaj sa, ak si myslíš, že to pomôže. Naposledy to nepomohlo.
„Stačilo, Abraxas,“ povedal pán Connor ľadovo. „Tvoja rodina už mojej ublížila dosť. Neželám si, aby malo meno Malfoy opäť nejakú spojitosť s mojou rodinou. Ak sa tak stane, sľubujem ti, že nájdem páky, ktorými spojím tvoje pochybné pôsobenie na Ministerstve s Voldemortom,“ prisľúbil.
Malfoy zmĺkol.
„Abraxas, želám si, aby si okamžite opustil moju školu,“ povedal Dumbledore chladne, konečne sa vložil do rozhovoru.
Malfoy sa sladko usmial. Najprv na Connorovcov, potom na Dumbledora a nakoniec na mňa.
„Tvoja matka sa za teba hanbí,“ povedal mi.
„Ona sa hanbí len za mňa. Zato ja sa hanbím za celú rodinu,“ odpovedal som mu ľahostajne.
Malfoy bez ďalších slov odišiel.
„Jonathan, Elena,“ oslovil ich potichu Dillongy, „je mi to naozaj ľúto. Viete, Flora a deti... je mi to ľúto,“ sklonil pohľad.
„Stačilo slovo a všetci by boli v bezpečí,“ povedal mu pán Connor.
„Pred Tým Koho Netreba Menovať nie je v bezpečí nikto,“ namietol Dillongy.
„Moja rodina a aj všetky tieto deti,“ ukázal na nás, „sú v bezpečí, pretože ich rodičia vedeli, na ktorú stranu sa majú pridať,“ povedal mu pán Connor pokojne.
„Je mi to ľúto,“ zopakoval Dillongy. „Dovidenia,“ rozlúčil sa a odišiel.
„Prepáčte, že ste to museli vidieť,“ ospravedlnil sa nám pán Connor.
„Ocko?“ ozval sa nechápavo Max.
„Prečo ste nám nepovedali, že Malfoy ublížil mame?“ vytkla svojim rodičom Charlie, ktorá nejakým zázrakom stála vo dverách ošetrovne. Tvár mala bledú od námahy a bolesti.
„Charlie!“ vyhŕkol som a okamžite som bol pri nej. Nedovolila mi podoprieť ju.
„Hovorte,“ vyzvala svojich rodičov.
„Až keď budeš znova v posteli,“ odpovedala jej pani Connorová.
Charlie vzdorovito prikývla. Dovolila mi, aby som ju podoprel a spravila niekoľko váhavých krokov späť do Nemocničného krídla. Zakymácala sa. Neváhal som. Zobral som ju do náručia a odniesol späť na posteľ.
„Ty blázonko,“ pribehla k nám pani Connorová a začala jej rozopínať pyžamu.
Obväz pod ňou začal nasávať krv. Zdesene som pristúpil bližšie.
„Je v poriadku, len sa jej otvorila tá rana,“ upokojovala ma pani Connorová.
„Mal som pravdu, záleží ti na nej,“ poznamenal pán Connor odo dverí a spokojne sa usmieval.
„Ocko, ste nám dlžný dlhé vysvetľovanie,“ pripomenula mu Charlie.
„My by sme asi mali ísť,“ povedal som a pozrel na svojich priateľov.
„Myslím, že to nebude treba,“ usmial sa pán Connor. „Čo povieš, Elena?“
„Museli ste si to vypočuť, tak teraz si zaslúžite celý príbeh,“ usmiala sa tiež. „Poďte sem a nájdite si miesto na sedenie. Aj vy, Albus,“ oslovila profesora, ktorý sa pomaly zberal preč. „Mohli by ste nám pomôcť. Vtedy ste boli pri tom.“
„Dozvieme sa to konečne?“ spýtal sa Max nevrlo, keď sme sa všetci usadili okolo Charlienej postele. Nellu si bezpečne stiahol na kolená. Aj on, tak ako ja, James a Remus, cítil po dnešku a včerajšku potrebu nespustiť ju z očí.
„Elena, asi by si mala začať ty. Je to tvoj príbeh,“ navrhol pán Connor.
