„Bože, Black, aspoň raz za čas by si si tu mohol vyvetrať,“ zhúkla Nymphadora, keď bez zaklopania vtrhla do Siriovej izby v jej dome.
„Čo?“ zamrmlal Sirius. Až potom sa prebral. „Aspoň by si mohla zaklopať, keď už sem ideš,“ ponosoval sa a pritom si zhŕňal blonďavé pramene zo svojej už opäť dokonalej hrude.
„Nemáš nič, čo by som ešte nevidela a ona tak isto nie,“ ukázala Dora na mladú ženu v Siriovej posteli. „Koľko si ešte pamätáš z pravidiel, ktoré som ti stanovila na pobyt v mojom dome?“
„Čo ja viem?“ zamrmlal.
„ Bolo medzi nimi aj jedno ohľadom žien,“ pripomenula mu.
„Niečo sa mi marí,“ povedal Sirius.
„Tak ráč tú nádheru vedľa seba zobudiť a odpratať z môjho domu! Inak to urobím sama!“
„To by som rád videl,“ provokoval Sirius.
Doriné vlasy sčervenali od hnevu a Sirius si zrazu na niečo spomenul.
„To vidieť nechci. Táto už je piata tento mesiac! Nie, šiesta!“ opravila sa. „A to je ešte len pätnásteho!“ vytýkala mu, ale Sirius ju nepočúval. Jeho mozog zaujalo niečo iné. „Do pol hodiny nech je preč. Inak s ňou pôjdeš aj ty! Rozumel si?!“ zhúkla a blondínka sa konečne začala prebúdzať. „Black, niečo som sa ťa pýtala!“
„Áno, viem, do pol hodiny,“ odpovedala jej bez záujmu.
Dora podvihla obočie a vyšla z jeho izby. Sirius sa zamyslel nad zvláštnym deja-vu, ktoré ho pred chvíľou postihlo. Videl krásnu červenovlasú ženu. Ale kde som ju videl v skutočnosti? V sne? Nie, bola skutočná, odpovedal si. Spomenul si na vlasy stiahnuté v drdole a chladné šedé oči. A zrazu mu to došlo. Jeho obhajkyňa! Tá krásna ľadová kráľovná, ako si ju po procese pomenoval.
Prvé dva mesiace na ňu často myslel. Zaujala ho ani nevedel čím. Potom zabudol v náručí desiatok dievčat, ako je tá pri ňom. Bol zase tým starým „dobrým“ Blackom. Jeho stará krása sa po pár mesiacoch správneho stravovania, cvičenia a teraz v lete aj behania na horúcom slnku do pol pása nahý, vrátila a pre všetky ženy bol opäť absolútne dokonalý.
Dievča vedľa neho sa prevalilo na druhý bok a pripomenulo mu, že ju odtiaľ musí dostať preč. Ešte keby som si spomenul na jej meno, pomyslel si. Nahlas sa zasmial. „Som zase späť,“ zatiahol spokojne. „A teraz to meno. Žeby Susan?“ tipol si a hneď to aj skúsil. Zatriasol dievčaťom. „Susan?“ oslovil ju.
Dievča vzdychlo a začalo sa preberať. „Ahoj,“ usmiala sa na neho.
Zo zvyku jej úsmev opätoval. „Ahoj. Počuj, musíš ísť, inak ma kamošová manželka zabije,“ povedal jej. Vstal z postele a podal jej oblečenie. „Idem sa osprchovať a potom ťa odprevadím.“
Zobral si zo skrine nohavice a vošiel do kúpeľne. Pod prúdom vlažnej vody premýšľal o krásnej právničke, na ktorú dlho nemohol zabudnúť. Potom sa mu vyparila z hlavy ako dym. Zabudol aj jej meno, ale na to mal dobrú poistku. Teda kedysi mal. Dúfal, že ešte bude fungovať.
Vtedy ho veľmi zaujala. Chcel zistiť, čím na neho tak pôsobila, ale odvtedy ju nevidel. Možno je čas, skúsiť to znova. Chcel by som vedieť, či mi teraz odoláš, zlatko, pomyslel si sebavedomo.
Osprchoval sa, obliekol si nohavice a ešte s mokrými vlasmi sa vrátil do izby. Susan, ako predpokladal, že sa volá, už bola oblečená. Otvoril jej dvere a odviedol ju z domu. Po pár nacvičených klamstvách pri dverách odišiel do kuchyne, kde Remus kŕmil svojho malého syna.
„Tak, aká bola?“ spýtal sa svojho priateľa.
