Charlie:
„Mali by sme sa porozprávať,“ ozvalo sa mi za chrbtom.
Zostala som stáť ako obarená. Len jeden hlas mohol mať na mňa takéto účinky.
„No tak sa na mňa aspoň pozri, keď sa nechceš rozprávať,“ pokračoval podliezavo. Nedokázala som to. Stále som len nečinne pozerala do prázdnej chodby pre sebou. Počula som rýchlo sa približujúce kroky. Zastali tesne za mnou. Chytil ma za ruku a prudko ma otočil. Zjojkla som bolesťou.
„Vidíš, že to ide a nabudúce nech to je bez mojej pomoci, inak ti nezostane, len modrina na ruke,“ vyhrážal sa mi. Sklopila som tvár k svojej ruke. Začínala červenať a opuchať.
„Kázal som ti, aby si sa na mňa pozrela,“ zavrčal. „To znamená, že sa mi máš pozrieť do tváre.“ Ešte viac som sa od neho odklonila. Rozzúrene zavrčal a chytil ma za bradu. Prudko trhol mojou hlavou smerom nahor. Tým docielil, aby som sa mu pozrela do tváre. Môj pohľad sa zastavil na fanatickom výraze tváre Luciusa Malfoya.
„Povedal som ti, že ma máš poslúchať,“ zrúkol na mňa. Vďaka zvýšenej intenzite jeho hlasu som sa pomaly začínala preberať z tranzu. Tak, aby si toho nevšimol, som posúvala voľnú ruku k vrecku. Chcela som vytiahnuť prútik. Zasunula som ruku do vrecka a hľadala svoj prútik. Po chvíli mi došlo, že ho nemám. Zľakla som sa. Bola som tu s Malfoyom a bez prútika, to znamená úplne bezmocná. Malfoy si musel všimnúť šok na mojej tvári, keď som zistila, že nemám prútik. Siahol do zadného vrecka svojich nohavíc a vytiahol odtiaľ môj prútik.
„Hľadáš snáď toto,“ zatiahol a na tvári sa mu objavil víťazný úškrn. „Ak by si dávala väčší pozor na to, čo sa okolo teba deje a nevenovala sa len tomu úbožiakovi Blackovi, možno by si si všimla, že ti niekto dnes na večeri potiahol prútik,“ vysmieval sa mi a môj prútik zahodil niekam za svoj chrbát. Pozorovala som, ako môj prútik letí vzduchom a z hrôzou čakala na zvuk, ktorý sa ozve, keď dopadne na zem. V duchu som sa modlila, aby sa nezlomil. Malfoy potešene pozoroval hrôzu na mojej tvári.
„Tvoj prútik je teraz to posledné, o čo by si sa mala báť,“ z tónu jeho hlasu mi naskakovali zimomriavky na celom tele.
Chytil ma aj za druhú ruku. Chcela som ho od seba odstrčiť, ale nemohla som sa poriadne pohnúť.
„Už som ti dnes raz povedal, že by bolo pre teba lepšie sa vzdať,“ povedal mi medovým tónom, za ktorým bolo počuť hrozbu.
Pozbierala som zvyšky svojej odvahy a odvrkla som mu: „A ja som ti povedala, že sa nevzdávam.“
Pokúsila som sa mu vytrhnúť, ale docielila som len toho, že stisk na mojich rukách zosilnil. Donútil ma spraviť krok vzad. Potom ďalší a ďalší, až som za svojím chrbtom ucítila studenú stenu. Jeho pery sa prisali na tie moje. Tlakom si vynútil prístup do mojich úst. Zatiaľ, čo on skúmal moje ústa jazykom, ja som len bez pohnutia stála a čakala. Moja nečinnosť ho ešte viac vyprovokovala. Prudko zavrčal. Prešiel perami z mojich úst na krk a snažil sa zo mňa dostať nejakú reakciu. Po chvíli, keď zistil, že sa snaží zbytočne, sa odo mňa odtrhol. Zase ma schmatol za ruku. Trhol mnou a niekam ma tiahol.
Otvoril dvere nejakej nepoužívanej triedy a hodil ma dnu. Dopadla som na naukladané lavice a doudierala som si pravý bok. Rýchlo som sa obzerala po nejakej možnosti na útek. Poznala som túto triedu. Pred tromi týždňami sme ju zo Siriusom za trest upratovali. Vedela som, že jediný východ odtiaľto vedie cez dvere, ktorými som práve preletela a v ktorých práve teraz stojí Malfoy.
Vzdala som hľadanie únikovej cesty a začala som sa pomaly stavať. Zjojkla som od bolesti, ktorá ma pichla v pravom boku. Chytila som sa za pravý bok, aby som trochu potlačila bolesť. Moje tričko bolo mokré. Pozrela som sa na miesto, kde som mala položenú ruku. Pod rukou sa mi tvoril červený fľak. Ale nebolo to až také zlé. Zdalo sa, že krv pomaly zasychá. Znova som sa pokúsila postaviť. Práve vtedy sa Malfoy rozhodol podísť ku mne.
„Nemusíš sa stavať,“ zatiahol a oči mu horeli nedočkavosťou. „Aj tak sa za chvíľu vrátiš späť na zem.“
Prišiel až celkom ku mne. Kľakol si vedľa mňa a za ľavý bok si ma k sebe pritiahol. Nechápem, ako sa vo mne mohol objaviť takýto pocit, ale bola som mu vďačná, že v tejto chvíli šetril môj zranený pravý bok. Napadlo mi, že mu možno nejde o to, aby mi spôsobil bolesť. O pár minút mi došlo, ako veľmi som sa pred chvíľou mýlila. Prudko ma zdrapil za pás a celou svojou váhou ma prišpendlil k zemi. Väčšinu svojej váhy preniesol práve na pravú stranu môjho tela. Vykríkla som od bolesti a on sa na tom zasmial. Zase si privlastnil moje pery a ja som si priala zmiznúť z tohto sveta.