Pani Connorová sa strápene usmiala. Ďalej ošetrovala Charlie a začala rozprávať.
„Začalo sa to, keď sme my dvaja boli vo vašom veku. Mali sme medzi sebou rovnaký vzťah ako Charlie a Sirius predtým, než spolu začali chodiť. Aj keď nie tak vášnivý,“ usmiala sa na nás dvoch. „Bola som šikovná študentka, ktorá si plnila svoje povinnosti a Jonathan bol... proste záškodník,“ usmiala sa tentokrát na chalanov. „Tak ako vy sme sa dali dokopy v šiestom ročníku. Boli sme pár roka, nikomu sa nechcelo veriť, že spolu vydržíme. Po toľkých rokoch hádok a nadávania, ani sa im nedivím,“ mrkla na Evansovú a Jamesa, ktorí sa stále držali za ruky. Charlie si toho zatiaľ nevšimla. Keď si to všimne, tak asi skolabuje.
„Pokojne sme spolu chodili, keď si ma jedného dňa vyhliadol Abraxas Malfoy. Bol o ročník vyššie. Na Vianočnom plese ma požiadal o tanec. Nemohla som ho odmietnuť. Jonathan vtedy neuveriteľne žiarlil. Keď ale na druhý deň videl modriny na mojom chrbte, žiarlivosť ho prešla.“
„Prečo si s ním tancovala, keď ti urobil modriny?“ spýtal sa Max. „Musela si to predsa cítiť.“
„To vy nepochopíte, decká. Odmietnuť tanec s Malfoyom bola vtedy potupa,“ vysvetlila trochu zahanbene.
„Malo mi to vtedy zapnúť,“ povedal pán Connor. „Bol som proste blbec zaslepený žiarlivosťou. Chlapci, nikdy sa tak nesprávajte, takmer sme sa vtedy rozišli bez dôvodu.“
Pani Connorová sa na neho zmierlivo usmiala. „Samozrejme mi ihneď došlo, že ten tanec nebol pre Malfoya úplne nevinný. A po Vianočných prázdninách to začalo. Všade, kam som sa pohla, som cítila Augustov pohľad. Bola som ako pod lupou. Pár týždňov som si to nechávala pre seba. Potom som ten tlak nevydržala a zdôverila som sa Jonathanovi. Pamätám sa, aký bol vtedy nahnevaný. Nikdy viac som ho tak nahnevaného nevidela. Až do včera, keď sa dozvedel, čo ti spravil Lucius Malfoy.“
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Charlie.
„V podstate sa nič nestalo. Iná doba, iné mravy. Netrúfol si zobrať, čo chcel, tak ako jeho syn. Aj keď ma to celkom prekvapuje. Až do konca roka ma sledoval. Jonathan na mňa dával stále pozor. Ten rok Abraxas našťastie vyšiel školu a tak sa to už na rok neopakovalo.“
„Kedy ti teda ublížil?“ spýtal sa Max.
„Keď som vyšla školu, hneď v septembri som nastúpila na školenie liečiteľov. S Jonathanom sme žili sen. Kúpili sme si malý byt v centre Londýna. Trochu sme tým podráždili rodičov, nebolo práve najvhodnejšie, aby mladý ľudia spolu bývali. Cítili sme sa ako v raji.
Po dvoch rokoch ma Jonathan požiadal o ruku. Práve som nastupovala k sv. Mungovi na ročnú stáž, poslednú časť môjho štúdia. Jonathan získal miesto na Oddelení záhad. Sen ďalej pokračoval. Pomaly sme chystali svadbu.