„Priemerná,“ odpovedal Sirius s krivým úsmevom. Zobral si hrianku s malom. „Ako o nej vieš?“
„Doru som počul až von,“ uškrnul sa Remus. „Ako sa volala?“ vyzvedal naschvál. Kedysi sa na tom s Jamesom bavili a on si teraz tú zábavku rád pripomínal.
„Netuším,“ uškrnul sa Sirius na svojho starého priateľa. „No, ale to teba som vždy používal ako adresár,“ pripomenul mu časy dávno minulé, ale nikdy nezabudnuté. „Pamätáš si, ako sa volala tá právnička, čo ma vytiahla z Azkabanu?“ spýtal sa.
„Violet Rojasová“ odpovedal Remus.
„Ďakujem, Námesačník. Nemohol som si spomenúť.“
„Na dievčenské mená si nikdy nemal pamäť,“ pripomenul mu Remus a utrel svojmu synčekovi ústa. „Nezapamätal si si ani jednu.“
„Nikdy nebolo treba,“ pokrčil ramenami Sirius. Už nám tu chýba len James, povzdychol si v duchu.
Dvere kuchyne sa otvorili a dnu, ako na zavolanie, vstúpil mladý muž, ktorý sa na Jamesa podobal, akoby mu z oka vypadol.
„Tá kráska, čo som ju stretol, išla odtiaľto?“ overil si Harry u svojho krstného otca. Pohladil svoje krstniatko po hlavičke a sadol si k priateľom svojho otca.
„Mhm,“ prikývol Sirius a odpil si z Removej kávy. Remus podráždene zavrčal. Jeho priateľ sa nikdy nezmení, tým si bol istý.
„Nikdy sa nezmeníš,“ poznamenal Harry bez záujmu, akoby Removi čítal myšlienky.
„Ani sa nechcem, synak,“ uškrnul sa Sirius. „Čo ty a Ginny? Ide to?“
„Záleží na tom, čo myslíš?“ overoval si Harry.
„Takže vám niečo neklape?“ zvraštil Sirius obočie.
„Nie, všetko je v pohode. Len pri tebe je lepšie vedieť, na čo presne sa pýtaš. Inak to môže zle dopadnúť.
„On je večný pubertiak, Harry. S tým nikto nič nespraví,“ odpovedala mu Dora, ktorá práve vošla do kuchyne. „Máš návštevu,“ oznámila Siriovi.
„Koho?“ spýtal sa prekvapene.
„Minervu McGonagallovú.“
Sirius podvihol obočie. Dopil Removu kávu, za čo si vyslúžil spŕšku nadávok a vybehol zadným schodiskom hore, aby sa úplne obliekol. Potom zišiel do obývačky.
„Prepáčte, že ste museli čakať, Minerva,“ ospravedlnil sa profesorke.
„To je v poriadku, Sirius. Nesadnete si tiež? Nejdem vám dať trest,“ na okamžik sa usmiala.
Sirius si takmer vydýchol a úsmev jej opätoval.
„Mám pre vás ponuku,“ povedala mu profesorka, len čo si sadol.
„Počúvam vás,“ prikývol.
„Po roku sa Rokfort opäť otvorí, všetko už je zase v poriadku až na to, že mi, ako vždy, zase chýba profesor Obrany proti čiernej mágii. Viem, že už pár mesiacov zháňate prácu, tak ma napadlo, že vám to miesto ponúknem. Ste študovaný auror, pre ten predmet ako stvorený.“
Sirius sa usmial. „Dali ste sa na Dumbledorovú charitu, Minerva? To bola jeho práca zachraňovať stroskotancov.“
„Možno áno. No, až na to, že vy nie ste stroskotanec a nikdy ste ním neboli. Ste skôr hrdina. Čo na môj návrh poviete?“
„Musím si to dobre premyslieť, Minerva. Do konca týždňa vám dám vedieť,“ sľúbil jej. „Ale aj tak vám ďakujem, že ste si spomenuli.“
„Nemáte za čo,“ prikývla profesorka a postavila sa. „Tak trochu dúfam, že sa posledný augustový týždeň uvidíme.“
Sirius ju odprevadil k dverám.
„Och, a zabudla som vám povedať, že by ste asi boli aj vedúcim Chabromilu. Iného profesora v zbore z Chrabromilu nemám, len Hagrida a ten to nechce,“ povedala mu.
„Som poctený, Minerva. Určite o tom budem premýšľať a ozvem sa.“
„Iste, Sirius. Dovidenia,“ rozlúčila sa.
