12. kapitola - V nemocničnom krídle 2.
4. 7. 2010
Keď Dumbledore vypočúval Malfoya, Sirius ma držal za ruku a upokojujúco mi palcom krúžil po chrbte dlane. Snažil sa ma upokojiť a pritom bol sám neuveriteľne nervózny. Sedel na kraji stoličky a pokukoval po riaditeľovi. Nevedeli sme, čo mu Malfoy hovorí, pretože Dumbledore zabezpečil okolie Malfoyovej postele Silenciom.
„Čo je?“ spýtala som sa Siria, pretože sa mi zdalo, že nad niečím premýšľa.
„Nepáči sa mi to. Ktovie, čo nahovára profesorovi.“
„Ani ja nie som nadšená, ale Dumbledore vie, že sme povedali pravdu.“
„Poznáš Malfoya. Vykrúti sa z toho a namočí nás do problému.“
„Uvidíme,“ šepla som a nastavila mu pery. Neváhal a ľahko ma pobozkal.
„Môžem vás na chvíľu vyrušiť?“ spýtal sa riaditeľ a Sirius odo mňa odskočil. Pozrela som na Dumbledora. V nezábudkových očiach mu tancovali iskričky.
„Samozrejme, pán profesor,“ prikývla som a Sirius mu uvoľnil stoličku.
„Ďakujem, Sirius, len zostaňte sedieť,“ odmietol voľné miesto. „Ešte nie som taký starý, aby som si nedokázal vyčarovať stoličku,“ usmial sa na Siria a mávol prútikom. Pred ním sa zjavila stolička. „Asi by ste radi vedeli, čo som sa dozvedel od pána Malfoya?“
Sirius hodil po Malfoyovi znechutený pohľad. Pozrela som tam i ja. Malfoy pokojne ležal a pozeral pred seba. Pripadal mi, akoby bol spokojný sám so sebou. Bol si istý, že z tohto vyviazne s čistým štítom. Ešte, aby si tým istý nebol, keď ho z toho otec vyseká.
Pozrela som na riaditeľa. „Čo vám teda povedal, pán riaditeľ?“ spýtala som sa.
„Asi vás trochu pobavím. Pán Malfoy trvá na tom, že ste spadli zo schodov, a keď vám pomáhal, tak ho Sirius napadol.“
Sirius podráždene zasyčal. „Môžeme nejako dokázať, že klame?“
„Záleží na tom, čo madam Pomfreyová povie o Charliených zraneniach.“
„Môžete Malfoya vyhodiť aj bez schválenia radou?“ spýtala som sa riaditeľa.
„Bohužiaľ ja môžem len podať návrh na vylúčenie, čo som už aj spravil. Vylúčenie pána Malfoya musí schváliť Správna rada.“
„Paráda!“ vyhŕkol Sirius ironicky. „Chcem vidieť, ako si Malfoy starší vyhodí vlastného syna zo školy.“ Prudko sa postavil a začal sa prechádzať popred moju posteľ.
„Sirius, upokojte sa. V Správnej rade je aj pán Connor. Myslím si, že v tomto smere sú šance vyrovnané.“
„Pochybujem, že Charlien otec sa bude vyhrážať členom rady, že ohrozí ich rodiny, ak Malfoya vyhodia.“
„Dobre, nechajme to tak, s tým my aj tak nepohneme,“ uzavrel Dumbledore debatu a Sirius sa znova posadil. „Vám dvom bude musieť stačiť, že vám verím ja. Aj keby mladého pána Malfoya nevyhodili, postarám sa, aby mal presne určené pravidlá. Nebude sa môcť k Charlie ani priblížiť,“ sľúbil Siriovi. „Hneď, ako príde profesor Slughorn, pána Malfoya presťahujeme. Podvečer prídu vaši a Malfoyovi rodičia spolu s niekým, kto vás troch vypočuje.“
„Budete pri výsluchu?“ spýtala som sa riaditeľa.
„Áno, budem tam, aby som sa uistil, že výsluch bude objektívny. Pri výsluchu bude aj váš otec, ale aj pán Malfoy starší, tak sa pripravte na prípadný psychický nátlak,“ dohovoril a na ošetrovni zostalo ticho. Sirius znova zvieral moju ruku a snažil sa pôsobiť pokojne. Veľmi mu to nešlo.
Po pár minútach ticha vošla do Nemocničného krídla profesorka McGonagallová v závese s profesorom Slughornom.
„Albus,“ oslovila profesorka riaditeľa, „práve mi písal Jonathan Connor, že budú vypočúvať jeho dcéru. Je to pravda?“
„Áno, Minerva, je to pravda,“ pritakal riaditeľ.
„Prečo? Teraz utrpela psychický šok. Nemôže s tým Správna rada počkať, než sa aspoň trochu otrasie?“
„Jonathan vám nenapísal, že práve na žiadosť jeho a pána Malfoya staršieho je výsluch už dnes?“ spýtal sa Dumbledore.
