Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


1. kapitola - Kráľovná sa vracia!

31. 12. 2010
„Nezabúdaj, že máš na Harryho dávať pozor. Nie, že sa budete v kuse hádať ako doma. Správaj sa...“
„...ako rozumná staršia sestra,“ odrecitovala som zvyšok maminej reči a pretočila očami. „Kde vlastne ten krpec je?“ spýtala som sa.
„Je s ockom a Siriom,“ odpovedala mama.
„No, môj Bože! A mne dávaš reč o rozumom správaní. Nezabúdaj, že môj drahocenný strýko ti kazí syna.“
„Ten drahocenný strýko ťa počuje, Lexis,“ upozornil ma Sirius.
„No a?“ usmiala som sa. „To ty si ma učil, čo a srdci to na jazyku.“
„Celý otec,“ posťažoval sa Sirius. „Nikdy nevynechá príležitosť niečo pretočiť vo svoj prospech.“
„Hej, braček, aj to si ju naučil ty,“ pripomenul mu ocko.
„No, James! Nehádž svoju neomalenú výchovu na mňa,“ bránila sa Sirius.
„Chlapci, vráťte sa k svojmu veku a pohnite, inak im utečie vlak,“ upozornila ich mama.
„Neboj, Lilly, všetko máme do bodky naplánované,“ reagoval ocko.
„A práve toho sa bojím,“ povzdychla si mama.
„Tak, šup, šup. Pohyb. Mama má pravdu. Konečne sa vás oboch zbavíme,“ popohnal nás Sirius.
Mama ho prebodla pohľadom. Chytila Harryho za ruku a namierila vozík s jeho kufrom k múru medzi nástupišťami 9 a 10. Sirius zobral môj vozík a spolu s ockom nasledovali mamu a Harryho.
Pokrútila som hlavou a ešte chvíľu som pozerala na stenu, v ktorej zmizli. Potom som konečne prešla na nástupište 9 a ¾ a ucítila som známu vôňu pary z lokomotívy. Milujem tú vôňu.
„Kde si toľko?“ ozval sa Sirius a postrčil predo mňa môj vozík. „Kupé ti hľadať nebudem, zlatíčko.“
„Ďakujem, strýko,“ povedala som uštipačne.
Zavrčal. Neznáša, keď mu hovorím strýko a práve preto to robím. Zobrala som si vozík a vyrazila som k vlaku. Sirius šiel za mnou. Pomohol mi vyložiť kufor do vlaku a povedal mi, kde mám hľadať našich.
Pomerne ľahko som si našla voľné kupé, vlak bol zatiaľ poloprázdny. Aj bez maminho súrenia sme prišli priskoro. Uložila som si kufor a vybrala som sa za rodičmi.
Obzerala som sa okolo, či náhodou nezahliadnem kamarátky. Zrazu do mňa niekto vrazil.
„Dávaj pozor!“ ozvalo sa vedľa mňa povýšenecky.
Pozrela som tam. No nádhera, Thompsonová a jej kamoška, pomyslela som si.
„Potterová,“ zatiahla Thompsonová s pohŕdavým úškrnom. „Oči sú na to, aby si sa pozerala,“ vysvetlila mi múdro.
A uši na to, aby si počúvala, chcela som odpovedať, ale radšej som povedala: „Ty sa tiež nesnažíš vnímať okolie, Thompsonová.“
„Niekoho hľadám a všímam si len čistokrvných,“ odpovedala.
„Takže Slizolinčanov s nechutným výrazom hrdosti?“ neodpustila som si. Do pohľadu som dala toľko pohŕdania, koľko len šlo. Nech si nemyslí, že len ona sa dokáže tváriť pohŕdavo.
„Aspoň máme byť na čo hrdí,“ zavrčala.
Chcela som povedať, že nechápem, ako môže byť hrdá, keď má v rodine vrahov, ale objavil sa pri nás profesor Snape.
„Slečna Thompsonová, slečna Potterová, deje sa niečo?“ spýtal sa.
„Nie, profesor, hľadáme Silver Williamsovú, ale Potterová nás vyrušila. My už pôjdeme,“ vysvetlila podliezavo Thompsonová a odtiahla Ardensovú do stále zväčšujúceho sa davu.
Odfrkla som si.
„Máte snáď ešte nejaký problém, slečna Potterová?“ spýtal sa profesor.