Sirius:
Odchádzali sme od Filcha vo výbornej nálade. Na to, aby nás obvinil z toho, že niekto začaroval pani Norrisovú tak, aby každých päť minút zasvietila bielou žiarov, a potom zmenila farbu, nemal dosť dôkazov. Sami sme boli svedkami niekoľkých takýchto zmien a musím uznať, že najviac jej pasovala fialová z oranžovými tigrími pásmi.
„Rád by som spoznal toho génia vďaka, ktorému sme si práve takmer vyslúžili mesačný trest,“ ozval sa James cestou do klubovne.
„Neviem, ale za toto by som ten trest prijal,“ odpovedal mu na to Max. „Ten kto to vymyslel si zaslúži uznanie.“
„Čo ak to boli naše baby?“ spýtal sa Remus.
„Prečo si myslíš, že to boli ony?“ chcel vedieť James. Všimol som si, ako sa mu zaleskli oči. Páčila sa mu predstava Lilly pri nedovolenej činnosti.
„Zabudol si, ako si zgustli na Tichošlapovi pred dvomi mesiacmi?“ pripomenul mu.
„Toto je niečo iné,“ povedal som im. Ešte som im nerozprával, ako to bolo s tým ružovým zafarbením mojej osoby.
„V čom je to iné?“ zaujímal sa Peter.
„V tom, že mňa baby nafarbili kúzlom upraveným potravinárskym farbivom, ktoré mi nasypali do sprchového gélu. Ale Norrisku niekto začaroval meniacim kúzlom,“ vysvetlil som mu. „A nevidím dôvod, pre ktorý by baby začarovali pani Norrisovú. Viete, že ony toto normálne nerobia. Na porušovanie pravidiel sme tu my. Ony sú tu preto, aby nám za tom mal kto vynadať.“
„A že nadávať vedia,“ poznamenal James.
„Keby si ty mal trochu rozumu a dal Lilly pokoj, tak by ti nenadávala, a možno by s tebou išla aj na Vianočný ples,“ podotkol k Jamesovej osobe Max. „No a mimochodom, si z nás jediný, ktorý nemá partnerku na ples,“ pripomenul mu ešte.
„Ty vole, fakt,“ vyletelo z Jamesa a na tvári sa mu zjavil vyľakaný výraz. „Ty si dnes pozval Nellu a Námesačník ide s Melanie. Ja som zostal jediný bez baby. To sa mi nechce veriť. Hneď ako prídeme do klubovne, pozvem Lilly a nepohnem sa od nej pokiaľ nebude súhlasiť,“ rozhodol sa James.
„Tak sa predveď, ty neodolateľný zvodca,“ prehlásil ironicky Max a otvoril mu portrétový vchod. James vošiel do klubovne.
„Myslíte, že keby som do neho teraz pichol špendlíkom, tak by vyfučal?“ overoval si Remus teóriu, ktorá ho napadla pri pohľade na Jamesovú nafúknutú hruď. Ja a Max sme si Jamesa premerali pohľadom. Potom sme pozreli na Rema a obaja sme naraz prikývli. Vtom samom okamžiku sme všetci traja vybuchli smiechom. Vyškerení sme sa dotiahli až k babám. Preletel som ich pohľadom a hľadal Charlie. Nebola tam.
„Charlie je hore?“ spýtal som sa Melanie.
„Nie, máme ti povedať, že išla za McGonagallovou,“ odpovedala mi. „Odkazuje ti, že jej máš ísť naproti, ak chceš. Ale podľa mňa je to zbytočné je preč už pol hodiny, každú chvíľu sa vráti,“ povedala mi.
Niečo mi na tom nesedelo. Ak bola už pol hodiny u McGonagallovej, ako to, že sme ju nestretli na ceste od Filcha. Išli sme okolo jej kabinetu. Čo by Charlie robila u McGonagallky tak dlho.Čo by ju tak dlho zdržalo? „Malfoy!“ zaplo mi.
Vyletel som z kresla, v ktorom som sedel a trielil som do izby pre Záškodnícku mapu. Našťastie ležala tam, kde sme ju včera s Jamesom nechali. Schmatol som ju a hodil sa na posteľ.
„Slávnostne prísahám, že nič dobré za lubom nemám,“ vyhŕkol som a netrpezlivo čakal kým sa objaví mapa.
„No konečne,“ zavrčal som, keď sa zjavili posledné písmená. Rýchlo som nalistoval siedme poschodie, na ktorom má McGonagallová kabinet. Centimeter po centimetri som prechádzal po chodbách a hľadal som Charlie. Mal som strašný strach, že ju nenájdem včas alebo vôbec. Z minúty na minútu som bol nervóznejší. Naozaj so ju nemohol nájsť. S chalanmi budeme musieť vymyslieť nejaký zlepšovák. Niečo, čo bude fungovať tak, že napríklad povieš meno osoby, ktorú hľadáš a mapa ti ju hneď ukáže.