„Nie. Písal, že aj s manželkou sa chystajú na hrad kvôli výsluchu Charlotty a že keď už tu budú, radi by sa dozvedeli, čo všetko vyviedol Max. Ale to je jedno, ide mi o to, že chcem byť pri tom, keď budú vypočúvať moju študentku.“
„Nemôžem vám nič sľúbiť, Minerva, ale pokúsim sa,“ povedal jej Dumbledor. „Horace, predpokladám, že aj ty chceš byť pri výsluchu svojho žiaka?“ oslovil Slughorna.
„Čo?“ oneskorene zareagoval Slughorn. „Ách, áno... áno samozrejme. Aj keď nevidím význam v tomto pojednávaní.“
„Súhlasím s vami, Horace, toto pojednávanie je k ničomu. Riaditeľ by mal mať v takýchto prípadoch právomoc vylúčiť študenta okamžite, a nie čakať či to schváli nejaká rada.“
„Tak som to nemyslel, Minerva. Je snáď jasné, že mladý pán Malfoy je v tomto nevinne. Nemôže za to, že slečna Connorová spadla zo schodov. A rozhodne nevyprovokoval útok pána Blacka,“ predniesol Slughorn.
Zostala som na neho neveriacky pozerať. Sirius od zlosti zvieral päste tak silno, až mu obeleli hánky a pery profesorky McGonagallovej tvorili tenkú čiaru.
„Takže vy, pán profesor, považujete pokus o znásilnenie za pád zo schodov?“ spýtala sa McGonagallová Slughorna hlasom chladným ako hrob.
„Kde je dôkaz, že sa pán Malfoy pokúsil slečnu Connorovú znásilniť?“
„A čo tak výpoveď slečny Connorovej a pána Blacka?“ navrhla profesorka.
„Môže to byť sprisahanie. Snaha o vylúčenie jedného zo slizolinských metlobalových hráčov.“
„Čože?!“ zvolala neveriacky profesorka. „Sprisahanie?! Snaha o vylúčenie slizolinského hráča?! Horace, všimli ste si, aké zranenia má slečna Connorová a aké má pán Malfoy? Čo myslíte, kto z nich teraz nebude môcť dlhšiu dobu trénovať? Kto má väčšiu šancu, že v najbližšom zápase nenastúpi? Asi ťažko by moji študenti obetovali triafačku len preto, aby sa zbavili slizolinského strážcu. Veď to je do neba volajúca hlúposť! To už nenávisť medzi našimi fakultami vzrástla do takej miery, že znásilnenie mojej študentky vyhlásite za sprisahanie proti vášmu žiakovi. Horace, uvedomte si, že tu ide o viac ako len o metlobal,“ vychrlila profesorka na Slughorna bez prestávky. Ten zostal len nemo pozerať.
Sirius pri prejave profesorky McGonagallovej spokojne prikyvoval.
„Horace, nehnevaj sa na mňa, ale teraz by bolo najlepšie, keby si pána Malfoya presťahoval niekam inam,“ rozhodol chladne profesor Dumbledore, ktorý sa počas dohadovania svojich profesorov ani neozval. Asi nemal, čo povedať, profesorka McGonagallová to Slughornovi pekne natrela. „Dúfam, že si pre neho našiel nejaké vhodné dočasné ubytovanie.“
„Áno, Albus,“ prikývol Slughorn. „Na prvom poschodí máme voľnú izbu pre návštevy. Už som ju dal domácim škriatkom upratať. Pán Malfoy sa môže presunúť hneď, ako to bude možné.“
„Už to možné je,“ zavelil Dumbedore. „Chcem, aby pán Malfoy bol do tridsiatich minút presťahovaný do tej izby. Minerva, prosím vás, dajte mi vedieť hneď, ako prídu Jonathan a Elena. Rád by som sa s nimi porozprával skôr než začne výsluch,“ požiadal profesorku.
„Samozrejme, Albus, hneď ako prídu ich pošlem za vami. Mohla by som sa s vami ešte o niečom porozprávať?“ spýtala sa riaditeľa profesorka.
„Iste, Minerva. Budem vo svojej pracovni,“ prikývol Dumbledore. Ešte sa usmial na mňa a Siria a potom odišiel z ošetrovne.
Slughorn si sadol k Malfoyovi a začali sa rozprávať. Riaditeľovo kúzlo ešte stále fungovalo, tak sme nepočuli o čom sa bavia. Profesorka McGonagallová na nich hodila znechutený pohľad.
„Pekne ste ho zotreli, pani profesorka,“ pochválil Sirius profesorku McGonagallovú.
„Pán Black, táto poznámka bola dokonale nemiestna,“ odbila ho profesorka a sadla si na uvoľnenú riaditeľovu stoličku. „Ale aj tak ďakujem,“ nenápadne sa na neho usmiala.