Asi po troch mesiacoch stáže ma preradili na urgentnú starostlivosť. A tam sa všetko začalo. Raz nám priviezli pacienta, ktorému vybuchol kotlík. Na moje zdesenie to bol práve Abraxas Malfoy. Pridelili mi ho do starostlivosti. Necítila som sa dobre, ale bol mojím pacientom. Keď sa prebral, vyžadoval si všetku moju pozornosť. A po vyliečení tiež. Mala som pocit, že ma prenasleduje. Jonathan s ním mal preto niekoľko roztržiek na Ministerstve, nakoniec sa to dotiahlo až k disciplinárnemu konaniu. Ani to nepomohlo. Malfoy mi bol stále za chrbtom. Dúfala som, že po svadbe mi dá pokoj. Naopak sa to ešte viac zhoršilo. Asi dva mesiace po svadbe to vyvrcholilo. Práve som zistila, že som tehotná. Išla som to oznámiť Jonathanovi na Ministerstvo. Keď som sa vracala domov, zasiahlo ma omračujúce zaklínadlo. Zobudila som sa zamknutá v spálni na Malfoy Mannor.“
Rozprávania sa ujal pán Connor. „Len, čo som mohol, ponáhľal som sa domov. Kúpil som kyticu ruží a premýšľal som, čo jej poviem. Keď som prišiel domov, nebola tam. Dosť ma to vystrašilo. Okamžite som sa spojil s jej aj mojimi rodičmi, a potom so všetkými našimi priateľmi. Nikto o nej nevedel. Ako by sa pod ňou prepadla zem. Žiadal som na Ministerstve, aby mi dovolili prehľadať Malfoy Mannor. Tušil som, že v zmiznutí mojej manželky má prsty Malfoy. Cez Ministerstvo som sa k nemu nedostal. Bol som zúfalý. Moja tehotná manželka bola viac ako týždeň v rukách násilného Smrťožrúta a všetci odmietali niečo s tým spraviť. Nakoniec sa u mňa objavil Albus. Ten večer som bol spitý pod obraz boží. Keď som ho ráno po tretej káve dokázal trochu vnímať ponúkol mi pomoc. Fénixov rád vtedy začínal. Nemal také možnosti ako teraz, ale aj tak mi bol ochotný pomôcť.
Vlámali sme sa do Malfoy Mannor a obsadili ju. Elenu som našiel v jednej zo spální. Ležala stočená do klbka a triasla sa. Vyplašene predo mnou ucukla. Keď ma spoznala, prvé, čo mi povedala bolo: „Jonathan, naše bábätko“. Povedala to s toľkým strachom, že dokázala aj mňa ešte viac vydesiť. Okamžite som s ňou bežal k Mungovi.“
„Ja som spolu s niekoľkými členmi rádu chytil Malfoya a dal som ho zavrieť do Azkabanu,“ pokračoval Dumbledore. „Bohužiaľ tam nezostal dlhšie ako dva týždne. Všetky dôkazy boli zničené a výpovede spochybnené. Znova zafungovali vyhrážky a úplatky. Odvtedy hľadám čokoľvek, s čím by som mohol Malfoyovcov spojiť. Vždy to ale dopadlo rovnako, teda tak ako dnes. Dôkazy znehodnotené a svedkovia buď zastrašený, alebo podplatený. Už roky sa ho snažím dostať do Azkabanu.“
„Čo sa stalo u Munga?“ spýtala sa Charlie už dosť vyplašene. Pevne mi zvierala prsty.
„Diagnostikovali mi čiastočnú amnéziu. Na veľa vecí z tých dvoch týždňov som si nikdy nespomenula a popravde som za to vďačná. Ihneď mi spravili všetky vyšetrenia týkajúce sa bábätka. Nemohli nič povedať s istotou. Bolo treba čakať. Nič iné sa nedalo robiť. O týždeň som potratila. Bola som slabá, nezvládla som to. Neviem, ako dlho som sa z toho spamätávala. Viem, že dlho ma pohlcovala letargia a potom som sa zase zahĺbila do práce. Celé dni som trávila v nemocnici. Neraz sa stalo, že som tam aj prespala. Zanedbávala som Jonathana. Mal so mnou obrovskú trpezlivosť. Pretrpel si môj nezáujem. Všetko to zvládol.“
„To by som netvrdil. Nakoniec som vybuchol,“ priznal pán Connor. „V jednom smere som sa už nedokázal pozerať ako sa trápi,“ hovoril nám, „ a v opačnom, som ju potreboval. Keď sa raz tri dni neobjavila doma, bolo to priveľa. Vedel som, že je v nemocnici, požiadal som jej asistentku, aby mi dala vedieť, keď zostane tam. Odišiel som do nemocnice a našiel som ju v pracovni, ako píše ďalší referát pre časopis. Nechcel som jej nič vyčítať, ale keď som ju tam uvidel, nedokázal som to. Vybuchol som a poriadne sme sa pohádali. Asi prvýkrát za dobu, čo sme boli spolu.“
„Prebral si ma k životu. Donútil si ma cítiť aj niečo iné ako len prázdnotu,“ povedala mu pani Connorová a vzápätí sa začervenala.
