Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


2. kapitola - A keby len v hlave

1. 6. 2011

Od toho večera sa Violet v podstate ani nepohla z domu. Akosi ju prešla túžba po „dobrodružstve“. Hlavne ho netúžila nikde stretnúť. Aj tá predstava bola pre ňu stresujúca, pritom ani nevedela prečo.

Sirius Black je predsa obyčajný muž, akých sú na svete tisíce. Čo tisíce, milióny. Ale tento jeden má proste niečo do seba... Niečo, čo má len hŕstka vyvolených. Sexepíl, z ktorého idú ženy do kolien a on sa vôbec nemusí snažiť. Stačí si vybrať.

V okamžiku, keď zašli Violetiné myšlienky až sem, začala si podvedome trieskať hlavu o najbližšiu rovnú plochu.

Vstala z kresla, hodila knihu na kávový stolík a vyrazila von si zabehať. Jej denná rutina. Už si stihla pripustiť, že dva mesiace nedokáže nečine sedieť a nepracovať. A začala premýšľať nad novou prácou. Týmito myšlienkami sa snažila zaoberať pri behu, aby jej myslel nechcene nevyvolávala obrazy šedookého sexidola.

 

Sakra, ja už ho vidím všade, zanadávala si Violet a pridala do tempa, aby jeho obraz vyhnala z hlavy. Až neskôr si uvedomila, že nemá fatamorgánu, ale naozaj ho vidí. Živého z mäsa a kostí.

Potriasla hlavou a pre istotu znova pridala. Hlavne rýchlo preč, poháňala sa.
„Zdá sa, že máte dobrú kondičku,“ ozvalo sa pri nej.
Neskoro, skonštatovalo jej podvedomie.
„Zdá sa, že aj vy,“ odpovedala mu.

A teraz niečo poriadne kruté, nech ti dá pokoj, poháňala svoj mozog.

„Chodíte behať, aby ste sa udržovali, alebo len balíte ženy na nahý hrudník?“ vypálila po ňom.

„To záleží od toho, či to zaberá,“ mrkol na Violetu.
„Sklamem vás,“ zaklamala.
V skutočnosti z neho išla do kolien.
„Smiem vás odprevadiť?“ spýtal sa nadmieru ochotne.
„Ja nikam nejdem,“ odmietla.
„Tak by som sa mohol pridať,“ navrhol.
„No, tamtie dievčatá by vás určite do partie brali,“ poslala ho.
„Bohužiaľ, nemám záujem.“
„Tak sa teda rozlúčime,“ naznačila taktne.

„Dobre,“ súhlasil po pár sekundách uvažovania. „Smiem sa len niečo spýtať?“

Nečakal na odpoveď, ale hneď sa aj pýtal: „Čo som vám spravil?“
„Zatiaľ nič,“ pokrčila ramenami.
„Tak prečo ma tak chladne odmietate?“
„To už som vám povedala,“ pripomenula mu.

„Ja chcem, ale pravý dôvod. Už nie som váš klient, a teda ani vaša práca. Čo sa týka toho typu muža, to sa dá ľahko spraviť. Dokážem sa k žene správať s úctou, ak je to typ ženy, ktorý si úctu zaslúži, a to vy ste. Tak nechápem vaše dôvody.“

„Nehovorte mi, že ste sa k nejakej žene správali s úctou, nedaj Bože ste ju milovali. Poznám vašu povesť. Tiež som chodila na Rokfort. Našťastie, až po vás.“

Sirius sa zasmial.

„Ste neuveriteľná,“ zamrmlal. „Krásna žena, ktorá má na čokoľvek. Žije sama. Nemá ani stáleho ani chvíľkového partnera. Spoločnosť jej robia odborné knihy a učebnice. Náplňou jej života je práca. A predpokladám, že na lásku neveríte vôbec.“

„Nechápem, čo tým chcete povedať?“ zavrčala Violet.
Bohužiaľ, musela si uvedomiť, že vo všetkých bodoch má pravdu.

„Len toľko, že nemáte právo pochybovať, že dokážem milovať ženu,“ povedal jej pokojne.

„Viete, milovať ženu a milovať ženy, je veľký rozdiel.“

„Máte pravdu, ale ja mám obe vlastnosti,“ usmial sa svojím typickým úsmevom.

„Navzájom si odporujú...“

„... ale nevylučujú sa,“ dokončil za ňu. „Pozývam vás na kávu a nie neberiem ako odpoveď.“

„Nie,“ odmietla aj tak.
„Máte tu nablízku nejakú obľúbenú kaviareň?“ ignoroval jej odpoveď.
„Hovorím nie,“ zopakovala.
„Nepočujem také slovo.“

„Práve som objavila dôvod, prečo s vami všetky ženy nakoniec vlezú do postele,“ zabŕdla.