„Nie je za čo, pani profesorka,“ uškrnul sa Sirius.
„Čo bude teraz, pani profesorka?“ spýtala som sa jej.
„O necelé dve hodiny prídu vaši rodičia. Chcú sa s vami stretnúť ešte pred tým, než vás bude člen rady vypočúvať. Majú o vás strach. Prišli by už ráno, keby váš otec nemusel ísť na zasadnutie Správnej rady. O tom, čo sa vám stalo som vašim rodičom písala ešte včera večer. Výsluch by mal byť okolo siedmej hodiny. Najprv si vypočujú pána Malfoya, potom mňa a profesora Slughorna a nakoniec vás dvoch.“
„Ako dlho bude trvať než Malfoya vyhodia?“ chcel vedieť Sirius.
„Môžu ho vylúčiť už dnes večer. Ale ak chcete počuť môj názor, tak si myslím, že ho nevylúčia.“
Sirius prikývol. „Ako zabráni profesor Dumbledore tomu, aby na Charlie znovu nezaútočil?“ spýtal sa profesorky.
„To ešte neviem. Chcem s ním ešte teraz stretnúť, aby sme sa dohodli na nejakých pravidlách, ktoré bude musieť pán Malfoy dodržiavať, keby ostal na škole.“
„Nemôže s tým profesor Dumbledore niečo spraviť?“ spýtala som sa zúfalo.
„Je mi ľúto, Charlotta, ale on nemôže spraviť viac, ako už spravil. A môžete mi veriť, že ho to neuveriteľne hnevá. Odkedy ministerstvo rozhodlo, že všetky riaditeľove rozhodnutia musí schváliť Správna rada, sa profesor Dumbledore cíti absolútne bezmocný. Môže pána Malfoya strážiť na každom kroku, ale nič viac nezmôže,“ vysvetlila nám profesorka. „Idem profesorovi Slughornovi pripomenúť, že mu pomaly vypršal limit.“ Postavila sa a prešla k Malfoyovi a Slughornovi. Vyčarovala si stoličku a začala sa Malfoya na niečo vypytovať.
„Čo si o tom myslíš?“ spýtala som sa Siria.
„Súhlasím s profesorkou, Malfoya nevyhodia.“
„Tiež si myslím.“
„Tvoj otec to asi nedokáže ovplyvniť, však?“
„Nie. Ocko má síce veľký vplyv v rade, ale na Malfoyové vyhrážky to stačiť nebude,“ povedala som mu. Vtom ma napadlo niečo úplne iné. „Ako sa cítiš pred prvým stretnutím s mojimi rodičmi?“ spýtala som sa ho.
„No, predstavoval som si lepšiu príležitosť, ale ani toto nie je zlé,“ uškrnul sa na mňa.
„Lepšiu príležitosť na čo?“ rýpala som.
„Na to, ako svojím rodičom povieš, že som tvoj chalan.“
„Prečo si myslíš, že im poviem, že si môj chalan?“
„A čo iné im povieš?“
„Hmm... Čo toto: Mami, ocko toto je Sirius. Včera ma zachránil pred Malfoyom, ale inak je to ten na koho už päť rokov nadávam.“
„Mám lepší scenár,“ namietol mi. „Čo keby si povedala: Mami, ocko toto je Sirius. Včera ma zachránil pred Malfoyom. A mimochodom všetko to, čo ste o ňom za posledných päť rokov počuli nie je tak úplne pravda. Nakoniec sa ukázalo, že nie je taký, ako som vám rozprávala. Vlastne je to super chalan a my teraz spolu chodíme.“
„To nejde,“ nesúhlasila som.
„Prečo?“
„Pretože už teraz si nepamätám, čo si povedal,“ usmiala som sa nevinne.
„Tak sa to spolu naučíme,“ mrkol na mňa a pobozkal ma.
„Vy dvaja ste sa od seba vôbec odlepili odvtedy, čo sme odišli?“ ozvalo sa za nami.
Mávla som na pozdrav svojmu bračekovi a naďalej som sa venovala Siriovým perám.
„Práve mi písala mama. Idú sem,“ oznámil mi a čakal na moju reakciu. Ja som sa len ďalej bozkávala so Siriom. „Počúva ma tu vôbec niekto?“ spýtal sa Max podráždene. „Idú sem naši.“
Jemne som Siria odstrčila, aby som mu mohla odpovedať. Sirius nespokojne zavrčal a presunul svoje pery na môj krk.
„Ja viem, že sem idú. A čo má byť? To nás nemôžeš nechať chvíľu na pokoji?“
„Len tak mimochodom, všimli ste si vy dvaja, že je tu McGonagallka a Slugy?“ ukázal za seba.