„Dovidenia, pani profesorka,“ odzdravil a vrátil sa do kuchyne.
„Tak, čo chcela McGonagallka?“ spýtal sa Harry s plnými ústami.
„Nerozprávaj s plnými ústami,“ napomenul ho Sirius s úškrnom. Harry pretočil očami. „Ponúkla mi miesto profesora OPČM,“ odpovedal mu.
Harry od prekvapenia zabudol prežúvať. „Tebe?“ spýtal sa svojho krstného otca, keď prehltol. „Chce obetovať všetky panny na Rokforte?“
„Až taký úchylný nie som, synček,“ povedal mu Sirius.
„Ty o tom mieste uvažuješ?“ spýtal sa ho Remus.
„A prečo nie? Aj ty si tam pracoval. To som až taký neschopný?“ reagoval dotknuto.
„Nie, ja som chcel skôr povedať, že si ideálny,“ bránil sa Remus.
„Asi to miesto vezmem,“ uvažoval na hlas. „Budem mať opäť nejakú zmysluplnú činnosť a konečne vám dám pokoj.“
„Ako komu,“ zamrmlal Harry. Vyslúžil si tým kopanec pod stolom od Dory aj Rema. Mal čo robiť, aby sa nerozosmial.
„A Obranu zvládnem,“ pokračoval Sirius vo svojom monológu. „Som vycvičený auror, možno ma to dokonca aj bude baviť. Zoberiem to miesto,“ rozhodol sa.
„Ty budeš mojím profákom?“ spýtal sa Harry neveriacky. „No, amen a tma!“
„Láskavo sa správaj slušne, Potter. Teraz už nehovoríš len s otcovskou autoritou, ale aj so svojím profesorom,“ napomenul ho Sirius dôležito.
„No, to iste,“ zahundral Harry a uškrnul sa na svojho krstného otca tak, ako to robieval James. „Už sa teším,“ povedal mu úprimne.
„Aj ja,“ prikývol Sirius.
„Len škoda, že Snape už nežije. Rád by som videl jeho výraz, keby vedel, že si mu vyfúkol jeho vysnívané miesto.“
„To by si už nikdy nevidel Siria. Severus by ho zabil na mieste,“ odpovedal Remus.
„Idem poslať Minerve list,“ oznámil ostatným Sirius. „Hej, a Remus, nevieš náhodou, kde nájdem tú Rojasovú?“
„Je to jedna z najlepších právničiek aké ministerstvo má, takže asi tam,“ odpovedal mu zmätene. „Načo to chceš vedieť?“
„Chcem ju pozvať na radne,“ usmial sa Sirius.
„Teraz?“ nechápal Remus. „Veď si si na ňu takmer pol roka nespomenul.“
„Tak ma to napadlo,“ pokrčil Sirius ramenami a vybehol hore po schodoch.
„To čo bolo?“ spýtal sa Harry.
„Sirius Black,“ odpovedal Remus pokojne a napil sa kávy.
***
Violet za sebou zabuchla dvere svojho bytu tak silno, že takmer vyleteli z pántov. Hodila tašku na botník a z pevného účesu si vytiahla ihlicu, ktorá ho držala pokope. Vlasy jej v dokonalých vlnách dopadli na plecia. Prisahala, že už nikdy znovu si ich takto nezopne. Už ani nemusela, práve ju vyhodili z práce. Vošla do svojej spálne a vyzliekla si strojený habit. Hodila ho na spodok vysokej skrine ani sa neobťažovala ho povesiť k ostaným pracovným habitom. Hneď zajtra ich vyhodím, sľúbila si. Obliekla si šortky a tričko, a zatresla dvere skrine tak razantne, až z nich vyletelo zrkadlo a rozbilo sa.
„Hmm, ešte toto mi chýbalo,“ zavrčala zlostne. „Sedem rokov nešťastia. Reparo,“ zamrmlala a mávla prútikom. Sklo sa spojilo a skočilo späť do dverí. A to všetko len kvôli tomu poondiatemu Blackovi. Nebyť neho nič sa nedeje. Sústredím sa na prácu a nedostanem vyhadzov, soptila v duchu. Prečo toho chlapa nedokážem dostať z hlavy? Veď je to idiot, už sa predsa aj ku mne dostali eposy o jeho dokonalosti. Kretén! Mala som pravdu, opäť je rovnakým hajzlom, akým bol na Rokforte. Vďaka bohu, že som ho vtedy nezažila na vlastnú kožu, ale historky o ňom kolovali ešte niekoľko rokov po jeho odchode zo školy. Ale prečo na neho nemôžem prestať myslieť? Zrak jej padol na fotku na kozmetickom stolíku. Ach, braček, kebyže ma počuješ, zabil by si ma, pomyslela si pri pohľade na čiernovlasého muža s tmavými chladnými očami.