„Tak, Charlie, kde si?“ mrmlal som si pre seba. „Zlatíčko, prosím objav sa niekde nech vidím, že si v poriadku a Malfoy na teba nezaútočil.“ Prehľadal som celú chodbu na siedmom poschodí od kabinetu transfigurácie až po klubovňu. Chcel som to prejsť ešte raz, keď som okom zachytil prudký pohyb na mape. Pozrel som tam. Bodka označujúca osobu sa prudko zastavila, akoby do niečoho narazila. Mohol som prečítať meno: Charlotta Connorová. Preboha nech sa mi to len zdá. Zaletel som pohľadom k dverám triedy, ktorou práve preletela Charlie. Bodka vo dverách niesla Malfoyové meno. Než som sa stihol postaviť, videl som ako sa Malfoy pohol k Charlie. Skontroloval som či mám prútik a vyštartoval z izby.
Preletel som cez klubovňu. Vybehol som na chodbu a zamieril k triede, v ktorej bola Charlie. Rozbehol som sa. Musím tam byť čo najskôr. Skôr než jej stihne vážne ublížiť. Zdalo sa mi, že cesta k triede trvá celú večnosť. Pridal som ešte viac. Kopol som do niečoho na zemi. Pozrel som na zem a hľadal som to, čo som odkopol. Pri stene ležal prútik. Zdvihol som ho a prezrel som si ho. Tento prútik poznám, patrí Charlie. Takže Charlie sa nemôže brániť. Je príliš malá na to, aby sa Malfoyovi ubránila bez prútika.
Chodbou sa ozval výkrik, ktorý sa do mňa zarezal ako nôž. Vybehol som k dverám triedy. Zo zadného vrecka riflí som vytiahol svoj prútik a rozrazil dvere. Vbehol som do triedy pripravený použiť prvé kúzlo, ktoré mi príde na jazyk. Pri pohľade na scénu predo mnou som si to rozmyslel. Ak by som teraz použil akékoľvek kúzlo mohol som ním ohroziť aj Charlie. Malfoy totiž ležal na Charlie a rukami mapoval jej telo. Vôbec si nevšimol, že som vošiel do triedy. Charlie ležala bez pohnutia. Prvé čo ma napadlo bolo, že omdlela. Pribehol som k nim, chytil Malfoya zozadu za golier a prudko som ním trhol. Vďaka tomu, že bol Malfoy prekvapený som ho dokázal od Charlie pomerne ľahko odtrhnúť. Ako sa staval na nohy nechcene udrel Charlie. Vtom momente Charlie zalapala po dychu od bolesti a stočila sa do klbka. Malfoy ju musel zraniť, napadlo mi. Ako reakciu na túto myšlienku som začal od zúrivosti vidieť červeno. Otočil som sa od Charlie k Malfoyovi a vrazil mu tak silno ako som len dokázal. Zdalo sa, že omdlel. Fajn, o starosť menej, pomyslel som si. Otočil som sa späť k Charlie a chystal som sa zistiť aké škody na nej napáchal ten bastard.
Podišiel som k nej a jemne som ju chytil za ľavé rameno. Na pravom boku mala na tričku krvavú škvrnu.
„Charlie,“ zavolal som potichu jej meno. Nechcel som ju vyľakať. Zľahka som ňou zatriasol, aby som ju prebral z čiastočného bezvedomia. Pomaly sa začala preberať. Zdvihla hlavu a zaostrila pohľad na moju tvár. Oči mala sklené od bolesti, ale teraz v nich bolo vidieť úľavu.
„Sirius?“
„Áno, zlatíčko, to som ja. Povedz mi, prosím, čo ťa bolí.“
„Mám porezaný pravý bok,“ dostala zo seba prerývane.
To som si už všimol. Opatrne som jej vyhrnul roztrhnuté krvavé tričko. Na rebrách mala bordový fľak veľký ako moja ruka, ktorý sa začal sfarbovať do fialova. Chcel som zistiť či jej to nenapúcha, ale napadlo ma, že by som jej dotykom mohol spôsobiť ďalšiu bolesť. Hneď pod ním mala päťcentimetrovú dosť hlbokú ranu, okolo ktorej zasychala krv.
„Vyzerá to aj na zlomené rebrá. Pokúsim, sa ti nejako obviazať tú ranu. Krváca to viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Prepáč láska, ale toto asi bude bolieť,“ pošepkal som jej ešte a jemne ju nadvihol. Prudko som zaťal zuby, keď od bolesti zalapala po vzduchu. „Prepáč,“ zašepkal som znova. Pokrútila hlavou. Namieril som prútikom na ranu a povedal Ferula. Okolo rany sa jej zjavili pevné obväzy. Opatrne som ju zase položil na zem.
„Sirius,“ povedala takmer nečujne.
„Nič nehovor,“ skočil som jej do reči. „Zdá sa, že si prišla o dosť krvi, si celá bledá. Vyčarujem nosidlá a...“
„Sirius, pozor!“ povedala hlasnejšie a mňa vtom okamihu zasiahlo do chrbta zaklínadlo.
Našťastie som to ustál, inak by som dopadol rovno na Charlien zranený bok. Ani nechcem pomyslieť, akú bolesť by som jej tým spôsobil.
Prudko som sa postavil a namieril prútik na Malfoya stojaceho oproti mne.
„V slizoline vás neučia, že útočiť od chrbta je zbabelosť?“ spýtal som sa ho nedbalo a vystrelil som proti nemu Expeliarmus. Vyhol sa mu.