„Samozrejme, že sme si to všimli,“ prevrátila som očami.
„Ale nejako výnimočne vás to netankuje,“ skonštatoval Max.
Sirius sa odo mňa odtiahol a ja som zamrnčala. Pohladil ma po krku a potom si prezrel Maxa.
„Čo ťa žerie, kamarát?“ spýtal sa ho.
„Nič,“ reagoval okamžite Max. „Malo by niečo?“
„Len, že si nejaký nervózny,“ pokrčil ramenami Sirius.
„Ja viem, čo mu je,“ zasmiala som sa. „On bol doteraz ten dobrý chlapček, ktorý nikdy nič nevyviedol. Teda aspoň sa o tom mama nedozvedela. Bojíš sa, že tvoja popularita u mami klesla, čo?“
„Totálna blbosť, sestrička,“ zamietol Max. „A mimochodom, naši sem nejdú kvôli mne, ale kvôli tebe.“
„Prečo si teda tu, ak nie preto, aby si sa spýtal ako na mamu, keď nadáva?“
Max zostal zarazene pozerať. Vedela som, že som trafila do čierneho.
„Neboj, braček, keď jej po stýkrát odprisaháš, že už to nikdy nespravíš, tak ti to vyhodí na oči už len dvestokrát. To prežiješ,“ upokojila som ho. „A aj tak, naši sa budú zaoberať hlavne mnou. Ako poznám mamu bude tak vydesená, že zabudne, že jej syn tu porušuje nejaký školský poriadok,“ povedala som mu svoj názor. „Môžem ti sľúbiť, že strhnem všetku jej pozornosť len na seba,“ uškrnula som sa na neho.
„Vďaka sestrička, máš to u mňa.“
„Tak to si píš, že mám! A mohol by si to splatiť okamžite tým, že vypadneš a necháš nás dvoch robiť to, čo sme začali predtým, než si nás vyrušil.“
„Síce sa mi to nepáči, ale som tvoj dlžník,“ povedal a zdvihol sa zo stoličky. „Tak si tu teda užívajte a pozor na profákov.“ Pred dverami sa ešte otočil a povedal: „Len tak mimochodom, asi by si mala vedieť, že som našim tak trochu omylom napísal, že vy dvaja spolu chodíte,“ mrkol na mňa a zmizol za dverami.
„Ja ťa zabijem!“ vykríkla som za ním.
„Tak, a už nie je čo zatajovať,“ skonštatoval Sirius škodoradostne.
„Ty si to vedel?“ spýtala som sa neveriacky. „Ty si vedel, že Max to napísal našim?!“
Prikývol.
„Oboch vás zabijem! Hneď ako ma Pomfreyka odtiaľto pustí,“ vyhrážala som sa mu a otočila som sa od neho.
„Ale no, Charlie,“ zavrnel a pohladil ma po chrbte.
„Nesnaž sa. Nemal si sa proti mne spriahnuť s mojím bratom.“
„Charlie, Charlottka, miláčik, zlatíčko, láska, chrústik.“
„Zabudni! Toto ti nepomôže.“
„Drobček, prepáč.“
„Neprepáčim.“
„Kvetinka, no tak. Kto by ťa hneval, keby si nás zabila?“ spýtal sa Sirius nevinne.
„Ja už si niekoho nájdem.“
„Láska, budeš mi musieť odpustiť.“
„Prečo by som mala?“
„Pretože mi už dochádzajú zdrobnelinky.“
„Dosť mizerný dôvod na to, aby som ti odpustila. Budeš si musieť vymyslieť niečo lepšie.“
„Čo takto doživotné otroctvo?“ navrhol mi.
„Slabé,“ skonštatovala som.
„No, vážená slečna,“ prehlásil teatrálne, „ja vás zachránim pred zlosynom, pripravujem pre vás Vianočný ples, splním všetko, čo vám na očiach vidím, ponúknem vám doživotné otroctvo a vy ma odmietnete? Ranila ste moje city. Vypálila ste dieru do môjho srdca. Pochybujem, že budem ešte niekedy schopný nejakých citov. Budem ako škrupina bez jadra. To bude môj doživotný údel, ak sa rozhodnete neodpustiť mi.“
Nevydržala som to a vybuchla som smiechom.
„A ešte sa mi aj smejete?!“
„Ó, statný rytier, ospravedlňte moju drzosť,“ hrala som teraz ja. „Chovala som sa sebecky. Samozrejme, že vám odpúšťam. A ak inak nedáte, prijímam aj vaše doživotné otroctvo.“
„Ach, drahá slečna, neviete koľko tepla sa práve prelialo mojou hruďou. Zo srdca ďakujem za vaše odpustenie,“ pokračoval Sirius.
„Rytier môj, pobozkajte ma!“ prikázala som mu.
„Si ty, ale nevychovaná šľachtičná,“ utrúsil Sirius a pobozkal ma.