„Nie, pane,“ odpovedala som a odišla som preč.
„Ešte nie si ani na Rokforte a už máš problémy?“ ozvalo sa za mnou.
Prudko som sa otočila. „Oliver!“ zvolala som a vrhla som sa mu okolo krku.
„Hej, hej, zlato, zadusíš si priateľa,“ upozornil ma.
„Och, prepáč. Chýbal si mi,“ usmiala som sa.
„Aj mne chýbala istá kráľovná Chrabromilu,“ vystrelil si zo mňa. „Takmer som zabudol jej meno. Za celé prázdniny mi poslala len dva listy,“ sťažoval sa.
„Mala priveľa práce s prípravou na ďalší rok panovania,“ odpovedala som.
„No iste! Ktovie za kým si mi cez prázdniny behala.“
„Jeden by tu bol. Ale videla som ho len na fotke,“ ďobla som ho pritom do hrude. „Ale no tak, vieš ako nerada vypisujem listy.“
„Tak dobre,“ usmial sa zmierlivo a konečne ma pobozkal. „Vyzeráš úžasne,“ šepol mi.
„Mám povedať: ja viem?“ nadhodila som.
„Prosté ďakujem bude stačiť.“
„Ďakujem,“ poslúchla som. „Už si sa s vašimi rozlúčil?“ Prikývol. „Tak, poď,“ potiahla som ho za ruku. „Idem sa rozlúčiť a potom ťa odvediem do kupé.“
„Ou, ty už máš kupé?“ zatváril sa prekvapene. „Doteraz som ho zháňal ja.“
Pacla som ho po ramene. „To bolo len dvakrát,“ pripomenula som mu.
Konečne som sa dostala k rodičom. Sirius si vražedne zmeral Olivera. Ten sa začervenal.
„Siria si nevšímaj,“ šepla som mu. „Robí to vždy.“
Mama s ockom sa rozprávali s pani Weasleyovou.
„Dobrý deň, pani Weasleyová,“ pozdravila som pod prísnym pohľadom mami.
„Ahoj, Alexis,“ odzdravila ma s úsmevom.
„Ahoj, Alexis,“ ozvalo sa z dverí vlaku. Stál tam Percy Weasley a naprával si nosník kostených okuliarov.
„Ahoj, Percy,“ odpovedala som.
Percy sa strojene otočil k môjmu priateľovi a podal mu ruku. „Oliver,“ oslovil ho.
„Ahoj, Percy,“ odpovedal a potriasol mu ponúkanou rukou.
„Hovoril tu niekto Alexis a Oliver?“ vyrútili sa z vlaku dve na vlas rovnaké ryšavé hlavy.
„Lexi!“ vykríkol Fred a vrhol sa na mňa.
George spravil to isté len sa s výkrikom „Oliver!“ a vrhol na neho.
Po chvíli, keď ma Fred nepúšťal, si Oliver odkašľal. „To je moje dievča,“ upozornil Freda.
„Má pravdu a aj ja ju chcem objať,“ podporil ho George.
„George!“ zvolala som a vrhla som sa mu okolo krku. Oliver len zavrčal. Pre istotu som Georga pustila a vrátila som sa k nemu.
Rodičia sa za nášho bujného vítania rozprávali. Zrazu sa obe prítomné mamy usmiali a otočila sa k svojim ratolestiam.
„Nevyvádzajte,“ prikázala mama mne a Harrymu. „Správajte sa k sebe ako súrodenci, nie ako vraždiace monštrá.“ S Harrym sme na seba zazreli. Mama dala Harry pusu na líce a objala ho.
„A nezabudnite, čo som vás naučil,“ uškrnul sa Sirius a významne mrkol na mňa a Olivera.
Podišla som k nemu. „Prestaň mi strašiť priateľa,“ prikázala som mu potichu, keď som ho objala.
„Ale mňa to tak baví,“ uškrnul sa znova.
Jemne som do neho strčila a radšej som podišla k ockovi.
„Buď opatrná,“ upozornil ma. „Žiadne nočné výlety. Teraz na ne nie je vhodné obdobie.“
„Dobre, ocko,“ prikývla som.
„Ľúbim ťa, dcérka,“ objal ma.
„Aj ja teba, ocko.“
A ešte mama. „Počula si ocka, buď v bezpečí a daj pozor na Harryho.“ Vlak zahvízdal.