„Ak si nepamätáš, učili nás to v prváku na obrane. Myslím, že si tam bol. Ale my v slizoline to neberieme ako zbabelosť, pre nás je to strategický ťah,“ odpovedal mi a vypálil po mne kúzlo Sectumsempra – Smrtižrútska lahôdka. Toto kúzlo spôsobuje hlboké rezné rany. Neraz sme sa v novinách dočítali o tom, ako Smrťožrúti zabíjajú muklov tým, že ich nechajú vykrvácať. Je skôr pre tých z nich, ktorí nemajú žalúdok na Cruciatus. Charlie za mojím chrbtom zalapala po dychu. Malfoyové kúzlo som odrazil a vrhol som na neho Pertificus Totalus. Rýchlo som sa otočil k nej a použil som na jej okolie Protego. Zabudol som, že nemá prútik a nemôže sa brániť, ak sa k nej dostane nejaká zblúdilá kliatba.
Znova som obrátil pozornosť k Malfoyovi. Ten využil chvíľu a zase na mňa zaútočil Sectusemprou. Tento krát som sa už nestihol brániť. Jediné moje šťastie bolo, že Malfoy nevie mieriť. Jeho zaklínadlo ma trafilo len do ruky a porezalo ma len tam. Než som sa stihol spamätať vystrelil po mne Ani hnúť. Vyhol som sa mu a hneď som to oľutoval. Charlie za mnou vykríkla. Kúzlo, ktorému som sa ja vyhol, trafilo ju. Chvalabohu, keď ju zasiahlo bolo oslabené vďaka štítu. Ale aj tak ju hodilo do steny.
Zavrčal som a začal som páliť na Malfoya jednu kliatbu za druhou. Zo začiatku sa stíhal brániť, ale dlho to nevydržal. Zasiahlo ho to isté zaklínadlo, ktoré trafilo aj Charlie. Až na to, že to moje nebolo oslabené. Malfoy vletel do steny, zviezol sa po nej a zostal ležať.
Podišiel som k nemu, ale prútik som nesklonil. Mohla to byť od neho ďalšia pasť. Žďuchol som do neho nohou. Nereagoval.
„Incarcerous,“ povedal som a okolo Malfoya sa zjavili pevné povrazy a zviazali ho. „Dúfam, že keď sa preberieš, tak ťa bude aspoň poriadne bolieť hlava,“ okomentoval som jeho bezvedomie a ďalej som si ho nevšímal.
Prebehol som k Charlie. Rovnako, ako Malfoy ani ona nebola pri vedomí, ale pri nej ma to trápilo viac. Čupol som si k nej a snažil som sa ju chytiť za nezranenú časť tela. Nemalo zmysel prenášať ju na nosidlách, pri tom ako bola skrútená pri stene by som jej len viac ublížil, keby som sa ju pokúšal kúzlom na ne položiť. Vsunul som ruky pod ňu a opatrne som ju zdvihol. Vlastne som bol rád, že je v bezvedomí. Vďaka tomu necítila žiadnu bolesť. Vzal som ju do náručia, ako najväčší poklad sveta, ktorým pre mňa samozrejme je, a vybral som sa do Nemocničného krídla. Malfoya som nechal tak, ako bol. Veď ho tu "raz" niekto nájde, pomyslel som si škodoradostne.
Konečne som prišiel až k dverám ošetrovne. Nešetrne som do nich kopol, aby sa otvorili. Vošiel som do miestnosti a položil som Charlie na najbližšiu posteľ.
„Čo sa tu, pre Merlinové staré trenírky, deje?“ vykríkla madam Pomfreyová, ktorá sa vyrútila zo svojej pracovne a zaväzovala si župan.
„Má porezaný bok a myslím, že aj zlomené rebro,“ informoval som ju stručne. Nemienil som jej nič vysvetľovať pokiaľ nebude Charlie ošetrená.
Madam Pomfreyová sa k nej hneď vrhla. „Preboha, dievča, ty vyzeráš,“ zatiahla, keď videla Charlie.
Aj ja som si Charlie prezrel. Prvýkrát od chvíle, čo som ju našiel, som ju videl pri svetle. Tričko na nej ledva viselo. Bolo roztrhnuté od výstrihu až po pupok. Po hromade držalo len zázrakom. Celá pravá časť bola nasiaknutá krvou, ktorá bola miestami už zaschnutá. Rovnako aj časť Charlienej podprsenky, ktorú nedokázalo zakryť zničené tričko, bola namiesto snehovo bielej karmínovo červená.
Madam Pomfreyová z Charlie stiahla zvyšky trička a mne sa poskytol ešte hrôzostrašnejší pohľad. Celú oblasť pravých rebier jej pokrývala modrina (ak sa to tak dá nazvať, vyzeralo to oveľa horšie, ako obyčajná modrina), ktorá mala všetky odtiene červenej, purpurovej a fialovej. Začal som ľutovať, že som tam nechal Malfoya len tak ležať. Mal som chuť z neho vymlátiť dušu. Spôsobiť mu aspoň také zranenia, aké on urobil Charlie.
So strachom som prvýkrát uprel svoj zrak na jej tvár. Tu nenapáchal až toľko škody. Charlie mala napuchnuté pery a dolnú peru mala roztrhnutú. Pravé líce mala trochu odraté, ale inak žiadne modriny ani podliatiny. Podišiel som k nej bližšie a pohladil som ju po nezranenom líci.
„Len sa pekne zasa odprac späť tam, kde si pred chvíľou stál,“ oborila sa na mňa madam Pomfreyová.
„Je to moje dievča, môžem sa jej dotýkať,“ zavrčal som jej späť.
