2. kapitola - A keby len v hlave
Od toho večera sa Violet v podstate ani nepohla z domu. Akosi ju prešla túžba po „dobrodružstve“. Hlavne ho netúžila nikde stretnúť. Aj tá predstava bola pre ňu stresujúca, pritom ani nevedela prečo.
Sirius Black je predsa obyčajný muž, akých sú na svete tisíce. Čo tisíce, milióny. Ale tento jeden má proste niečo do seba... Niečo, čo má len hŕstka vyvolených. Sexepíl, z ktorého idú ženy do kolien a on sa vôbec nemusí snažiť. Stačí si vybrať.
V okamžiku, keď zašli Violetiné myšlienky až sem, začala si podvedome trieskať hlavu o najbližšiu rovnú plochu.
Vstala z kresla, hodila knihu na kávový stolík a vyrazila von si zabehať. Jej denná rutina. Už si stihla pripustiť, že dva mesiace nedokáže nečine sedieť a nepracovať. A začala premýšľať nad novou prácou. Týmito myšlienkami sa snažila zaoberať pri behu, aby jej myslel nechcene nevyvolávala obrazy šedookého sexidola.
Sakra, ja už ho vidím všade, zanadávala si Violet a pridala do tempa, aby jeho obraz vyhnala z hlavy. Až neskôr si uvedomila, že nemá fatamorgánu, ale naozaj ho vidí. Živého z mäsa a kostí.
A teraz niečo poriadne kruté, nech ti dá pokoj, poháňala svoj mozog.
„Chodíte behať, aby ste sa udržovali, alebo len balíte ženy na nahý hrudník?“ vypálila po ňom.
„Dobre,“ súhlasil po pár sekundách uvažovania. „Smiem sa len niečo spýtať?“
„Ja chcem, ale pravý dôvod. Už nie som váš klient, a teda ani vaša práca. Čo sa týka toho typu muža, to sa dá ľahko spraviť. Dokážem sa k žene správať s úctou, ak je to typ ženy, ktorý si úctu zaslúži, a to vy ste. Tak nechápem vaše dôvody.“
„Nehovorte mi, že ste sa k nejakej žene správali s úctou, nedaj Bože ste ju milovali. Poznám vašu povesť. Tiež som chodila na Rokfort. Našťastie, až po vás.“
„Ste neuveriteľná,“ zamrmlal. „Krásna žena, ktorá má na čokoľvek. Žije sama. Nemá ani stáleho ani chvíľkového partnera. Spoločnosť jej robia odborné knihy a učebnice. Náplňou jej života je práca. A predpokladám, že na lásku neveríte vôbec.“
„Len toľko, že nemáte právo pochybovať, že dokážem milovať ženu,“ povedal jej pokojne.
„Máte pravdu, ale ja mám obe vlastnosti,“ usmial sa svojím typickým úsmevom.
„... ale nevylučujú sa,“ dokončil za ňu. „Pozývam vás na kávu a nie neberiem ako odpoveď.“
„Práve som objavila dôvod, prečo s vami všetky ženy nakoniec vlezú do postele,“ zabŕdla.
„Slečna Rojasová,“ opravila ho. „Café Royal je odtiaľto jeden blok,“ vzdala sa.
„Počul som, že už nepracujete na ministerstve,“ načal krehkú tému, ale on najlepšie vedel, ako korčuľovať po tenkom ľade.
Zrazu sa k Violete nečiahol, zobral spred nej vreckovku a zotrel jej z pery penu. Violet prekvapene zamrkala. Zaskočil ju natoľko, že sa nestihla odtiahnuť.
„Neviem,“ pokrčila Violet ramenami. „Mienite takto pokračovať?“ spýtala sa podráždenejšie. „Cítim sa ako vo vyšetrovačke.“
Sirius sa uškrnul. „Prepáčte. Doteraz ste dávali otázky vždy vy, snažím sa to dohnať,“ usmial sa nevinne.
„Možno sa pustím do štúdia elixírov,“ priznala po chvíli. „Mám niekoľko rozpracovaných vecí po bratovi, ktoré by som rada dokončila...“ zasekla sa.
„Elixíry mi nikdy nešli,“ prešiel Sirius jej prešľap bez povšimnutia. „Nemám na ne talent.“
„Vo vašej zložke sa písalo, že ste auror, musíte ovládať prípravu elixírov,“ nechápala Violet.
„Tiež som si to myslela, ale teraz si tým nie som istá,“ priznala bez rozpakov.
„Nemám deti ani muža, ale to vy viete, inak mi nenadbiehate pri každej príležitosti.“
„To posúdim sama,“ usmiala sa Violet. „Ak dovolíte, odskočím si,“ ospravedlnila sa.
„Myslíš, že si natoľko opitá, aby si ma pozvala dnu?“ spýtal sa Sirius, keď ju odprevadil k dverám do jej bytu.
Violet prešla bytom a cestou pozbierala Severusové fotky. Posledné, čo chcela bolo, aby vedel, že je jeho sestra. Nie pre ich neznášanlivosť. Ak by ju Sirius odmietol len kvôli Severusovi, len by tým umocnil jej mienku o tom, že je parchant, na ktorej prerobení poctivo pracoval posledných pár hodín a ešte sa chytal pracovať. Fotky zbierala, pretože ešte stále mala problémy so Smrťožrútmi, ktorí ju nenávideli, kvôli Sevovi. Aj keď Sirius Smrťožrútom nebol ani omylom, nemienila riskovať, že sa niekde preriekne.
„Viem, že sa to ani trochu nehodí a môžem všetko zničiť, ale aj tak. Nie si opitá, tak prečo som ja tu?“ chcel vedieť.