„Tú noc sme splodili vás dvoch,“ usmial sa pán Connor na svoje deti.
„Opäť som začala žiť. Jonathan ma už nespustil z očí. Našťastie sme už s Malfoyom nemali vážne problémy. Len nejaké roztržky na spoločenských podujatiach a plesoch, ktoré väčšinou prebehli bez povšimnutia. Až na toto.“
„Nikdy by mi nenapadlo, že sa to stane aj tebe, Charlie. Akoby nám už Malfoyovci dosť nezasiahli do života. Zlatko, sľubujem, že sa postarám, aby to u teba nezašlo tak ďaleko,“ sľúbil pán Connor Charlie.
„A ja sa od teba už nepohnem,“ sľúbil som tiež.
Vedel som, že Lucius Malfoy je rovnaký fanatik ako jeho otec. Nedá Charlie pokoj. Tie tri mesiace bude striehnuť na každú príležitosť a ja sa musím postarať, aby takú príležitosť nedostal.
Rozhodol som sa. Pritiahol som si Charlienu ruku k tvári. Pobozkal som ju do dlane. Ruka sa jej triasla. Jemne ma pohladila po tvári, ale myslím, že ani nevnímala, čo robí. Využil som toho. Rýchlo som sa postavil a odišiel som z ošetrovne. Cestou som ešte potichu povedal Jamesovi, že sa hneď vrátim.
Vrútil som sa do izby. Peter sedel zviazaný na svojej posteli. Vystrašene na mňa pozrel.
„Máš sa prečo báť, Peter,“ povedal som mu ľahostajne. „My už ťa chrániť nebudeme. Si nepriateľ, zvykaj si.“
Našiel som Záškodnícku mapu. „Nepovieš mi, kam zavreli tvojho nového kamoša? Chcel by som sa s ním porozprávať,“ ďalej som viedol ľahkú konverzáciu s Petrom. S potešením som sledoval, ako v ňom rastie neistota a strach. Netušil, čo odo mňa môže čakať. Prezeral som si prvé poschodie. „Vieš, že z tej tvojej zrady vzišlo aj niečo dobré?“ nadhodil som. „Evansová a James sa dali dokopy. No povedz, nie je to super?“
Medzitým som našiel Malfoya. Chvíľu som čakal, či mi predsa len niečo neodpovie. Ani nepípol. Možno po celý čas ani nedýchal.
„Tak sa maj, Červochvost. Večer prídeme,“ sľúbil som.
Vybral som sa na prvé poschodie. Prišiel som k dverám do izby, kde bol Malfoy. Na kľučku som radšej nesiahol. Dumbledore izbu určite zabezpečil. To ale nepočítal so mnou, uškrnul som sa. Vytiahol som prútik a poklepal som v presnom rytme na kľučku. Zámka cvakla a dvere sa odchýlili. Rokfortské dvere neoklame zabezpečovacie kúzlo. Keď viete ako ich otvoriť, otvoria sa. Zovrel som v ruke prútik a vošiel som dnu. Malfoy sa spokojne vyvaľoval na posteli.
„Zdravým, Malfoy,“ uškrnul som sa a namieril na jeho hruď.