„To ti nezakazujem, aj keď mi to je proti srsti, ale zavadziaš,“ vysvetlila mi.
„Aha,“ pretočil som očami, ešte raz som Charlie pohladil a ustúpil som zase ďalej. Pozoroval som, ako po jej ranách behajú ruky madam Pomfreyovej a buď ich okamžite zaceľujú zaklínadlami, alebo obväzujú.
„Mal si pravdu,“ povedala mi. „Má zlomené dve rebrá, bude tu musieť chvíľu zostať. Čo sa jej vôbec stalo? Vyzerá to akoby spadla zo schodov,“ pýtala sa ma madam Pomfreyová.
„Ani zďaleka. Napadol ju Malfoy!“ zavrčal som. „Myslím...“ začal som, akoby to bol len môj názor, ale potom som si to rozmyslel a povedal som to na rovinu. „Nie som si tým istý, že ju chcel znásilniť.“
„To je vážne obvinenie, mladý muž,“ povedala madam Pomfreyová tónom, akoby chcela naznačiť, že to nie je možné. To ma dopálilo.
„Veď je to pravda, tak prečo by to nemalo vážne,“ odvrkol som.
„Do ktorej fakulty patríš?“ spýtala sa.
„Chrabromil,“ oznámil som jej.
„Mohla som si myslieť,“ pokrútila hlavou. „Aj ona?“ kývla smerom k Charlie. Prikývol som. „Dobre, zavoláme profesorku McGonagallovú. A ak sa nemýlim pán Malfoy patrí do slizolinu, však?“ overovala si.
„Áno,“ potvrdil som. Prikývla a pokynula mi k stoličke pri Charlie.
„Teraz pre ňu viac urobiť nemôžem,“ povedala mi. „Idem zavolať vedúcich vašich fakúlt. Nevieš náhodou, kde sa nachádza pán Malfoy?“
Náhodou viem! pomyslel som si. A mal som v pláne ho tam nechať ešte pekne dlho.
„Je v jednej prázdnej učebni na siedmom poschodí,“ povedal som jej. Nemá zmysel vzdorovať, McGonagallka by to z mňa aj tak dostala. Prikývla a odišla do svojej pracovne.
Vrátila sa asi za päť minút a v ruke niesla fľašu z nejakým elixírom. „Profesorka McGonagallová a profesor Slughorn sú na ceste,“ oznámila mi. Na nočný stolík pri Charlienej posteli položila fľašu a odmerku. „Tak a teraz sa ti pozriem na tú ruku,“ povedala a podišla ku mne. „Vyzleč si košeľu,“ rozkázala mi.
Poslúchol som a vyzliekol som si košeľu. Úplne som zabudol na porezané rameno, mal som hold väčšie starosti o Charlie. Pozrel som na zranenú ruku. Nič to nebolo. Pri metlobale som zažil horšie veci.
„Pre istotu to najprv vyčistím, až potom vyhojím,“ informovala ma. Na ruku mi niečo naliala.
„Au,“ vyprskol som a odskočil som od nej. Pozrel som na ruku. Z rany sa parilo. No nádhera, doteraz som ani nevedel, že mám porezané rameno, napadlo mi. Teraz neviem o ničom inom.
„Ale no tak,“ ponosovala sa madam Pomfreyová. „Pred chvíľou si zachránil krásne dievča zo svárov ničomníka a teraz nevydržíš jeden čistiaci roztok,“ uťahovala si zo mňa. „Čo si to za hrdinu?“
„Chlap, Popy,“ ozvalo sa odo dverí. Práve vošla profesorka McGonagallová a profesor Slughorn. „Príšer sa neboja, ale pred liekmi utekajú,“ dodala ešte vedúca mojej fakulty. „Tak čo sa stalo?“ spýtala sa už úplne vážne, keď uvidela Charlie.
„Pán Black vám to povie len, čo mu dám do poriadku ruku,“ odpovedala jej madam Pomfreyová a začala prechádzať prútikom po mojom ramene. Za jej prútikom sa rana pomaly, ale iste zaceľovala. „Našli ste pána Malfoya?“ spýtala sa. „Pán Black nevyzerá na to, že by bol ochotný dať nám bližšie informácie o jeho polohe.“
„Tak tým si môžete byť istý,“ zavrčal som pre seba. Profesorka McGonagallová ma spražila pohľadom. Pokrčil som ramenami a kývol smerom k Charlie na vysvetlenie. Pokrútila hlavou.
„Nie, ale poslala som pár študentov, aby ho našli,“ odpovedala na otázku madam Pomfreyovej. Dúfam, že poslala Jamesa, Remusa a Maxa, pomyslel som si škodoradostne.
„Pán Black, mohli by ste nám povedať, čo sa vlastne stalo?“ požiadala ma profesorka McGonagallová.
Prikývol som a začal rozprávať: „Keď sa Charlie vracala z Vášho kabinetu, napadol ju Malfoy. Našiel som ich v prázdnej učebni na siedmom poschodí. Odtrhol som od nej Malfoya a chcel som ju odniesť sem, keď na mňa Malfoy zaútočil. Skončil v bezvedomí v tej triede a ja som odniesol Charlie sem.“
„Neviete, ktorá to bola trieda?“ spýtal sa ma Slughorn.
Pokrútil som hlavou. „Pravdu povedať je mi totálne fuk, či ho nájdete alebo nie,“ povedal som mu na to.
„Čo si myslíte, prečo napadol pán Malfoy slečnu Connorovú?“ chcela vedieť profesorka McGonagallová, moju poznámku radšej ignorovala.