Za našimi chrbtami sa tentokrát ozvalo zakašlanie. Odtiahli sme sa od seba a rozosmiali sa.
„Som rada, že sa bavíte,“ poznamenala profesorka McGonagallová.
„Prepáčte, pani profesorka,“ ospravedlnili sme sa naraz.
„Prišla som vám len povedať, že pán Malfoy si stojí za svojou výpoveďou.“
„S tým počítame,“ povedal Sirius. „Kedy odtiaľto vypadne?“
Profesorka ho spražila pohľadom. „O pár minút, bude preč,“ odpovedala.
„Ďakujem, pani profesorka,“ poďakovala som sa.
„Nie je za čo, slečna Connorová,“ kývla profesorka. „Dúfam, že rada bude spravodlivá,“ povedala a odišla z ošetrovne.
Okamžite, ako odišla profesorka McGonagallová sa pri nás zjavila madam Pomfreyová.
„Myslím, že je čas vymeniť obväzy. Rozopni si pyžamu, prosím.“ Požiadala ma a ja som si začala rozopínať gombíky na pyžamovej košeli. „Black, myslím, že by bolo lepšie keby si sa vzdialil a zatiahol za sebou záves.“
„Ako poviete,“ prikývol Sirius a zatiahol záves okolo mojej postele.
Vyzliekla som si vrchnú časť pyžamy a trochu som sa nadvihla na lakťoch. Madam Pomfreyová odniekiaľ vytiahla ploské nožnice a opatrne rozstrihla obväz omotaný okolo mojich rebier. Pozrela som na pravý bok. Jeho farba sa menila z fialovej na modrú a miestami už aj zelenú. Niekde uprostred farebnej škvrny bola asi päťcentimetrová už napoly zahojená rana.
„Vyzerá to oveľa lepšie ako včera,“ pochvaľovala si madam Pomfreyová. „Najradšej by som ti dala ďalšie lieky, ale riaditeľ mi to zakázal. Tak bude zatiaľ musieť stačiť masť.“ Otvorila téglik, ktorý predtým položila na nočný stolík a hustú masť mi začala vtierať do rany.
„Ak ťa to bude bolieť zavolaj ma,“ prikázala mi, keď mi znovu obviazala bok. „Môžeš sa obliecť.“ Počkala kým si znovu zapnem pyžamu a potom roztiahla závesy. Sirius nedočkavo čakal pri vedľajšej posteli a pozoroval, ako Slughorn pomáha Malfoyovi postaviť sa z postele.
„Nechápem na čo to tak preháňa,“ poznamenala zdravotná sestra, keď si všimla Malfoya a profesora. „Tomu chalanovi nič nie je, len ho bolí hlava.“
„To vysvetľuje prečo si pamätá, také hlúposti,“ utrúsil Sirius.
„Ty sa posaď a vyzleč si košeľu,“ prikázala mu madam Pomfreyová. Sirius podvihol obočie. „Musím skontrolovať, či sa ti tá rana nezapálila. Čarovné rany sa zle hoja,“ vysvetlila mu.
„Aha,“ zatiahol Sirius a začal si rozopínať košeľu. Dal si záležať, aby som videla každý jeho pohyb. A že sa bolo na čo pozerať. Vyzliekol si košeľu a sadol si na stoličku. Nastavil zdravotnej sestre ľavé rameno s priečnou ranou po celej dĺžke svalu. Rana bola ružová, smerom k okrajom bledla.
„Nie je to zlé, najskôr ti zostane jazva,“ skonštatovala madam Pomfreyová.
„To prežijem,“ mrkol na mňa Sirius.
Od chvíle, ako si vyzliekol košeľu som si ho so záujmom prezerala. Bol neuveriteľne krásny. Nemohla som nájsť výraz, ku ktorému by som ho prirovnala. Aj božský Adonis bol na neho krátky.
Nechápala som, kedy sa stíha starať o svoju postavu. Viem, že s Potterom dvakrát do týždňa na štadióne cvičia a že si chodí raz za čas zabehať, nechce sa mi však veriť, že to stačí na takú dokonalú postavu. Asi to má rodom, napadlo mi.
Všimol si, ako si ho prezerám a sebavedomo sa uškrnul. Madam Pomfreyová medzitým dokončila svoju prácu.
„Môžeš sa obliecť a v stredu sa tu ukáž, chcem sa na to ešte raz pozrieť,“ prikázala mu.
„Si skoro taký krásny ako si domýšľavý,“ povedala som mu, keď si zase sadol ku mne.
Zasmial sa. „Všimla si si, že sme konečne úplne samy,“ upozornil ma.
„A sakra,“ zanadávala som. „Toto nedopadne dobre, čo?“
„Všetko záleží len na tebe,“ pripomenul mi.
„Koľko je hodín?“ spýtala som sa ho.