Malfoy sa zľakol a nečiahol sa po prútiku. „Nenamáhaj sa. Mal by si odpočívať,“ povedal som mu sladkým hlasom. „Bol si dosť veľký hrdina na to, aby si napadol bezbranné dievča. Tak buď rovnaký hrdina a tras sa na posteli.“
„Čo chceš, Black?“ uškrnul sa Malfoy. „Zabiť ma?“
„Prečo? Prišiel som sa len porozprávať.“
„Nemám sa s tebou o čom rozprávať.“
„Naozaj? Ja by som o pár veciach vedel. Napríklad o tom, že si sa pokúsil znásilniť moje dievča. Ale neboj aj k tomu sa dostaneme. Pre začiatok by som sa chcel opýtať, či náhodou nepoznáš toto?“ z vrecka som vytiahol zrkadlo, ktoré našiel u Petra Remus.
„Zrkadlo?“ opýtal sa Malfoy uštipačne.
„Viem, ako funguje, Malfoy, nemusíš sa tváriť tak nechápavo. Máme s Jamesom rovnaké. Vieš, že keď sa jedno rozbije, tak je to druhé k ničomu?“ spýtal som sa ho. „Ale to je jedno. Mňa zaujíma, prečo si si vybral Petra?“
„Vybral?“ nechápal Malfoy.
„Mohol si si vybrať kohokoľvek. Prečo Petra? Je zbabelec, stačilo dvadsať sekúnd zastrašovania a vyklopil všetko.“
„Vybral,“ dal na to slovo dôraz, „som si Pettigrewa, lebo je taký zadebnený, že mu ujde všetko dôležité.“
„Ale neušlo mu, že si zachráni kožu tým, že ťa zradí,“ uškrnul som sa. „Prečo si mu ponúkol Lilly?“
Malfoy sa zasmial. „Pettigrew chcel Evansovú. Mne to bolo jedno. O Evansovú nemám záujem. Ale rozhodne pre mňa nie je problém dať mu ju, keď pre mňa spraví pár maličkostí.“
„Napríklad ti povie, či je Charlie sama? Alebo jej ukradne prútik?“ navrhol som pokojne.
„Koho lepšieho by som mohol využiť. Pettigrew je stále s vami,“ vyškieral sa Malfoy. „Škoda, že si na to prišiel, mohol som toho ešte zneužiť, než odídem.“
„Tak v tom prípade, toto už nebudeš potrebovať,“ zamával som zrkadlom. Otvoril som okno. „Hrozí mi síce sedem rokov nešťastia, ale ja to risknem,“ usmial som sa. Vyhodil som zrkadlo z okna. Namieril som naň prútikom a povedal Diffindo. Zázrakom som naozaj trafil a zrkadlo sa rozletelo na miliardu kúskov.
Malfoy trochu zbledol.
„Rúca sa ti nejaký plán?“ spýtal som sa výsmešne. „Prečo si si vybral Charlie?“ zavrčal som.
„Nebude to tým, že je jedným z najkrajších dievčat na škole,“ odpovedal uštipačne. „Nezačal si si s ňou preto aj ty? Ale musí byť fakt úžasná, keď si s ňou zostal. Povedz, aká je v posteli?“
„Vieš, Malfoy, ona je jednoducho naozaj úžasná, ale to ty nikdy neokúsiš. Vieš, je v tom kus dobrovoľnosti a ona s tebou dobrovoľne nebude,“ vysmial som sa mu.
„Raz bude moja,“ sľúbil Malfoy.
„Ešte raz na ňu siahni a sľubujem, že aj dementorý bozk by si bral radšej ako môj hnev,“ vyhrážal som sa.
„Ak si myslíš, že sa ťa zľaknem...“
„Nemusíš sa ma ľakať, len si pamätaj, že Charlie je moja. Za každých okolností. Či s ňou chodím, alebo nie. Priblíž sa k nej a aj cruciatus bude pre teba vyslobodením.“
Malfoy len pokrčil ramenami.
„Nezabudni, Malfoy, ráta sa aj pohľad,“ pripomenul som mu naposledy a odišiel som.
Charlie:
Dlho som omámene pozerala pred seba. Aj všetci ostatný boli ticho. Hlavu som mala plnú príbehu svojich rodičov. Nechápala som, prečo nám to doteraz nepovedali.