„Tak by ste sa mali podriadiť aj vy, Violet,“ poradil jej.

„Slečna Rojasová,“ opravila ho. „Café Royal je odtiaľto jeden blok,“ vzdala sa.

„Pozývam vás,“ usmial sa Sirius a nechal sa viesť.
 

„Počul som, že už nepracujete na ministerstve,“ načal krehkú tému, ale on najlepšie vedel, ako korčuľovať po tenkom ľade.

„Počuli ste správne,“ prikývla.
„Čo robíte teraz?“ zisťoval.
„Práve teraz pijem s vami frapé,“ informovala ho.
Sirius sa zasmial. „Viete, čo myslím.“
„Ešte som si nič nenašla,“ pokrčila ramenami.
„A mienite hľadať?“ spýtal sa.

Zrazu sa k Violete nečiahol, zobral spred nej vreckovku a zotrel jej z  pery penu. Violet prekvapene zamrkala. Zaskočil ju natoľko, že sa nestihla odtiahnuť.

„Premýšľam o tom,“ odpovedala na jeho otázku, keď sa vzpamätala.
Sirius položil vreckovku na stôl a oprel sa o stoličku.
„Budete pokračovať v práve?“ viedol svoj výsluch ďalej.

„Neviem,“ pokrčila Violet ramenami. „Mienite takto pokračovať?“ spýtala sa podráždenejšie. „Cítim sa ako vo vyšetrovačke.“

Sirius sa uškrnul. „Prepáčte. Doteraz ste dávali otázky vždy vy, snažím sa to dohnať,“ usmial sa nevinne.

Violet pokrútila hlavou a znova sa napila kávy.

„Možno sa pustím do štúdia elixírov,“ priznala po chvíli. „Mám niekoľko rozpracovaných vecí po bratovi, ktoré by som rada dokončila...“ zasekla sa.

Uvedomila si, že povedala viac, ako chcela povedať.

„Elixíry mi nikdy nešli,“ prešiel Sirius jej prešľap bez povšimnutia. „Nemám na ne talent.“

„Vo vašej zložke sa písalo, že ste auror, musíte ovládať prípravu elixírov,“ nechápala Violet.

„Ovládať ovládam, to áno. Ale že by ma to bavilo...“ pokrčil ramenami.
„Práca nie je vždy zábava,“ poznamenala Violet vecne.
„Ale vás vaša práca bavila, pokiaľ môžem usúdiť.“

„Tiež som si to myslela, ale teraz si tým nie som istá,“ priznala bez rozpakov.

„Nie je dobré, keď práca človeka nenapĺňa,“ filozofoval aj Sirius.
Violet pokrútila hlavou.
„Prejdime na inú tému,“ navrhla radšej.
„Dobre! Máte deti?“ vypálil po nej Sirius.
Zasmiala sa. „Vyzerám na to?“
„Ako sa to vezme,“ usmial sa. „Bola by z vás krásna matka.“

„Nemám deti ani muža, ale to vy viete, inak mi nenadbiehate pri každej príležitosti.“

„To vy nemôžete vedieť,“ uškrnul sa.

„To posúdim sama,“ usmiala sa Violet. „Ak dovolíte, odskočím si,“ ospravedlnila sa.

„Nepokúšajte sa mi utiecť,“ upozornil ju s úsmevom.
 
„Čo je to?“ spýtala sa, keď sa vrátila a ukázala na poháre.
„Všimol som si, že ju máte rada,“ pokrčil Sirius ramenami.
„Snažíte sa ma opiť?“ spýtala sa s podozrením.
„A ide mi to?“ nadhodil.
„Bohužiaľ,“ povzdychla si neurčito a odpila si z pohára whisky.
„A prípitok?“ nadhodil Sirius.
„Počúvam,“ vyzvala ho.
„Na vašu krásu,“ mrkol na ňu.
„Čo iné som mohla čakať...“ povzdychla si Violet a vypila pohár.
 
***
 

„Myslíš, že si natoľko opitá, aby si ma pozvala dnu?“ spýtal sa Sirius, keď ju odprevadil k dverám do jej bytu.

„Pouvažujem,“ zamrmlala.
Vošla do bytu a nechala otvorené dvere.
„Počkaj vonku,“ zakázala mu vojsť.
Sirius nechápavo podvihol obočie, ale poslúchol.