Pozrel na hodinky. „O pár minút bude päť,“ odpovedal mi.
„Takže máme asi hodinu než prídu naši,“ povedala som.
„Dosť času na hocičo, nemyslíš?“ nadhodil.
„A na čo napríklad?“ podvihla som obočie.
Krivo sa na mňa usmial. „Na toto,“ pobozkal ma. „A na toto,“ skĺzol perami na môj krk. „Ďalej na toto,“ zašepkal perami na mojej pokožke a pobozkal ma medzi kľúčnymi kosťami. „A ešte by sme mohli skúsiť toto,“ pokračoval perami nižšie a rozopol mi prvý gombík pyžamy. Potom prešiel na druhý a tretí, a tak ďalej. Bol dosť opatrný, dotýkal sa ma tak jemne, akoby som bola z tenučkého porcelánu. Každé novoobjavené miestečko pobozkal, poláskal alebo pohladil. Z jeho dotykov sa mi zahmlievalo pred očami.
„Á, prichytený pri čine,“ zvolal niekto.
Sirius sa prudko narovnal a ja som si začala čo najrýchlejšie zapínať pyžamu. Pozrela som k dverám. Cez ošetrovňu si to sebavedomo štrádoval Potter a za ním išla červená Lilly.
„Prišiel som si na čokoládu,“ mrkol na mňa Potter.
„Tak to si prišiel v absolútne najnevhodnejšiu chvíľu,“ utrúsil Sirius.
„Prepáčte, nechceli sme vám sem vtrhnúť,“ ospravedlnila sa potichučky Lilly.
„Nič sa nestalo,“ odpovedala som.
„Ale stalo,“ zavrčal Sirius. Pacla som ho po ramene.
„Nevylievaj si zlosť na Evansovej. No tak ti nevyšli tvoje plány,“ bránil Lilly Potter.
„Potter má pravdu, Sirius, oni neprišli naschvál práve v najnevhodnejšiu chvíľu,“ podporila som Pottera.
„Si si tým istá?“ spýtal sa ma. „Ty nemáš pocit, že nás kontrolujú?“ pokračoval a mne zaplo. Mal pravdu.
Sirius sa otočil na Pottera: „Povedz mi, James, veľmi sa mýlim, ak si myslím, že vám Max rozdelil služby a chodíte nás na striedačku strážiť?“ spýtal sa Sirius podráždene. Nečakal na odpoveď a hovoril ďalej: „Ak dobre počítam, tak keď vy dvaja odídete prídu sem Mandraková a Remus, však?“
Lilly nesmelo prikývla.
Zúrila som. „Lill, odkáž Maxovi, že sa mi má vyhýbať. Nech si ma neželá, až mi príde do rúk. Narobím z neho hromadu konfiet.“
„On to nemyslel zle,“ bránila Lilly môjho brata.
„Mne je jedno, ako to myslel. Nemá čo pchať nos do toho, do čoho ho nič nie je. Starám sa snáď ja o to, čo on robí s Nellou. A nesnaž sa povedať, že nič čo by nemal,“ zastavila som Lilly, keď chcela niečo namietnuť. „Poznám ich oboch až pridobre. Obaja nemajú veľa zábran.“
„Chcela som povedať, že to je iné. On je tvoj brat, má v krvi, že ťa musí chrániť.“
„Somarina,“ zamietla som. „Vy dvaja,“ ukázala som na Pottera a Lilly, „máte za úlohu povedať ostatným, že odteraz pre všetkých, okrem Siria, platia návštevné hodiny. Môžete ma prísť navštíviť od jednej do štvrtej. Predtým ani potom tu nechcem vidieť ani jedného z vás, pokiaľ o to osobne nepožiadam. Je to dostatočne jasné?“
Obaja prikývli.
„To sa mi páči,“ odobril Sirius môj príkaz. „Fajn, ak nechcete nič viac, tak môžete ísť, návštevné hodiny už skončili. A my by sme radi ešte chvíľu pokračovali, skôr než prídu Charlien rodičia,“ prikázal im Sirius.
Obaja sa postavili a sklesnuto odišli.
„Tak toto je aj na mňa veľa,“ posťažoval si Sirius. „Max by sa mal schovať tak, aby som ho najmenej dva mesiace nevidel, inak ho asi fakt zabijem.“
„Nenecháš to radšej na mňa?“ spýtala som sa. „Predsa len je to môj brat. Ak sa s ním pohádaš, zničíš tým celkom fajn priateľstvo.“
„Teraz myslím na to, ako z neho stiahnem kožu, nie na to či je alebo nie je môj priateľ.“
„Prosím, ak sa s ním pohádaš ty, len všetko zhoršíš. Bude nás kontrolovať ešte viac.“
Sirius odfrkol. Nahodila som šteňací pohľad.