„Mami, prečo ste nám o tom nepovedali?“ spýtal sa Max, ktorý mi ako vždy čítal myšlienky, po veľmi dlhej chvíli.
Naši rodičia na seba pozreli.
„No... viete, zlatíčka,“ ujala sa slova mama, „ja ani neviem, prečo sme to pred vami tajili. Asi sme vám nechceli zbytočne naháňať strach o mňa.“
„Zbytočne naháňať strach?“ spýtala som sa nechápavo.
„Charlie, zlatko, pochop, že mame už dlho nič nehrozí. Načo by sme vás tým strašili?“ vysvetľoval mi otec. „Aj keby si to vedela, neovplyvnilo by to to, čo sa stalo tebe.“
Len som prevrátila očami a pokrútila hlavou. Max urobil to isté. No, sme dvojčatá.
Zrazu som bola strašne unavená. Zaklipkali mi viečka. Až teraz som si uvedomila, že pri mne nie je Sirius.
„Kde je...“ začala som otázku, ale prerušil ma práve Sirius, ktorý v tej chvíli vošiel do Nemocničného krídla.
Prišiel ku mne a sadol si na svoju prázdnu stoličku.
„Kde si bol?“ oborila som sa na neho.
„Bol som sa s niekým porozprávať,“ odpovedal ľahostajne.
„S kým?“ chcela som vedieť.
„Teraz nie, miláčik,“ odbil ma.
Pokrčila som obočím a zazrela som na neho, ale vzdala som sa dobrovoľne. Bola som príliš unavená, aby som sa s ním naťahovala. Ak sa on rozhodne, nepohne s ním ani rozbesnený trol. Široko som zívla. Okamžite som na ústach ucítila Siriovu ruku. Usmiala sa som sa. Siriova ruka sa presunula na moje líce a tam zostala. Zavrela som oči. Nevnímala som rozhovor medzi ostatnými, namiesto toho som jednoducho zaspala.
Keď som sa zobudila bola už tma. Mala som obrovskú chuť sa ponaťahovať, ale pri prvom pokuse som zistila, že môj zranený bok niečo také nevydrží a ja som zakňučala bolesťou.
„Stalo sa niečo? Čo ťa bolí?“ ozvalo sa vedľa mňa a ja som od ľaku takmer spadla z postele.
Na stoličke vedľa mňa ešte stále sedel Sirius, ktorého som si doteraz nevšimla.
„Nič mi nie je,“ upokojila som ho okamžite. „Čo ty tu? Nemal by si byť vo veži?“ spýtala som sa.
„Mal. Ale nikto ma nedonúti nechať ťa tu samu,“ odpovedal.
„Ako si sa sem dostal?“ chcela som vedieť.
„Vieš, je tu pár tajomstiev, ktoré sa dnes prevalili a ja som povinný ti ich povedať.“
Podvihla som obočie. „Tajomstvá, ktoré sa dnes prevalili?“ nechápala som. „Čo tým myslíš?“
„Vieš, keď som zmizol pred tvojím výsluchom do klubovne, trochu sa to tam zamotalo a my sme museli babám povedať niektoré veci. A keď to vedia ony, mala by si aj ty,“ vysvetlil.
„Tak teda počúvam,“ usmiala som sa.
Sirius si potichu povzdychol. „Nie je to také jednoduché, láska. Neviem ako začať.“
„Mohol by si začať tým, prečo si odtiaľto vyletel ako hipogrif a bez vysvetlenia,“ navrhla som.
Sirius chvíľu mlčal a potom povedal: „Odišiel som, pretože som zistil, kto ti zobral prútik.“
„Čože? Ako? Kto?“
„Bol to Peter,“ odpovedal trochu smutne, ale viac nahnevane a chcel pokračovať. Ja som mu skočila do reči.
„Peter?“ nechápala som. „Prečo by to on robil?“
„Ak ma necháš rozprávať, dozvieš sa celý príbeh,“ nadhodil trochu nafučane.
„Počúvam,“ kývla som.
