Prológ - Návrat do normálneho života
6. 2. 2011
„Dovoľujem si teda tvrdiť, ctený Wizengamont, že telo Petra Pettigrewa, ktoré malo byť pred takmer osemnástimi rokmi rozmetané na kúsky mojím klientom, a ktoré sa pred niekoľkými mesiacmi našlo celé bez ukazováka na pravej ruke, dokazuje nevinu môjho klienta. Tento ukazovák bol údajne najväčší kus, ktorý sa našiel z jeho tela po útoku môjho klienta v prípade vraždy Petra Pettigrewa a ďalších dvanástich muklovských obyvateľov Londýna, za ktorú pol nespravodlivo odsúdený na doživotie v Azkabane,“ ukončila svoju reč Violet Rojasová a opäť sa posadila vedľa svojho klienta.
„Námietka! Ctený Wizengamont, toto ale pána Blacka neoslobodzuje od obvinenia z vydania Jamesa a Lilly Potterovcov Tomu-koho-netreba-menovať,“ ozval sa žalobca.
Sirius Black sa napol vedľa svojej obhajkyne. Tá ho spražila pohľadom.
„Slečna Rojasová, chcete vystúpiť proti tomuto obvineniu?“ vyzval ju nový predseda Wizengamnotu Doge, ktorý nahradil profesora Albusa Dumbledora.
„Samozrejme, vaša ctihodnosť,“ prikývla rozhodne Violete. „Pri včerajšom vypočúvaní svedkov vypovedali Remus Lupin, Harry Potter, Hermiona Grangerová a Ronald Weasley pod vplyvom Veritasera v prospech môjho klienta. Ak Wizengamnot chce, môžem svojich svedkov predvolať znova. Všetci štyria dosvedčili, že sa Peter Pettigrew pred nimi priznal, že strážcom tajomstva Potterovcov bol on, nie môj klient,“ znova sa posadila.
„Pán Derrick?“ vyzval predseda žalobcu.
„Ctihodnosť, žaloba je toho názoru, že priznanie pána Pettigrewa bolo vynútenie vyhrážkou smrti, ktorou sa mu vyhrážal práve obžalovaný.“
„Bohužial, pána Pettigrewa už nevypočujeme,“ reagovala ihneď Violet, „je akosi mŕtvy.“
„Slečna Rojasová, odpovedajte len po vyzvaní súdom,“ pripomenul jej predseda.
„Ospravedlňujem sa, vaša ctihodnosť. Môžem dokončiť svoju námietku?“ požiadala.
„Máte slovo,“ vyzval ju.
„Chcem Wizengamnotu pripomenúť, že Peter Pettigrew bol obvinený z napomáhania lordovi Voldemortovi a posmrtne mu bola táto žaloba dokázaná. Pričom môjmu klientovi nikdy nebolo dokázané, že by bol Smrťožrútom.“
„Pán Derrick, chcete reagovať?“ spýtal sa predseda žalobcu, ktorý sa postavil.
„Chcem, vaša ctihodnosť,“ povedal, pozrel do pergamenov a niečo si v nich odškrtol. „Chcem zdôrazniť fakt, že Ten-koho-netreba-menovať mal veľa špehov, z ktorých mnohí neboli označení Temným znamením.“ Derrick sa posadil.
„Tak, ako napríklad vy, pán žalobca?“ neodpustila si Violet.
„Slečna Rojasová, v tomto procese to nie je prvýkrát, čo ste napomenutá za svoje správanie. Nechcite, aby som vás vylúčil z prípadu.“
„Opäť sa ospravedlňujem, ctihodnosť.“
„Pán Derrick, chcete predložiť ďalšie obvinenie?“
„Áno, ctený súd. Chcem poukázať na obvinenie v priestupku voči úradu pre registráciu animágov.“
„Reakcia obhajoby?“
Violet začínala peniť. Derrick na ňu vyťahoval už vyriešené obvinenia, vďaka ktorým mala po včerajšom pojednávaní vysoko navrch. Teraz ich Derrick znova staval pred Wizengamnot v inom znení a ona sa pomaly dostávala do koncov.