„Myslím si, že ju chcel znásilniť,“ povedal som jej na rovinu.
Chvíľu na mňa zostala pozerať. „Prečo si to myslíte?“
„Už od začiatku roku ju pozoruje a niekoľkokrát jej naznačil, že s ňou chce zostať sám,“ odpovedal som jej.
„To nie sú žiadne pádne dôkazy,“ povedal na to Slughorn. „Možno s ňou chcel len o niečom rozprávať.“
„Prepáčte, pán profesor, ak budem teraz drzý, ale vy si myslíte, že ak by sa chcel s ňou Malfoy len rozprávať, tak by tu bola teraz v tomto stave?“ povedal som mu s veľkou dávkou irónie.
Na profesorovej tvári sa objavili tie vrásky, ktoré sa tam objavujú na každej hodine elixírov, keď ho niekto poriadne nahnevá. Pred strhnutými bodmi ma zachránili žiaci, ktorí práve priniesli bezvedomého Malfoya. Potešil som sa. Boli to práve James, Remus a Max.
„Kam ho máme zaparkovať?“ spýtal sa James a mrkol na mňa. Zatiaľ si nevšimli Charlie, pretože výhľad na ňu im zakrýval Slughorn. Chudák Max, ani nechcem vidieť, ako zareaguje, keď uvidí Charlie v takomto stave.
„Uložte ho do postele na druhom konci izby,“ pokynula im profesorka. „Ďakujem, chlapci, môžete ísť,“ povedala im, keď Malfoy bezpečne ležal na najvzdialenejšej posteli.
„Sirius, ideš s nami?“ spýtal sa ma James.
„Nie, ja tu zostanem s ňou,“ odpovedal som mu a kývol som hlavou smerom k Charlie.
Tri pohľady sa zastavili na bezvedomej Charlie a tri telá zostali stáť ako kamenné stĺpy. Max zbledol a nadobudol rovnako biely odtieň, aký malo jeho bezvedomé dvojča.
Prekvapivo bol však Max aj prvý, ktorý sa spamätal. „To jej urobil on?“ spýtal sa zúrivo a ukázal na Malfoya.
Prikývol som. Max sa pomaly otočil a vybral sa späť k Malfoyovi. James a Remus po ňom hneď skočili a zadržali ho.
„Pán Potter, pán Lupin, odveďte pána Connora späť do Chrabromilskej veže skôr, ako sa tu niečo stane,“ prikázala im prísne profesorka McGonagallová. Obaja prikývli a začali Maxa ťahať preč.
Max sa im vytrhol. Pozrel na profesorku McGonagallovú a povedal: „Neodídem kým bude v tej istej miestnosti, v ktorej je moje sestra aj on,“ kývol smerom k Malfoyovi.
„Uisťujem vás, pán Connor, že Charlotte už nič nehrozí. Pán Malfoy zostane v bezvedomí a predpokladám, že pán Black sa odtiaľto nepohne.“ Horlivo som prikývol. „Hneď ráno vás budem informovať, ako je na tom Vaša sestra a myslím, že madam Pomfreyová Vám ju dovolí navštíviť,“ povedala mu. Keď sa aj tak nemal k odchodu, tak ešte dodala: „A nenúťte ma, aby som Vám dala trest.“ Max nakoniec prikývol a s spolu s Jamesom a Remom odišiel.
Profesorka McGonagallová podišla k Malfoyovi. „Tie povrazy máte na svedomí Vy?“ spýtala sa ma.
„Prepáčte mi, ale dvakrát ma napadol od chrbta, tak som ho radšej zviazal,“ pokrčil som ramenami. „Pre istotu,“ dodal som ešte.
„Ach, Sirius, Sirius,“ povzdychol si profesor Slughorn. „Ja som vždy hovoril, že by ste sa hodili do mojej fakulty, tak ako zvyšok vašej rodiny.“
„Pane, ja som povedal, že Malfoy na mňa zaútočil od chrbta. Nie, že ja som zaútočil na neho,“ zopakoval som mu.
„Ja viem, čo si povedal,“ odpovedal mi s úsmevom. „Ja komentujem len spôsob akým si to povedal a to že ste pre istotu zviazal bezvedomého človeka.“
„Ja si myslím, že pán Black je pre chrabromil, ako stvorený. A teraz už je aj tak neskoro ponosovať sa nad jeho zatriedením,“ uťala profesorka debatu, ktorá sa nebezpečne blížila k hádke. „Popy mohla by si nám radšej povedať, ako je na tom slečna Connorová.“
Madam Pomfreyová prikývla. „Mala roztrhnutú dolnú peru, odrené pravé líce, reznú ranu na pravom boku pod rebrami. Všetky tieto zranenia som vyhojila. Ešte jej po nich zostali opuchliny, ale tie do rána zmiznú,“ informovala ju. „Má však zlomené dve pravé rebrá. Tie nemôžem napraviť, kým sa nezobudí. Umelo ju budiť nechcem. To, že je v bezvedomí má svoj dôvod.“ Akoby to privolala Charlie sa v tom okamžiku pohla a zavzdychala.
Madam Pomfreyová sa k nej naklonila. „Slečna Connorová, počujete ma?“ prihovorila sa jej.
„Sirius,“ ozvala sa Charlie potichučky. Madam Pomfrejová prevrátila očami, ale rukou naznačila, že mám podísť k Charlie.