„Dobre, dobre, asi máš pravdu. A aj keby si ju nemala, nedokážem ti odolať,“ súhlasil nakoniec.
„Neboj, dostaneš kúsok z Maxa, ako suvenír,“ mrkla som na neho sprisahanecky.
„To je moja Charlie,“ pochválil si Sirius a zase ma začal bozkávať. „Pri ktorom gombíku sme skončili?“ spýtal sa dráždivo.
„Hej, spomaľ,“ odstrčila som ho. Prekvapene sa na mňa pozrel. Musela som sa na ňom zasmiať. „No čo?“ spýtala som sa nevinne. „Každú chvíľu sa tu môžu objaviť naši.“
Ako by som to privolala, vošli na ošetrovňu pán a pani Connorovci.
„Vidíš, čo som ti hovorila,“ šepla som Siriovi. „Ešteže som ťa zastavila.“ Sirius prikývol a postavil sa.
„Dobrý deň,“ pozdravil našich. Mama mu odpovedala len kývnutím a vrhla sa ku mne.
„Charlotta, si v poriadku?“ vyhŕkla a pobozkala ma na líce. Od nervozity ma oslovovala celým menom.
„Áno, mami, nie je to nič vážne,“ pretočila som očami.
„Ahoj, zlatko, ako sa cítiš?“ spýtal sa ma otec, ktorý sa práve zvítal so Siriom oveľa uvoľnenejšie ako mama a pobozkal ma na druhé líce.
„Ahoj, ocko, som v pohode, teda aspoň psychicky. Mám zlomené rebrá, tak sa nemôžem poriadne hýbať. Za pár dní budem v poriadku,“ uistila som ho. „Ocko, vy dvaja ste sa už predstavili, ale aj tak,“ začala som váhavo. „Mami, ocko, toto je Sirius Black,“ ukázala som na Siria a ten podišiel bližšie k nám. „Včera ma zachránil pred Malfoyom. To jemu vďačíte za život svojej dcéry.“
„Ach, chlapče, ďakujeme ti,“ ďakovala moja mama oduševnilo. „Zdá sa, že chýri, ktoré sa o tebe šíria sú pravdivé. Tuším si naozaj čiernou ovcou rodiny Blackovcov.“
„Neviete, aký som na to hrdý,“ povedal Sirius a stisol maminu nastavenú ruku.
„Absolútne chápem, čo tým chcete povedať, Sirius,“ usmial sa môj otec.
„Max nám písal, že spolu chodíte,“ povedala mama a prezrela si mňa a Siria.
Hodila som po Siriovi vyčítavý pohľad. „Áno, mami, chodíme spolu.“
„A čo všetky tie nadávky, ktoré sme si vypočuli?“ nadhodil ocko.
„Ocko, zabúdaš, že čo sa škádlieva, to sa rado máva?“ uškrnula som sa.
„To som si mohol myslieť,“ pokrútil hlavou otec.
„Sirius postav sa prosím k Charlie,“ požiadala moja mama Siria. Ten okamžite poslúchol. „Ale pasuje vám to spolu,“ usúdila mama.
„Mami,“ zvolala som podráždene. Sirius sa zasmial.
Ocko pozrel na hodinky. „Elena, prepáč, ale na rozplývanie sa nemáme čas. Ja musím vedieť, čo sa včera stalo, aby som týchto dvoch mohol obhájiť,“ hovoril ocko. „Zvládnete mi povedať, čo sa včera stalo?“ spýtal sa nás a opatrne pozrel na mňa.
„Neboj, ocko, už som to rozprávala profesorovi Dumbledorovi, ešte raz to zvládnem,“ uistila som ho a začala rozprávať. Keď som prišla k tomu, ako ma Malfoy zatiahol do triedy, Sirius ma prerušil a ďalej pokračoval on. Počas nášho rozprávania sa moja mama tvárila, ako sup na love a na ockovi bolo vidieť, ako z minúty na minútu viac zúri. Sirius dokončil rozprávanie.
„Nie je čo dodať,“ povedal ocko. „Keby išlo o akéhokoľvek iného žiaka, dotiahlo by sa to možno až do Azkabanu. Ale keďže toto je Malfoy. Bude obrovský úspech, ak sa mi podarí dosiahnuť aspoň vylúčenie zo školy. O čom tiež pochybujem.“
„Ja viem,“ prikývol Sirius. „Malfoy si vymyslel historku o páde zo schodov.“
„Čože si vymyslel?“ vyhŕkol ocko prekvapene.
„Povedal, že som spadla zo schodov, a keď ma on prišiel zachraňovať, tak že na neho Sirius zaútočil od chrbta. Slughorn to považuje za sprisahanie,“ vysvetlila som mu.