„K tomuto obvineniu sme podali demisiu. Nemôžem poprieť fakt, ktorý bol dokázaný priamo pred porotou. Podali sme teda návrh na oslobodenie môjho klienta od trestu za toto obvinenie ako kompenzáciu za nespravodlivé väznenie v Azkabane.“
„Námietka!“ ozval sa Derrick. „Klient slečny Rojasovej nebol väznený za tento priestupok, nemôže byť teda zaň oslobodený.“
„Wizengamnot berie vašu námietku na vedomie a zváži ju. Má žaloba ešte ďalšiu žalobu na preukázanie?“
„Nie, ctihodnosť,“ odpovedal Derrick.
„Vyhlasujem hodinovú prestávku, po ktorej prejdeme k záverečným rečiam obžaloby a obhajoby,“ rozhodol predseda.
„Zdá sa, že si na dnes pripravený, Derrick,“ ozvala sa Violet, keď si skladala pergameny na kôpku pred sebou.
„Budem to brať ako kompliment, Rojasová,“ uškrnul sa na ňu Derrick. „ Čo keby sme po súde išli na večeru?“ navrhol jej.
„Nemôžem, Derrick, budem oslavovať víťazstvo,“ odmietla.
„Zase si príliš veríš, Rojasová.“
„Ty si príliš veríš, keď ma pozývaš na radne,“ odbila svojho súpera a otočila sa k svojmu klientovi. „Vyzerá to dobre,“ skonštatovala. „Derrick vyťahuje obhájené veci, čo znamená, že nič nové nemá.“
„Môžem vás pozvať na pohárik, ak vyhráme?“ spýtal sa jej Sirius Black.
„Za prvé, pán Black, so svojou prácou na rande nechodím. A za druhé, toto robím len preto, že ma o to požiadala profesorka McGonagallová,“ odbila aj jeho.
„Malo to byť len ako poďakovanie,“ spresnil Sirius. „Ale samozrejme vaše odmietnutie musím akceptovať.“
„Už je tu dozorca,“ oznámila mu. „Idem na obed, o štvrť hodiny som späť. Za dve hodiny ste vonku a my už sa dúfam nikdy neuvidíme.“
„Smiem vedieť, prečo ma nenávidíte?“ spýtal sa s dokonalým úsmevom.
„Pretože nemám rada mužov ako ste vy,“ odpovedala mu a pritom si obliekala kabát.
Ruka sa jej nešťastne zamotala do rukávu. Sirius si toho všimol a pomáhal jej vyslobodiť sa.
„Aký sú to muži? Tí, čo sú ako ja?“ spýtal sa jej potichu.
Cítila, akoby jej telom prebehla elektrická vlna. To spôsobil jeho letmý dotyk na jej zápästí, keď jej pomáhal, v spojení s charizmatickým hlasom pri jej uchu.
„Takí, ktorí majú každú ženu na jedno použitie,“ oznámila mu chladne.
„Uisťujem vás, že už dlho som sa tak nesprával.“
„A ja som si istá, že vám nebude robiť problém znova s tým začať a ja nechcem odštartovať druhú vlnu vašej slávy medzi nežným pohlavím čarodejníckeho sveta.“
Sirius sa len zasmial a ona si uvedomila aký musel byť tento muž pred tými rokmi v Azkabane príťažlivý, keď aj po sedemnástich rokoch medzi dementormi a na úteku dokáže ženu zaujať pár maličkosťami. Hneď si za tie myšlienky vynadala.
Dnes vyhráš prípad a už ho nikdy neuvidíš, prečo by si mu nemohla na jednu noc podľahnúť? spýtala sa jej nezodpovednejšia časť jej svedomia. Pretože by si sa ponížila sama pred sebou, keby si to spravila. Pretože je to tvoj klient. A keď už nič iné, tak je to Chrabromilčan, uzavrela racionálna časť.
„Ďakujem,“ poďakovala sa, keď jej ruku vyslobodil z rukávového väzenia.