„Áno, Charlie, miláčik, tu som,“ snažil som sa hovoriť pokojne, ale v mojom vnútri to vrelo. Samozrejme, radosťou. Prvý na koho si spomenula, keď sa zobudila som bol ja. Nie je to dokonalé. Krajšiu chvíľu som nezažil.
„Kde to, preboha, som?“ spýtala sa. Pomaly začala prichádzať k sebe. Už hovorila hlasnejšie.
„Slečna Connorová, ste v Nemocničnom krídle,“ odpovedala jej profesorka McGonagallová. „Napadol vás pán Malfoy a pán Black vás zachránil,“ pri poslednom slove som prevrátil očami. Znelo to tak sentimentálne. Scéna ako vystrihnutá zo starých muklovských romantických filmov o mafiánoch, ktorí unášali zamilované manželky policajtom a policajný hrdinovia ich potom zachraňovali a trpeli. „A potom vás priniesol sem,“ dokončila profesorka. „Spomínate si na to?“
„Pamätám si, ako ma bolel bok,“ odpovedala Charlie a konečne otvorila oči. Prechádzala pohľadom po prítomných. Najprv po McGonagallovej, potom po Slughornovi, nasledovala Pomfreyová a nakoniec sa zastavila na mne. Vpila so do mňa pohľadom. „Vitaj späť,“ naznačil som ústami.
„Máte zlomené dve rebrá a pod nimi reznú ranu,“ informovala ju madam Pomfreyová a tým upútala jej pozornosť na seba. „Rany som vám vyčistila a vyhojila, ale musíte vypiť dávku kostirastu a dokrvovacieho elixíru, prišli ste o dosť krvi,“ povedala jej a načiahla sa po fľaši a odmerke na nočnom stolíku. Naliala do odmerky a podala ju Charlie. Charlie sa na ňu chvíľu pozerala.
„To musíte vypiť,“ povedala jej.
„Na to by som sama neprišla,“ odsekla jej Charlie a na dúšok vypila obsah odmerky. Striasla sa. „Fuj, to je hnus.“
„A čo ste čakali, tekvicový džús?“ okomentovala jej reakciu ošetrovateľka. Charlienu predchádzajúcu poznámku radšej prehliadla. Vstala zo stoličky a odišla k skrini v rohu. Vytiahla odtiaľ ďalšie dve fľaše. Tento krát malé. Vrátila sa k Charlie a celý obsah jednej fľaštičky vyliala do odmerky, ktorú jej následne podala.
„Mám sa báť už teraz?“ spýtala sa Charlie sarkasticky a priložila si odmerku k perám.
„Ach, tá dnešná mládež,“ povzdychla si madam Pomfreyová, keď Charlie znova striaslo. „Nič to nevydrží. Tak a ešte niečo na spanie.“ Vyprázdnila druhú fľaštičku.
„Nemôžem ísť spať do svojej spálne?“ spýtala sa Charlie prosebne a nahodila šteňacie oči. Už bola relatívne v poriadku, teda aspoň duševne, keď hádzala takéto neodolateľné pohľady. Minimálne pre mňa neodolateľné. S rokfortskou ošetrovateľkou to nič nespravilo.
„Nemôžeš,“ vyhlásila rezolútne. „Máš zlomené rebrá, budeš tu aspoň týždeň ležať.“
„Čo týždeň?“ vyhŕkla neveriacky Charlie. „Ale ja mám metlobal, chystá sa turnaj duelantov, musím trénovať, mám školu a musím pripravovať ples,“ vymenúvala.
„Metlobal počká. So zlomenými rebrami by ste toho aj tak veľa neuhrali a ďalší zápas je aj tak až o tri mesiace. Turnaj je o mesiac, to stíhate. Zameškanú školu vy zvládnete ľavou zadnou a týmto vás oslobodzujem od domácich úloh na celý týždeň.“ Ja už som dúfal, že od trestu. „A o Vianočný ples sa zatiaľ postará pán Black. Však, pán Black?“ spýtala sa ma a výhražne na mňa pozrela.
„Ehm... Sa... Samozrejme,“ dostal som nakoniec zo sebe. Tým posledným ma dosť vyviedla z miery. Spoliehal som sa na Charlie, ako na dievča, že bude v skutočnosti riadiť ten výbor. Neviem, ako si s tým prvý týždeň poradím.
„Slečna Connorová, ešte kým zaspíte môžete nám prosím povedať, čo od Vás pán Malfoy chcel?“ požiadala ju profesorka a čakala na odpoveď. Tej sa však nedočkala, tak pokračovala ďalej ona: „Pán Black tvrdí, že sa Vás pán Malfoy pokúsil znásilniť. Je to pravda?“
Charlie sa zase striasla. Tento krát však nie tak, ako keď jej dali vypiť tie elixíry. Striasla sa hrôzou. Pred očami jej prebehlo, čo sa stalo asi pred dvomi hodinami. Nemusel som ovládať legilimenciu, aby som toto vedel. Okamžite som ju chytil za ruku. Pozrela sa na mňa. Pevne som prikývol.
„Áno, je to pravda, pani profesorka,“ povedala nakoniec.
„Neovplyvnil vás práve pán Black, však nie, slečna Connorová?“ spýtal sa Slughorn. Obaja sme ho spražili nenávistným pohľadom, až sa zdalo, že trochu spľasol.