„Lilly,“ upozornil mamu ocko.
„Viem,“ odpovedala mu, ale nepustila ma.
„Dávaj si pozor. Ľúbim ťa!“
„Dám a dám pozor aj na prcka. Ľúbim ťa, mami.“
„Lexi!“ vykríkol na mňa Oliver.
Vykrútila som sa mame z objatia, chytila som Oliverovu ruku a nastúpila som do vlaku, ktorý sa pomaly rozbiehal.
„Pozdravujete Rema!“ zakričala som na rodičov a zakývala som im. Mama znova plakala, tak ako každý rok. Človek by si myslel, že si za tých šesť rokov zvykne.
„Tak, a ideme späť na Rokfort,“ povzdychla som si.
„Čo je? Normálne sa tešíš,“ zisťoval Oliver.
„Mám z tohto roku divný pocit,“ odpovedala som mu až pred našim kupé.
„Prečo?“ spýtal sa.
„Neviem,“ pokrčila som ramenami.
Než som vošla do kupé, zahliadla som Alessu Thompsonovú, ako vchádza do toho svojho a moje zlé tušenie sa ešte prehĺbilo.
 
Oliver vyložil svoj aj môj kufor na policu nad sedadlami a sadol si k oknu. Stúlila som sa k nemu.
„Mohli ste na mňa počkať,“ ozval sa v kupé hlas môjho malého bračeka.
Pretočila som očami. „Prečo nejdeš za kamošmi?“ spýtala som sa trochu podráždenejšie ako som pôvodne plánovala.
„Žeby preto, že tu žiadnych nemám?“ odvrkol.
„Tak si choď nejakých nájsť!“
„Konečne sme vás našli,“ vyhŕkol George, ktorý práve spolu s Fredom, Lee Jordanom a svojím najmladším bratom vtrhli do nášho kupé.
„Nechcete sa zbaviť tých malých netvorov?“ navrhol Fred. Nadšene som prikývla. „Fajn,“ uškrnul sa Fred. „Ron toto je Harry, Harry toto je Ron,“ predstavil ich. „A teraz vypadnite hľadať ostatných prvákov,“ vyhodil ich z kupé. „A opovážte sa dať dokopy s nejakými Slizolinčanmi,“ upozornil ich ešte a zavrel im dvere pred nosom.
„Dobrá práca, Fred,“ prikývla som uznanlivo. Fred sa uškrnul.
„Kde máte Percyho?“ spýtal sa Oliver.
„Cukruje s Pennelope namiesto hliadkovania na chodbe,“ odpovedal George.
„Mne osobne nechýba,“ dodal Fred.
 
Vlak odišiel z Londýna a do nášho kupé sa dostavil aj zvyšok charbromilského metlobalového tímu. V kupé sa spustila vrava o metlobale. Veľmi som sa nezapájala. Nie, žeby som nemala metlobal rada, ale s metlobalovými výrazmi som si netykala. A pretože bol Oliver pravý metlobalový fanatik, tiež mi nevenoval veľa pozornosti.
O pol hodiny ma zachránila kamarátka.
„Konečne som ťa našla!“ zhúkla Mia a doslova ma vytrhla Oliverovi z objatia ani som sa nestihla nadýchnuť. „Na chvíľu ti ju ukradnem, Oliver,“ oznámila mu.
Oliver sa prekvapene zasmial. „No keď musíš, Mia,“ vzdal sa ma bez boja.
„Fajn,“ chytila ma za zápästie a už ma tiahla preč.
„Hej!“ konečne sa mi podarilo ozvať sa. „Dovolíš mi aspoň rozlúčiť sa?“ zavrčala som.
„Nie,“ odpovedala jednoducho s nevinným úsmevom.
„Aha, tak nie...“ povzdychla som si. „Oliver?“ zamraučala som prosebne.
„Áno, miláčik?“ usmial sa. Bavilo ho týrať ma.
„Ani sa ma nepokúsiš zachrániť?“
„Pred čím?“ spýtal sa nevinne.
„Pred zmrzačením!“
„Pred čím?!“ spýtala sa ma Mia neveriacky.
„Odtrhneš mi ruku,“ oznámila som jej.
„Aha, prepáč,“ pustila ma konečne.
