Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


1. kapitola - Začiatok úlohy

31. 12. 2010
„Alessa?“ ozvalo sa spoza mňa.
Nemusela som sa ani otočiť, ten hlas som poznala veľmi dobre. Za šesť rokov ma neopustil. A aj keď som nemusela, predsa som to spravila. Reflexívne som si potiahla vyššie rukavicu zakrývajúcu moju ľavú ruku, ktorou som ťahala tmavý kufor. Vždy som na ľavej ruke nosila rukavicu. Nikto nevedel prečo, no nikto sa to ani nedozvie. Otočila som sa a pozrela do tak známej tváre.
„Ahoj,“ pozdravila som a jemne som sa usmiala, čo bol menší zázrak, keďže ja sa často neusmievam. Keby bol dôvod...
„Ahoj,“ odzdravila a rýchlo ma objala.
Keď ma pustila, vykročila som ku kamennému múru, ktorý oddeľoval nástupište 9 a 10, pričom som vedela, že Sheena ma bude nasledovať.
„Čo prázdniny?“ spýtala sa, keď sme zastali.
„V rámci možností,“ uškrnula som sa a oprela som sa o chladný múr. „Čo ty?“
Odpovede som však nedočkala. S kufrom v ruke som prepadla na druhú stranu do závoja pary z Rokfortského Expresu. O chvíľu sa za mnou zjavila Sheena.
„V pohode, ako vždy,“ odpovedala na otázku, trocha hlasnejšie, aby ju v zmesi hlasov na nástupišti bolo počuť.
Vykročili sme ku vchodu do vlaku. Cestou nás pár slizolinských študentov pozdravilo, inak si nás tak, ako my ich, nikto nevšímal. Nebolo ťažké nájsť voľné kupé. Väčšina študentov bola vonku a lúčila sa s rodinami. Ťažké kufre sme strčili pod sedadlá a pohodlne sa usadili. Už sme nemali v pláne ísť von, Sheeniny rodičia sa s ňou lúčia pred stanicou King´s Cross a moji... povedzme že nemajú vo zvyku odprevádzať ma sem.
„Čo keby sme išli pohľadať Silver? Určite bude vonku s rodičmi,“ navrhla zrazu Sheena.
Uprela som na ňu svoje modré oči a mykla som ramenami na znak toho, že mi je to jedno. Opäť som vstala a s námahou som vyložila kufor na sedadlo, čo malo študentom hľadajúcich kupé značiť, že toto je obsadené.
Vyšli sme do plniacej sa chodby. Pozrela som sa ponad hlavy ľudí, hľadajúc plavé vlasy, no vtom do mňa niekto vrazil. Zatackala som sa a keď som nabrala rovnováhu nahnevane som sa otočila.
„Dávaj pozor!“ skríkla som, dávajúc pozor na môj slovník, keď som si všimla, kto vlastne do mňa vrazil. „Potterová,“ oslovila som ju s úškrnom plným pohŕdania. „Oči sú na to, aby si sa pozerala,“ povedala som, chytila Sheenu okolo zápästia a chcela som ju potiahnuť, aby sme išli hľadať Silver, ale Potterová nemohla zostať bez toho, aby sa neozvala.
„Ty si sa tiež veľmi nesnažila vnímať, Thompsonová.“
„Niekoho hľadám a všímala som si len čistokrvných,“ odvrkla som.
„Takže hľadáš Slizolinčanov s nechutným výrazom hrdosti?“ odfrkla Potterová a vrhla na mňa pohŕdavý pohľad.
„Aspoň máme byť na čo hrdý!“ zavrčala som.
„Slečna Potterová, slečna Thompsonová!“ ozvalo sa prekvapene za nami. „Deje sa niečo?“
Všetky sme sa otočili a pozreli na Snapea.
„Nie, profesor, hľadáme Silver Williamsovú, ale Potterová nás vyrušila. My už pôjdeme,“ usmiala som sa neúprimným úsmevom, potiahla Sheenu za ruku a pretlačila sa medzi študentmi tak, aby sme neboli Snapeovi na očiach.
„Ako ja len nenávidím Chrabromilčanov.“ zasyčala Sheena.
„Kto ich má rád?“ reagovala som automaticky.
„Ja teda určite nie,“ ozvala sa Silver, ktorá sa tam zrazu zjavila. Pomaly sme sa vrátili do kupé, ktoré nám našťastie nikto neobsadil, stále preberajúc hlúposť Chrabromilčanov.
 