„Tak to je už fakt vrchol drzosti,“ ponosoval sa ocko. „A Dillongy mu to zožerie aj s navijakom, pretože Abraxas Malfoy sa mu vyhrážal, že si to odnesie Flora a deti. A toto má byť spravodlivé pojednávanie?!“
„S tým už nič nespravíš, Jonathan,“ upokojovala ho mama. „Snáď sa nechceš aj ty začať vyhrážať alebo podplácať radu?“
„Nie, Elena, to samozrejme nechcem. Len mi ide o to, že ten naničhodník bude v jednej budove s mojou dcérou aj po tom, čo jej spravil.“
„Nemaj strach, ocko, budem si dávať pozor,“ sľúbila som mu. „A profesor Dumbledore, chce Malfoyovi stanoviť nejaké presné pravidlá v súvislosti so mnou.“
„A ja sa od nej nepohnem ani na krok,“ pridal sa ku mne Sirius.
„To je od vás milé, Sirius, ale nikdy neviete, čo sa môže stať. Najradšej by som bol, keby bol pán Malfoy vylúčený.“
„To aj ja, Jonathan, to aj ja,“ pritakal profesor Dumbledore, ktorý práve vošiel na ošetrovňu.
„Rád vás opäť vidím, Albus,“ povedal otec a potriasol si s riaditeľom rukou.
„Aj ja teba, Jonathan. Požiadal som Minervu, aby vás poslala najskôr za mnou, ale asi vás nezastihla.“
„Nie, nestretli sme sa,“ odpovedala mu mama a podala mu ruku. Dumbledore ju na ňu symbolicky pobozkal. „Hneď, ako sme dorazili na hrad, išli sme sem,“ dodala mama.
„V poriadku,“ usmial sa riaditeľ. „Predpokladám, že vám už vyrozprávali, čo sa stalo a aký príbeh mi predložil mladý pán Malfoy?“
„Áno, práve nám to dorozprávali,“ prikývol ocko. „Pán Malfoy má úžasnú fantáziu.“
„V tom s tebou súhlasím. Bohužiaľ, nemáme žiadne dôkazy. Len tvrdenie proti tvrdeniu,“ pokrútil hlavou profesor.
„A bol sa niekto pozrieť do tej triedy?“ napadlo mi. „Malfoy ma hodil na lavice, budú rozhádzané a bude tam krv.“
„Zdá sa, že niekto veľmi šikovný sa tam včera v noci zastavil a dal tú triedu do poriadku,“ povedal riaditeľ. „Aj keby nie, pán Malfoy môže vyhlásiť, že do tých lavíc spadol, keď na neho Sirius zaútočil.“
„Zaujímalo by ma, ako sme sa ocitli v tej triede, keď som na neho mal zaútočiť pod nejakými schodmi?“ nadhodil Sirius.
„Jediná chyba v jeho výpovedi,“ súhlasil riaditeľ. „Problém je v tom, že je to veľmi malá chyba.“
„Ale podstatná,“ podporila som Siria.
„Zlatko, ako povedal profesor Dumbledore, je to len tvrdenie proti tvrdeniu,“ odbil ma otec.
„Ale toto predsa, môžu potvrdiť aj Remus, Max a Potter,“ namietla som. „Tí ho predsa odtiaľ priniesli sem.“
„Tak povie, že ho tam Sirius zatiahol a bude vybavené,“ namietol otec. „Miláčik, nechápeš to, tu nejde o dôkazy, ale o vyhrážky. Abraxas Malfoy sa Dillongymu vyhrážal tým, že ak vylúči jeho syna zo školy odnesie si to jeho žena a deti. Čo si myslíš, Charlie, na koho bezpečnosti bude Dillongymu záležať viac? Na tvojej alebo na bezpečí jeho rodiny?“
„Chápem, ocko,“ prikývla som. Sirius ma chytil za ruku. Ockov pohľad skĺzol k našim spojeným rukám.
„Urobím všetko pre to, aby bola Charlotta v poriadku, Jonathan. To ti sľubujem,“ sľúbil Dumbledore môjmu otcovi. „Mali by sme ísť,“ vyzval ho, „o pár minút začína výsluch mladého pána Malfoya.“
„Áno poďme, Albus,“ prikývol ocko. „A ty sa priprav, pri tvojom výsluchu bude aj Abraxas,“ upozornil ma otec.
„Elena, ak chceš môžem poslať pre Maxa,“ navrhol riaditeľ mame.
„Vďaka, Albus, to by bolo výborné,“ odpovedala mama.
„O pár minút ho máš tu,“ povedal riaditeľ a spolu s mojím ockom sa pobral k dverám.
„Pán Connor?“ oslovil Sirius môjho otca.
„Áno, Sirius?“
„Mohol by som byť pri výsluchu Charlie?“ spýtal sa ho Sirius.
„Nie som si istý či to Dillongy dovolí, ale budem na tom trvať,“ povedal otec, pohľad mu opäť padol na naše spojené ruky a on sa usmial.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.