Podišla som k Oliverovi a pobozkala som ho. „Toto si ešte vyžerieš,“ oznámila som mu tak, aby to počuli aj ostatní. Fred a George obdivne zapískali. „Nejaký problém?“ spýtala som sa s krivým úsmevom, keď som vychádzala z kupé. Obaja naraz pokrútili hlavami. „Veď preto.“ Konečne som dobrovoľne odišla z kupé.
„Ako to, že si nás nehľadala?“ vyštekla Mia, keď sa predo mnou predierala chodbičkou.
„Hľadala som vás, ale nikde som vás nevidela. Potom som stretla Olivera...“
„Jasné, viem, ako to je ďalej,“ odbila ma.
„Si ty, ale vyrypovačná,“ odpovedala som trochu nahnevane.
„Prepáč, pohádala som sa s Mikom,“ vysvetlila ospravedlňujúco.
„Takže je na Durstrangu?“ spýtala som sa.
„Áno,“ zavrčala trochu smutne, trochu podráždene. „Tak poď, tamto by malo byť naše kupé,“ ukázala.
„A Paula?“ spýtala som sa.
„Išla ťa hľadať opačným smerom,“ oznámila mi.
„Aha,“ prikývla som a začala som sa za ňou predierať cez bandu slizolinských siedmakov. „Tak, uhnete konečne?!“ zavrčala som hnevlivo, keď Slizolinčania nepochopili, že chceme prejsť.
„Wou, wou, wou,“ zatiahli Slizolinčania a obdivne pískali.
Zazrela som na nich.
„Ale no, Potterová, aj keď si Chrabromilčanka, nie si k zahodeniu,“ ozval sa jeden. „Na jedno použitie,“ dodal.
„Ja by som radšej bral Jodnesovú,“ povedal ďalší. „Som na tmavšie typy. Tak čo? Kedy to spolu skúsime?“
„Nikdy! Aj keby ste neboli Slizolinčania, tak bohužiaľ, chlapci,“ odpovedala im s nepríjemným úsmevom Mia.
„A čo ty, Potterová? Kašli na Wooda a uži si raz s poriadnym chlapom.“
„Tak, teda si idem nejakého nájsť,“ usmiala som sa rovnako ako Mia a odstrčila som Slizolinčanov z cesty. Ten, čo oslovil mňa, ma chytil za zápästie. Zavrčala som a z otočky som mu strelila facku. „Komu to ešte nedošlo, nemám záujem?!“
„Dajte nám pokoj!“ odbila ich Mia.
„Netýkavky máme radi.“
„Ale my nemáme rady Slizolinčanov,“ odvrkla.
„To po tebe nikto nechce. Veď na jednu noc ma nemusíš mať rada.“
„Idioti!“ zavrčala Mia. Chytila ma za ruku a tiahla ma ďalej. Slizolinčania, konečne ustúpili z cesty.
„Debili! O čo im ide? Odkedy prenasledujú Slizolinčania Chrabromilčanky?“ mrmlala Mia.
„Čuduješ sa, že sa im páčiš?“ zadivila som sa.
Ak Mia nie je najkrajšou babou na škole, tak poviem Snapeovi, že ho milujem. Mia je napol černoška. Má tmavú bronzovú pokožku, tizianové vlasy, tmavohnedé oči a postavu ako bohyňa. Chalan, ktorý sa za ňou neotočí je zákonite teplý. Mia je proste krásna.
„Nečudujem sa, že sa im páčite vy, vaše veličenstvo,“ uškrnula sa.  
Otvorila dvere kupé a ja som sa videla v odraze. Zazrela som rozpustené gaštanové šaty, zeleno-šedé oči a pekné plné pery. Postavu som tiež mala peknú. Dobre, nebudem sa hrať na skromnú, každý hovorí, že „kráľovnou Chrabromilu“ som právom. Len som trochu malá. Keby som mala o desať centimetrov viac, bola by som absolútne spokojná. Ale s tým nikto nič neurobí.
Mia za mnou tresla dverami. Veľa nechýbalo a privrela by v nich Pauleenu, ktorá sa práve objavila.
„Čo sa deje?“ spýtala sa ihneď Paula. „Vyzeráte poriadne nabrúsené.“
„Stretli sme pár otravných Slizolinčanov,“ odpovedala som.
„A?“ chcela počuť podrobnosti.“
Porozprávali sme jej o incidente na chodbičke a potom sme sa rozrozprávali o prázdninách. A rozprávali sme sa až pokým sme neprišli do Rokfortu.
 
 
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.