Nakoniec nezostali len u sedačky v obývačke, ale po dlhom čase navštívil Violetinú posteľ konečne aj nejaký muž. A práve tento bol muž s veľkým M.
Ráno, keď sa Violet zobudila už bol preč. Zostala po ňom len vôňa a ruža na vankúši s lístkom:
Violet sa akoby zrazu prebrala z tranzu a začala si nadávať. Možno keby bola opitá, dokázala by sa tým prehrýzť, ale keďže bola úplne triezva, nemala sa ani na čo vyhovoriť. Prvé, čo ju napadlo, bolo napísať Anabelle. Hneď, ako lístok odoslala, oľutovala toho, ale už to nemohla odvolať, pretože Anie jej o tri minúty klopala na dvere.
„Inak by si mi tak prosebne nepísala, aby som prišla. Buď bol príšerný, alebo úžasný, ale v oboch prípadoch máš prvotriedne výčitky svedomia,“ drmolila Anabella cestou k sedačke. „Ale ako vidím, má štýl,“ okomentovala ružu vo váze.
„Nekupuješ si kvety,“ uškrnula sa Anie. „Tak dozviem sa to meno, alebo mám použiť legilimenciu.“
Za Anabellin výraz by sa nemusela hanbiť ani karikatúra. Oči jej takmer vyliezli z dierok a sánka klesla na nemožnú úroveň.
„Sirius Black?“ zopakovala po chvíli Anabella neveriacky. „Sirius Black?! Ty spíš so Siriusom Blackom?!“
„Omyl,“ bránila sa okamžite Violet. „Ja som sa vyspala so Siriusom Blackom.“
„Teba aby...“ začala Violet výhražne, ale rozmyslela si to. „Bol úžasný,“ takmer sa rozplývala. „Taký sex som ešte asi nezažila.“
„Tak som to nemyslela,“ namietala Anie. „Ja... vyzeráš, ako by si si to rada zopakovala.“
„Ale páčilo sa ti to,“ vhodila jej do tváre. „Tuším až nadmieru,“ zamrmlala, ako dodatok.
„Pozri, urovnaj si to sama,“ povedala jej Anabella. „Ja ti s tým aj tak nepomôžem. Predpokladám, že už vieš kde ho hľadať, alebo si ťa nájde on. Tak premýšľaj, čo chceš a daj medzitým späť Sevové fotky. Ja musím ísť do práce.“
Anabella sa postavila a vyrazila ku dverám, keď ju ešte niečo napadlo. Mávla prútikom, ktorý sa jej zrazu zjavil v ruke.
„Ďakujem pekne,“ zamrmlala Violet a odprevadila svoju kamarátku ku dverám.
Keď Anie odišla, vrátila Violet späť Severusové fotky a potom sa išla osprchovať. Cítila sa divne a veľmi jej k tomu pomáhala Siriusová vôňa, ktorá bola všade. Naivne sa pokúsila vyvetrať. Stále ho mala v hlave a na sebe cítila každý jeho dotyk, ktorý ju včera neuveriteľne rozpaľoval a uspokojoval. Uvedomila si, že ak sa ho chce zbaviť, bude musieť zájsť, poprípade odísť, veľmi ďaleko.
Príležitosť sa jej naskytla hneď v nasledujúcej minúte v podobe zvonku u dverí. Kúsok jej, schovaný niekde hlboko trochu dúfal, že to je on.
„Dobrý deň, Violet,“ pozdravila ju profesorka. „Prepáčte, ak vás ruším, ale prišla som vás požiadať o pomoc.“
Violet podvihla obočie a pozvala profesorku dnu. Spravila dve kávy a sadla si do svojho kresla.
„Hľadám profesora Elixírov a vy už ste moja posledná nádej,“ priznala Minerva. „Už som obehla snáď každého, kto pripraviť aspoň Uspávací elixír. Všetci odmietli. Chcela som to vzdať, keď sa nado mnou zľutoval obraz vášho brata a poslal ma sem.“
„Tak mu za mňa pekne poďakujte,“ zavrčala Violet a škaredo pozrela na fotku svojho brata.
Uvedomila si totiž, že miesto na Rokforte by ju odviedlo pekne ďaleko od Siriusa. A aj tak sa chcela elixírom venovať, tak prečo nezobrať bratovo bývalé miesto.
„Popravde neviem, či je to naozaj v poriadku. Ono to totiž nie je všetko,“ povedala Minerva.
„K miestu profesora Elixírov pripadá aj miesto vedúceho Slizolinu,“ priznala.
„V podstate máte, ale ja nemám, pretože iného profesora zo Slizolinu nemám.“
„25. augusta,“ usmiala sa Minerva. „Ďakujem, Violet, v podstate ste ma zachránili.“
„Neďakujte, chcela som ísť pracovať,“ odmietla Violet. „Vy ste len mali šťastie, že ste ma zastihli skôr, než som si našla prácu.“
Komentáre
Prehľad komentárov
naozaj sa ospravedlnujem.. ale snažím sa chodiť na email každý den no nie vždy to ide.. :/ kapitola je super.. tesím na pokračko.. ;)
zmysel zivota
(matuska :*, 1. 6. 2011 18:43)dakujem...:):*ze si ju dala tak rychlo ...ako si povedala kazdy ma toho vela...no ale ja si vzdy najdem niaku tu minutku na kapitolku...takze staci povedat ako vzdy hlupe otrepane frazy,ktore ti uz idu riadne na nervy ako to,ze to bolo uzasne a uz sa eviem dockat dalsej kapitoli...:)a prepac ,ze som na teba tak naliehala...ale ja som niekedy...:/:)
prepáč
(jaja, 2. 6. 2011 15:46)