Vlak zastal. Pozrela som von oknom do tmavej noci, aby som sa presvedčila, že sme skutočne v Rokville. Keď som za oknom uvidela svetlá zo známej dedinky, celkom som sa potešila. Cesta sem sa totiž zdala nekonečná. Aspoň podľa mňa. Priznávam, že mi chýba trpezlivosť, ale na moju obranu - gény si nevyberáme.
Podišla som k dverám kupé a otvorila som ich. Ako som čakala, na chodbe bola tlačenica. Táto bola ešte väčšia ako tá, keď sme stretli Potterovú. Vrátila som sa do kupé, zavrela som dvere, aby sem nedoliehal hluk vo svojej plnej hlasitosti a sadla som si. Mala som v pláne počkať, kým na chodbe nenastane aký-taký pokoj. Vedela som, že Sheena a Silver budú ochotne súhlasiť.
Stav na chodbe bol príšerný. Neznášala som, až na pár Slizolinčanov, všetkých rokfortských študentov. Považovala som ich za čudné tvory, radujúce sa zo slnka, hľadajúce spoločnosť a hlúpo ceriace zuby. Nie, ďakujem.
Onedlho som sa odhodlala vyjsť. Na Rokvillskej ulici bolo na moje pomery stále veľa ľudí, ktorí sa tentokrát tlačili ku kočom bez záprahu. Pre väčšinu študentov to boli koče bez záprahu. Pre mňa to boli koče s testralmi. Keď som prvýkrát uvidela testrala, prekvapilo ma to. Bolo mi čudné, že ja som na neho jediná ukazovala a tvrdila ostatným, že tam je šľachovitý kôň a oni sa tvárili, že nič nevidia a že ten koč nemá záprah. Až neskôr som zistila, že sa tak netvárili, ale že ho skutočne nevideli. Dozvedela som sa aj prečo ich ja vidím a ostatný nie. Sú to čudné kone.
Nehľadiac na ich čudnosť som nasadla do koča. Táto cesta bola po predchádzajúcej upokojujúco krátka. O chvíľu sme už boli za bránami školy s okrídlenými kancami a stále sme vo veľkej hale pripravení vstúpiť do Veľkej Siene. Sieň bola ako vždy na začiatku roka vyzdobená transparetmi s hadom, levom, jazvecom a orlom, visiacimi za profesorským stolom.
Usadili sme sa za slizolinský stôl. Sedeli sme takmer vzadu. Keď ste v šiestom ročníku, má to svoje nevýhody. Aj keď ja som to ako nevýhodu nebrala. Keď boli študenti pousádzaní, do Siene vošli prváci. Neznášala som tie ich vzdychy nad čarovným stropom a prekvapené híkanie. Ja som taká nebola. Na časť, kedy sa rozdeľovalo do skupín som zvyčajne vypla svoje myšlienky. Nechcela som vnímať hymnu, tlieskanie, keď fakulta dostala nového žiaka, ani výkriky toho starého klobúka. Počula som len útržky mien. Bol tam aj Draco Malfoy. Bol to môj bratranec. Aspoň niekto s dobrým pôvodom, pomyslela som si, pred tým než nejaké dievča išlo do Chrabromilu. No zaujalo ma jediné meno.
„Potter, Harry,“ zvolala McGonagallová a nejaký chlapec s čiernymi vlasmi podišiel k trojnohej stoličke.
„Potter?“ otočila som sa k Sheene a Silver, keď klobúk vykríkol: „Chrabromil,“ a chlapec sa ponáhľal k stolu na druhej strane miestnosti. „Ďalší Potter?“
„Očividne,“ prikývla Silver a zahľadela sa na tlieskajúcu Potterovú.
„Nepotrebujeme tu ďalšieho Pottera!“ ozvala sa Sheena, ja a Silver sme len prikývli.
Ten chlapec sa síce na Potterovú nepodobal, ale odprisahala by som, že som začula priezvisko Potter. Dosvedčilo to mi, keď mu ukázala zdvihnutý palec a on sa hlúpo usmial. Potriasla som hlavou, aby som zahnala myšlienky. Jeden otravný prvák hore dole. Tým stačí ukázať prútik a zrazu ich nie je. Načo som sa tým vôbec zaoberala?
S mojimi myšlienkami som zmeškala celý Dumbledorov príhovor a bolo mi to úprimne jedno. Nikdy som ho nepočúvala. Nabrala som si jedlo, pričom myšlienky mi stále krúžili okolo Potterovcov. Nevedela som, že Potterová má brata. Alebo možno je to bratranec. Alebo má podobné priezvisko a ja som len zle počula...
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.