„Berte to ako malú kompenzáciu za vašu pomoc,“ odpovedal jej odchádzajúcemu chrbtu.
Nevrátila sa o štvrť hodiny, ako sľúbila, ale až o trištvrte, a to len preto, že sa o pol hodiny dlhšie prehrabávala v kuracom šaláte, ktorý aj tak nezjedla a pritom premýšľala nad príťažlivosťou svojho klienta.
Naozaj bol príťažlivý. Až nadmieru príťažlivý. Napriek tým sedemnástim rokom v Azkabane a na úteku. Vyzeral trochu zostarnutý, čo spôsobili dementori, ale na takmer štyridsiatnika vyzeral aj tak výborne. V čiernych vlasoch nemal jediný šedivý a za posledných niekoľko týždňov, čo s ním trávila pracovný čas, sa mu vrátila jeho typická blackovská trochu povýšená krása.
Znova zahnala nechcené myšlienky a zabehla ešte na toalety. Rýchlo v zrkadle skontrolovala dokonalý uzol vytvorený z mahagónových vlasov a upätý habit. Neznášala, keď musela byť takto oblečená, ale k jej práci to patrilo a tú milovala.
Vrátila sa do siene.
„Aký bol obed?“ spýtal sa jej Sirius.
„Ani neviem,“ odpovedala nevrlo.
„Stále taká odmeraná,“ skonštatoval. „Dúfal som, že tou záchranou si vás trochu nakloním.“
„Akou záchranou?“ nechápala.
„Záchranou vašej ruky z kabátu,“ odpovedal. Potom jej pomohol si ho vyzliecť.
„Už som sa vám poďakovala,“ odvrkla. „A teraz buďte ticho. Súd už zasadá.“
„Naozaj ma nemáte v láske len kvôli mojej veľmi starej povesti?“ spýtal sa ešte.
„Na toto vám odpovedať nemusím,“ zavrčala potichu a vybrala si veci.
Keby si vedel, prečo ťa v skutočnosti nemusím ani cítiť, už by si sa ku mne tak vábivo nesprával, krásavec, pomyslela si a posadila sa.
Po pár minútach mlčanlivého sedenia prišli do siene všetci členovia Wizengamnotu. Keď sa všetci opäť usadili, začala posledná časť procesu. Predseda vyzval Derricka k predneseniu záverečnej reči obžaloby. Derrick rečnil aspoň pätnásť minút, ale svoju žalobu neposilnil.
Violet nechápala, ako mohol Wizengamnot vybrať do tak ťažkého prípadu práve jeho ako žalobcu. Zaujímalo ju, koho by pridelili Blackovi ako obhajcu, keby sa ona na žiadosť Minervy McGonagallovej nerozhodla prípad zobrať.
Potom bola na rade jej reč. Opäť zhrnula všetky dôkazy, ktoré dokazovali nevinu jej klienta.
„Ešte by som chcela pripomenú, že Lilly a James Potterovci boli jediná rodina, ktorú môj klient mal,“ zámerne udrela na citové strunky dámam v porote. „Nemal dôvod ublížiť im. Rodičia Jamesa Pottera sa ho ujali ako pätnásťročného, keď ho jeho matka týrala. Považujem za nelogický fakt, že by môj klient bez preukázaného dôvodu zradil svoju rodinu,“ ukončila svoju reč a opäť sa posadila na stoličku.
„Wizengamnot sa poradí,“ oznámil predseda.
„To s mojou matkou ste spomínať nemuseli, ale ak to pomôže, odpustím vám to,“ povedal jej Sirius potichu.
„Mlčte,“ upozornila ho chladne.
„Wizengamnot rozhodol,“ prehovorila po niekoľkých minútach madam Bonesová. „Obvinený Sirius Black je zbavený viny vo veci vraždy Petra Pettigrewa a napomáhania k vraždám Jamesa Pottera a Lilly Potterovej.“ Sirius sa v duch zaradoval, ale nedal to na sebe poznať. „Je uznaný vinným vo veci obvinenia o úteku z čarodejníckeho väzenia Azkaban a priestupku voči úradu pre registráciu animágov,“ pokračovala madam Bonesová. Poslíček jej na stôl položil zvitok a ona si ho prešla pohľadom.