„Na večeri, keď pre nás prišiel Filch, videl som Petra, ako si schováva do plášťa prútik. Vtedy som si myslel, že je to jeho prútik. Dnes, keď si mi povedala, že ti niekto prútik ukradol a myslíš si, že by to mohol byť aj Chrabromilčan, mi všetko do seba akosi zapadlo. Napadlo ma, že to mohol byť Peter. Odišiel som do klubovne a zistil som, že je to pravda. Prútik ti potiahol Peter, priznal sa.“
„Prečo by to robil?“ spýtala som sa znova. Sirius sklonil hlavu. Vyzeral, akoby premýšľal, či mi má alebo nemá odpovedať. „Sirius?“ povzbudila som ho.
„Prosím teraz sa nezľakni, nebude sa ti to páčiť,“ upozornil ma. Ako keby som to sama netušila. „Peter sa spriahol s Malfoyom. Pomáhal mu. Pamätáš, keď si vtedy v septembri išla s Lilly do soviarne a cestou ste stretli Malfoya?“ prikývla som. „Peter mu oznámil, že si sama. Preto ťa čakal na tej chodbe. Potiahol ti prútik na Malfoyov príkaz.“
„Ale prečo?“ musela som sa opýtať ešte raz.
„Malfoy mu sľúbil Lilly,“ povzdychol si. „Vieš čo tým myslím.“
Zhíkla som. Hneď nato som onemela, stuhla a zbledla. Ruka mi vyletela k ústam.
„Preboha,“ hlesla som po chvíli. Sirius len prikývol.
Ešte chvíľu ma to nechal rozdýchať a potom prehovoril: „Ale, no vyšlo z toho aj niečo dobré,“ usmial sa krivo. „Náš plán, ako dať Lilly s Jamesom dokopy stroskotal, alebo lepšie povedané: už je nepoužiteľný.“
„Ako to myslíš?“ spýtala som sa a už som len s otvorenou pusou počúvala, ako sa Lilly a Potter dali dokopy.
Aj toto som musela chvíľu predychávať. Čudovala som sa, že som si nevšimla, ako sem nakráčali ruka v ruke. Pár minút sme sa na tom obaja bavili a potom som sa ho začala vypytovať na tie tajomstvá.
„Tak, čo ste museli povedať babám?“ spýtala som sa ako prvé.
„Nechcem to na teba takto vybaliť, ale inak to nejde,“ povzdychol si. „Povieš mi potom, čo bol väčší šok, či to s Lilly alebo toto.“
„A si ochotný mi to aj povedať?“ vyrypla som. Nič už nemôže byť väčší šok ako Lilly a Potter.
„Ja, James, Remus a Peter sme neregistrovaní animágovia,“ odpovedal.
Omráčene som zostala pozerať na jeho pokojnú tvár. Čo som si to pred chvíľou myslela? Že nič nemôže byť väčší šok ako to, že Lills a Potter spolu chodia? Blbosť! Kam sa hrabali Lilly a Potter proti tomu, že môj chalan je neregistrovaný animágus.
„Zopakuj to!“ prikázala som mu.
„Sme neregistrovaní animágovia,“ zopakoval a bolo na ňom vidieť, že čaká výbuch.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. „Odkedy?“ spýtala som sa.
„Od minulého roku,“ odpovedal.
Pokrútila som hlavou. „Vieš, aké je to nebezpečné?“ overovala som si pre istotu. Ako ho poznám, toto mu bolo absolútne jedno.
„Viem, Charlie, ale dokázali sme to.“
„Na aké zviera sa premieňaš?“ spýtala som sa ho trpko.
„Na psa. James je jeleň...“
„To teda je,“ zamrmlala som. Sirius sa uškrnul.
„...Peter potkan a Remus vlk,“ dokončil.
Pomaly som prikývla. Načo mu to budem vyčítať, aj tak sa tým nič nezmení. Budem to musieť len predýchať.
„Takže pes?“ overovala som si. Sirius prikývol. „Aký pes?“
„Štyri nohy, ňufák, chvost,“ rapotal s úsmevom.
Usmiala som sa tiež. „Ako vyzeráš?“ spýtala som sa presnejšie.