Violet prešla bytom a cestou pozbierala Severusové fotky. Posledné, čo chcela bolo, aby vedel, že je jeho sestra. Nie pre ich neznášanlivosť. Ak by ju Sirius odmietol len kvôli Severusovi, len by tým umocnil jej mienku o tom, že je parchant, na ktorej prerobení poctivo pracoval posledných pár hodín a ešte sa chytal pracovať. Fotky zbierala, pretože ešte stále mala problémy so Smrťožrútmi, ktorí ju nenávideli, kvôli Sevovi. Aj keď Sirius Smrťožrútom nebol ani omylom, nemienila riskovať, že sa niekde preriekne.

Uložila fotky do zásuvky a vrátila sa do obývačky. Pozvala ho dnu.
„Máš to tu pekné,“ usúdil, keď sa rozhliadol.
„Vždy najprv kecáš?“ spýtala sa ho.
Uškrnul sa. Chytil ju a povalil na pohovku.
„Nie, len keď chcem byť zdvorilí,“ zazubil sa a pobozkal ju.
„Vieš, čo by som rád vedel?“ spýtal sa, keď sa odtiahol.
Pokrčila ramenami.

„Viem, že sa to ani trochu nehodí a môžem všetko zničiť, ale aj tak. Nie si opitá, tak prečo som ja tu?“ chcel vedieť.

„To ti poviem ráno,“ odpovedala a stiahla si ho znova k sebe.

Nakoniec nezostali len u sedačky v obývačke, ale po dlhom čase navštívil Violetinú posteľ konečne aj nejaký muž. A práve tento bol muž s veľkým M.

 
***
 

Ráno, keď sa Violet zobudila už bol preč. Zostala po ňom len vôňa a ruža na vankúši s lístkom:

Ďakujem za krásnu noc...
S.

Violet sa akoby zrazu prebrala z tranzu a začala si nadávať. Možno keby bola opitá, dokázala by sa tým prehrýzť, ale keďže bola úplne triezva, nemala sa ani na čo vyhovoriť. Prvé, čo ju napadlo, bolo napísať Anabelle. Hneď, ako lístok odoslala, oľutovala toho, ale už to nemohla odvolať, pretože Anie jej o tri minúty klopala na dvere.

Violet na seba rýchlo natiahla župan a išla jej otvoriť.
„Tak s kým?“ spýtala sa Anabella namiesto pozdravu.
„Ako vieš?“ nechápala Violet.

„Inak by si mi tak prosebne nepísala, aby som prišla. Buď bol príšerný, alebo úžasný, ale v oboch prípadoch máš prvotriedne výčitky svedomia,“ drmolila Anabella cestou k sedačke. „Ale ako vidím, má štýl,“ okomentovala ružu vo váze.

„Ako vieš, že je od neho?“

„Nekupuješ si kvety,“ uškrnula sa Anie. „Tak dozviem sa to meno, alebo mám použiť legilimenciu.“

„Na mňa ti bude tak na vieš čo platná,“ zamrmlala Violet.
„Via, to meno,“ pripomenula jej kamarátka po tretíkrát.
„Sirius Black,“ odpovedala Violeta neochotne.

Za Anabellin výraz by sa nemusela hanbiť ani karikatúra. Oči jej takmer vyliezli z dierok a sánka klesla na nemožnú úroveň.

„Sirius Black?“ zopakovala po chvíli Anabella neveriacky. „Sirius Black?! Ty spíš so Siriusom Blackom?!“

„Omyl,“ bránila sa okamžite Violet. „Ja som sa vyspala so Siriusom Blackom.“

„Aký bol?“ zisťovala Anabella.

„Teba aby...“ začala Violet výhražne, ale rozmyslela si to. „Bol úžasný,“ takmer sa rozplývala. „Taký sex som ešte asi nezažila.“

„Veď to aj peknú riadku rokov trénoval,“ uvažovala Anabella nahlas.
„Tak ďakujem,“ zavrčala Violet.

„Tak som to nemyslela,“ namietala Anie. „Ja... vyzeráš, ako by si si to rada zopakovala.“

„Čo?!“ zľakla sa Violet. „Zopakovala?! Blázniš?! Ani opitá nie!“

„Ale páčilo sa ti to,“ vhodila jej do tváre. „Tuším až nadmieru,“ zamrmlala, ako dodatok.

„Páčilo, ale to neznamená, že si to zopakujem,“ bránila sa Violet.

„Pozri, urovnaj si to sama,“ povedala jej Anabella. „Ja ti s tým aj tak nepomôžem. Predpokladám, že už vieš kde ho hľadať, alebo si ťa nájde on. Tak premýšľaj, čo chceš a daj medzitým späť Sevové fotky. Ja musím ísť do práce.“

„Jasné, prepáč,“ uvedomila si Violet.
Zabudla, že je pracovný deň.