Sirius sa zatiaľ nadychoval k námietke, ale Violet ho chytila za ruku, aby mu naznačila, že má mlčať. Tentoraz prešiel povestný náboj Siriom. Kútikom oka si prezrel svoju obhajkyňu. Už dávnejšie uznal, že jej to krásna žena. Keby nechodila tak strojene upravená bola by ešte krajšia. Ak by napríklad mala mahagónové vlasy rozpustené, bola by nadmieru sexy, skonštatoval svojím vycibreným zmyslom pre ženy, ktorý už veľmi dlho nepoužíval. No, teraz možno vďaka nej bude môcť znova fungovať.
„Trest za tieto obvinenia, je mu odpustený ako kompenzácia za nespravodlivé uväznenie pred sedemnástimi rokmi,“ dokončila madam Bonesová po preštudovaní pergamenu a prerušila tým krátke Siriovo rozjímanie.
„Taký je rozsudok Wizengamnotu,“ vyhlási predseda. „Súd sa končí.“
Violet si spokojne vydýchla a začala sa baliť.
„Smiem sa vám aspoň poďakovať?“ spýtal sa jej Sirius.
„Poďakujte sa Minerve McGonagallovej. Ona ma o to požiadala. Ja som si len robila svoju prácu,“ odpovedala mu. Zobrala si kabát a svoje veci, a odišla.
„Koľko som zo svojho šarmu za tie roky stratil?“ spýtal sa Sirius, ktorému sa už vracala jeho mladícka nespútanosť, svojho posledného priateľa.
Remus Lupin sa z chuti zasmial. Veľmi mu takáto konverzácia chýbala. „Podľa jej reakcie buď veľmi veľa alebo nič, ale ty to tak, či onak doženieš,“ uškrnul sa. „Gratulujem, kamarát!“ objal ho okolo pliec. „Čo chceš spraviť ako prvé, keď už si oficiálne slobodný?“
Sirius si povzdychol. „Remus, chcem ísť do Godrickovej Úžľabiny,“ odpovedal mu. „Ale sám,“ povedal, keď jeho priateľ prikývol.
„Samozrejme,“ pochopil Remus. „Vieš, kde bývame, takže nebudeš mať problém prísť. Dora ti už pripravila izbu.“
Obaja muži sa vybrali von.
„Nechcem vám byť na obtiaž,“ zamrmlal Sirius.
„Si posledný z mojej starej rodiny. Nikdy mi nebudeš na obtiaž.“
„Ale už máš novú rodinu.“
„S tým sa netráp. Raz sme si niečo sľúbili, pamätáš?“ Sirius prikývol. „Dora s tým súhlasí, ak budeš dodržiavať nejaké opatrenia,“ mrkol na Siria Remus.
„No, asi vtedy nebola tak malá ako som si myslel,“ uškrnul sa Sirius spôsobom, ktorý používal ešte kedysi dávno na Rokforte.
„Harry teraz býva u Weasleyovcov,“ oznámil Siriovi Remus, aby ho informoval o najnovších maličkostiach, keďže sa k nim v posledných pár týždňov nedostal. „Príde na večeru, tak buď u nás. Chce ťa vidieť. Sem dnes prísť nemohol, pretože hrali dôležitý zápas.“
„Viem, ospravedlňoval sa mi za to asi metrovým listom,“ prikývol Sirius. „Uvidíme sa večer,“ rozlúčil sa. Už boli vonku.
„Jasné,“ usmial sa Remus. „Pozdravuj Jamesa a Lilly.“
„Budem,“ prikývol Sirius a odmiestnil sa.
Zjavil sa pri cintoríne dedinke menom Godrickova Úžľabina. Nezabralo mu veľa času kým našiel hrob svojho takmer brata a jeho úžasnej manželky. Kľakol si k nim a kľačal tam dlhé hodiny.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.