„Dobre, Charlotta, verím vám,“ ujala sa slova zase profesorka McGonagallová. „Pána Malfoya vypočujeme zajtra v prítomnosti pána riaditeľa. Prajem vám dobrú noc.“ S týmito slovami sa otočila a chcela odísť. Vo dverách sa ešte zastavila. „Pán Black, môžete tu dnes v noci zostať,“ povedala mi. Vedela, že by som aj tak neodišiel. „Horace, vy nejdete tiež?“ spýtala sa Slughorna. „Myslím, že tu už dnes nie sme potrebný,“ povedala a odišla. Profesor Slughorn ešte chvíľu zostal stáť ako obarený. Potom sa otočil a odišiel za ňou. „Dobrú noc,“ zavolal odo dverí.
„Fajn, keďže ti tu profesorka McGonagallová dovolila zostať, tak ťa nemôžem vyhodiť,“ posťažovala si madam Pomfreyová. „Dobre, dievča, tu máš pyžamu. Prezleč sa, a potom vypi toto. Musíš sa dobre vyspať, aby kosťorast mohol robiť svoju prácu,“ povedala Charlie. Vyčarovala jej zelenkastú nemocničnú pyžamu a podala jej odmerku s elixírom. Charlie prikývla.
„No tak, mladý muž, daj dievčaťu trochu súkromia,“ ozvala sa madam Pomfreyová po chvíli, čo na mňa spolu s Charlie významne pozerala a ja som nechápal prečo sa tak pozerajú.
„Aha,“ spamätal som sa a ustúpil. Pomohol som Charlie zatiahnuť záves okolo postele a sadol som si na tú vedľajšiu. Madam Pomfreyová podišla k Malfoyovi a kontrolovala ho.
Po chvíli sa záves okolo Charlienej postele roztiahol. Podišiel som k nej a pomohol jej sa uložiť späť do postele. Keď zase bezpečne ležala pod prikrývkou, podal som jej elixír.
„Musím?“ zaskučala a hodila po mne zase ten šteňací pohľad. Spôsobilo mi strašné utrpenie nevyhovieť jej v tom, čo chce.
„Musíš, láska,“ prikývol som. Na jeden hlt vypila odmerku a zatvárila sa ublížene. Sklonil som sa k nej a využil posledných pár chvíľ, než začne elixír účinkovať. Jemne som ju pobozkal.
„Ľúbim ťa,“ zašepkal som jej.
„Ja viem,“ odpovedala mi.
„Zlá odpoveď,“ uškrnul som sa a rozhodol som sa, že ju za takúto odpoveď trochu potrápim. Jemne som ju pošteklil jednom miestečku na krku. Pred nedávnom som zistil, že to miesto má veľmi citlivé a odvtedy toho využívam pri každej príležitosti. Zasmiala sa a privrela oči. Oprela si hlavu o moju ruku.
„Viem, že ma ľúbiš, inak by si ma nezachraňoval,“ povedala mi ospalo. „Aj ja ťa ľúbim,“ dodala ešte. Nastavila mi pery. Zase som ju pobozkal. Pohladil som ju po zdravšom líci a pozoroval som, ako pomaly zaspáva.
Ľahol som si na vedľajšiu posteľ. Otočil som sa k nej a pozoroval som jej pokojnú tvár. Po zraneniach zostali len malé červené fliačiky. Madam Pomfreyová mala pravdu do rána po nich nebude ani pamiatky.
„Sirius,“ zašepkala zo sna a mňa zahrialo pri srdci. Naozaj ju ľúbim, pomyslel som si. Tento krát to bolo po prvý raz, čo som tieto dve slová vyslovil s absolútnou vážnosťou a presvedčením.
Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby som dnes neprišiel včas. Asi by som sa zbláznil, ak by som o Ňu prišiel. Bol by som schopný Malfoya zavraždiť. Slughorn má pravdu, hodil by som sa do slizolinu. Mám v sebe priveľa z rodu Blackovcov. Moja rodina sa nikdy neštítila vraždy pre vlastný úžitok. Aj keď toto by bola vražda z pomsty a z bláznovstva, aj tak by to bola vražda. Podobám sa na vlastnú rodinu až priveľmi, keď tu v pokoji uvažujem nad tým, ako by som pomaly zabíjal Malfoya, keby mi navždy zobral moju Charlie. Ako som to kedysi povedal? Zamyslel som sa. Láska je vášnivý cit. A ona mi na to povedala: A vieš, čo je najväčší zločin z vášne, Black? Vražda. Počujem to, akoby mi to povedala včera. Mala pravdu. Aj keď to nemyslela tak, ako si to ja teraz preberiem. Pre Ňu by som bol schopný vraždy. Keby jej niekto ublížil, tak by som bol schopný všetkého, aby som sa pomstil za to, že som o Ňu prišiel. Pre Ňu by som urobil čokoľvek.
„Naozaj nechceš ísť k sebe do spálne?“ spýtala sa ma madam Pomfreyová a prerušila ma v mojich úvahách. „Bude ti tam pohodlnejšie a ona sa aj tak zobudí najskôr zajtra na obed.“
„Vďaka za starosť, ale zostanem tu,“ povedal som jej. „Ona sa možno nezobudí, ale on by mohol,“ kývol som smerom k Malfoyovi.
„O tom pochybujem, ale ako myslíš,“ pokrčila ramenami. „Keby si niečo potreboval vieš, kde ma nájdeš. Dobrú noc,“ popriala mi a odišla do svojej izby.
„Dobrú,“ zavolal som za ňou.
Zase som sa zadíval na Charlie. „Dobrú noc, Láska,“ poprial som jej a pomaly som sa začal prepadať do ríše snov aj ja.
jeeej
(natty, 8. 4. 2011 19:10)