„Chceš ma vidieť ako psa?“ navrhol mi.
„Prečo nie,“ prikývla som.
Sirius sa uškrnul a jeho kontúry sa začali meniť. Behom piatich sekúnd predo mnou stál veľký čierny pes takmer s ľudským úškľabkom. Bol rozkošný.
„Takže Tichošlap,“ oslovila som ho a poškrabkala za uchom.
Sirius zavrtel chvostom a oblizol mi tvár.
„Hej!“ zvolala som. „Si ty ale nevychované psisko.“ Pes sa štekavo rozosmial. Opäť sa premenil v Siria.
„Si pekný pes,“ pochválila som ho. „Len by som sa ťa asi bála, keby som ťa stretla uprostred noci.“
Sirius sa uškrnul. Keď som sa ho spýtala prečo sa uškŕňa, neodpovedal mi.
„A aké je to druhé tajomstvo? To o tom, ako si sa dostal sem?“ zisťovala som.
„James po otcovi zdedil neviditeľný plášť,“ odpovedal. „Má ho tu a požičiava nám ho. Je fajn byť neviditeľný,“ usmial sa a podal mi zvláštnu látku. Pripadala mi, akoby som sa dotýkala vody. Otcov plášť bol iný ako tento. Vrátila som mu plášť.
„Ešte by si asi mala vedieť, že Malfoy bude strážený riaditeľom a bude mať zakázané pohybovať sa po chodbách sám. Ak ho niekto prichytí, letí zo školy s okamžitou platnosťou a Durstrang si potom môže strčiť vieš kam, pretože ani tam ho nezoberú.“ Prikývla som. „Vaši zostali na škole, odídu až zajtra. Mám ti od Maxa odkázať, že už ti nie je nič dlžný, pretože mu mama aj tak vynadala, čo tu stvára, ale podľa mňa z toho vyšiel dosť lacno. Keď vezmeš do úvahy, čo tu vyčíňame, mohla mu v pohode napariť aj nejaký trest a nie len pár výčitiek. Ja a James už napríklad máme cez Vianoce domáce väzenie,“ priznal.
„Od koho máš ty domáce väzenie?“ spýtala som sa. Vedela som, že jeho matka na neho vyslovene kašle. Najradšej by Siria zašliapla ako plošticu.
„Od Jamesových rodičov,“ odpovedal mi. Podvihla som nechápavo obočie. „Suplujú mi rodičov. Od minulého roka jazdím na prázdniny k nim. Berú ma ako vlastného syna,“ vysvetlil mi a šťastne sa pousmial. Usmiala som sa tiež.
„Ešte niečo, čo by som mala radšej vedieť?“ spýtala som sa a premohla som hlboké zívnutie. Znova na mňa prišla únava.
„Nie, nič,“ pokrútil hlavou.
„Wuuua, fajn,“ zívla som. „Nevieš, prečo sa mi chce stále spať?“
„Tvoja mama aj Pomfreyka povedali, že to je kvôli tým zraneniam,“ odpovedal mi.
„Tak dobre,“ opäť som zívla.
„Spi,“ prikázal mi. „Zostanem tu,“ sľúbil.
„To nemusíš,“ odmietla som zo slušnosti. V skutočnosti neviem, čo všetko by som dala za to, keby zostal so mnou.
Sirius podvihol jeden kútik. „To si nemyslím,“ nadhodil. Že by mi bolo na tvári vidieť moje želanie? „Rozhodne zostávam,“ rozhodol pevne. „Ak mi spravíš trochu miesta, mohol by som byť pri tebe bližšie,“ navrhol šibalsky.
Trochu som sa na posteli posunula a on si vliezol ku mne. Opatrne si ma položil na rameno a objal ma. Spokojne som zamraučala. Nasala som jeho vôňu a takmer okamžite som pod jeho hladiacimi rukami zaspala.
Komentáre
Prehľad komentárov
veľmi véééľmi dobrá poviedka a to som už čítala veľa véééľa záškodníckich poviedok
wau :))
(marauders fan , 7. 11. 2010 21:21)