Anabella sa postavila a vyrazila ku dverám, keď ju ešte niečo napadlo. Mávla prútikom, ktorý sa jej zrazu zjavil v ruke.

„Tú ružu nevyhadzuj,“ prikázala Violete. „Začarovala som ju, neodkvitne.“

„Ďakujem pekne,“ zamrmlala Violet a odprevadila svoju kamarátku ku dverám.

 

Keď Anie odišla, vrátila Violet späť Severusové fotky a potom sa išla osprchovať. Cítila sa divne a veľmi jej k tomu pomáhala Siriusová vôňa, ktorá bola všade. Naivne sa pokúsila vyvetrať. Stále ho mala v hlave a na sebe cítila každý jeho dotyk, ktorý ju včera neuveriteľne rozpaľoval a uspokojoval. Uvedomila si, že ak sa ho chce zbaviť, bude musieť zájsť, poprípade odísť, veľmi ďaleko.

Príležitosť sa jej naskytla hneď v nasledujúcej minúte v podobe zvonku u dverí. Kúsok jej, schovaný niekde hlboko trochu dúfal, že to je on.

Rýchlo sa obliekla a išla otvoriť.
„Profesorka McGonagallová?“ zvolala prekvapene, keď ju zbadala vo dverách.

„Dobrý deň, Violet,“ pozdravila ju profesorka. „Prepáčte, ak vás ruším, ale prišla som vás požiadať o pomoc.“

Violet podvihla obočie a pozvala profesorku dnu. Spravila dve kávy a sadla si do svojho kresla.

„Čo potrebujete?“ spýtala sa profesorky bez obalu.

„Hľadám profesora Elixírov a vy už ste moja posledná nádej,“ priznala Minerva. „Už som obehla snáď každého, kto pripraviť aspoň Uspávací elixír. Všetci odmietli. Chcela som to vzdať, keď sa nado mnou zľutoval obraz vášho brata a poslal ma sem.“

„Tak mu za mňa pekne poďakujte,“ zavrčala Violet a škaredo pozrela na fotku svojho brata.

„Takže to miesto tiež nechcete,“ usúdila profesorka.
„To som nepovedala,“ namietla Violet.

Uvedomila si totiž, že miesto na Rokforte by ju odviedlo pekne ďaleko od Siriusa. A aj tak sa chcela elixírom venovať, tak prečo nezobrať bratovo bývalé miesto.

„Beriem to,“ povedala profesorke.
„Naozaj,“ začudovala sa Minerva.
„Áno, naozaj,“ pousmiala sa Violet trochu chladne.
„Ďakujem,“ usmiala sa profesorka. „Budem vám to splácať do nekonečna.“
„To je v poriadku, pani profesorka.“
„Minerva,“ opravila ju. „Hovorte mi Minerva.“
Violet prikývla.

„Popravde neviem, či je to naozaj v poriadku. Ono to totiž nie je všetko,“ povedala Minerva.

„A čo ešte?“ spýtala sa Violet s pobaveným úškrnom.

„K miestu profesora Elixírov pripadá aj miesto vedúceho Slizolinu,“ priznala.

„Mám na výber?“ povzdychla si Violet.

„V podstate máte, ale ja nemám, pretože iného profesora zo Slizolinu nemám.“

„Kedy mám prísť na Rokfort,“ prijala Violet ponuku.

„25. augusta,“ usmiala sa Minerva. „Ďakujem, Violet, v podstate ste ma zachránili.“

„Neďakujte, chcela som ísť pracovať,“ odmietla Violet. „Vy ste len mali šťastie, že ste ma zastihli skôr, než som si našla prácu.“

 
 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

prepáč

(jaja, 2. 6. 2011 15:46)

naozaj sa ospravedlnujem.. ale snažím sa chodiť na email každý den no nie vždy to ide.. :/ kapitola je super.. tesím na pokračko.. ;)

zmysel zivota

(matuska :*, 1. 6. 2011 18:43)

dakujem...:):*ze si ju dala tak rychlo ...ako si povedala kazdy ma toho vela...no ale ja si vzdy najdem niaku tu minutku na kapitolku...takze staci povedat ako vzdy hlupe otrepane frazy,ktore ti uz idu riadne na nervy ako to,ze to bolo uzasne a uz sa eviem dockat dalsej kapitoli...:)a prepac ,ze som na teba tak naliehala...ale ja som niekedy...:/:)