„A vôbec by si zo mňa stiahol kožu, keby si vedel, čo tu stváram posledné mesiace, Sev,“ povedala fotke nahlas. „Keby si vedel, že som obhajovala jedného z tvojich nepriateľov. Bože, už mi tak preskočilo, že sa rozprávam s fotkou. Prepáč, Sevi, ale nechcem, aby si mi náhodou začal odpovedať. To by som si už rovno mohla hodiť slučku na najbližší strom. Idem si zabehať a potom sa stretnem s Anabellou. Prepáč, braček, ale potrebujem si pokecať s niekým, u koho je normálne, že mi odpovedá.“
Poslala Anabelle krátky lístok, že sa chce stretnúť. Zopla si vlasy do chvosta, zobrala si fľašu s vodou a bežecké topánky, a vybehla do parku.
Pri behu vypustila z hlavy všetky myšlienky vrátane Blacka. Konečne mala hlavu úplne prázdnu, a tak to chcela. Asi by som si mala nájsť chlapa, napadlo jej. Tak by som možno dokázala vypudiť Blacka z hlavy nastálo. Nápad sa jej pozdával a vedela, čo urobí. Proste pôjde s Anabellou na niektorý z tých jej večerných záťahov a niekoho tam uloví.
Po hodine behu sa vrátila domov. Na bydielku sedela sova s lístkom:
O šiestej v Royal Caffé!
Anie
Violet skontrolovala čas a zistila, že do šiestej jej zostáva ešte hodina a pol. Rozhodla sa využiť čas trochu neefektívne, narozdiel od toho, ako to robila doteraz, a namiesto rýchlej sprchy si napustila veľkú vaňu horúcou vodou. Zobrala si so sebou knihu, ktorú už dlho chcela čítať a takmer trištvrte hodiny preležala v horúcom kúpeli. Potom sa rýchlo umyla, namaľovala a obliekla do najľahších letných šiat aké mala. Vlasy si nechala rozpustné.
Presne o šiestej sedela vo svojej obľúbenej muklovskej kaviarni a čakala na kamarátku.
„Ahoj!“ zvolala Anabella hneď, ako Violet zbadala. „Čo tak vážne sa deje, že si kvôli tomu narušila svoj nabitý každodenný program a zavolala si ma sem?“
„Mám problém, Anie,“ odpovedala jej.
„Aký problém? Vieš, že si to vždy vypočujem.“
„Vyhodili ma z práce,“ oznámila jej Violet na úvod.
Anabelle takmer zaskočila šľahačka z kávy aj s lyžičkou. „Kecáš!“ zvolala neveriacky. „Teba vyhodili? Hybnú silu čarodejníckeho práva? Kde by bola bez teba polovica z nich?“
„Nekecám,“ potvrdila jej Violet. „Dnes som dostala okamžitú výpoveď.“
„Prečo?“
„Nedokážem sa na nič sústrediť,“ priznala Violet. „Zbytočne som prehrala tri spory.“
„Ty si prehrala?!“
„Tri spory po sebe,“ prikývla.
„Tak, to už musí byť niečo! Čo sa deje? Prečo sa nedokážeš sústrediť?“
„Nemôžem niečo dostať z hlavy,“ odpovedala Violet vyhýbavo.
„Via!“ upozornila ju Anabella.
„Je to muž,“ vysvetlila Violet nedobrovoľne. „Asi pred pol rokom bol mojím klientom. Odvtedy na neho myslím.“ V duchu sa za to aj trochu hanbila, ale navonok nedala nič poznať. Je predsa Slizolinčanka.
„Aký je? Poznám ho?“ vyzvedala Anabella.
„Poznáš,“ prikýval Violet. „Ale nie osobne. Pamätáš si na Siria Blacka? Toho, čo ho šiestačky a siedmačky tak ospevovali, keď sme boli v prváku?“
„Áno,“ prikývala Anabella.
„Tak, to je on. Sirius Black. Obhajovala som ho na požiadanie Minervy McGonagallovej a odvtedy mi nechce zmiznúť z hlavy.
„Ty vole!“ zvolala Annabella. „Ty si obhajovala Siria Blacka? Rokfortského sukničkára a zvodcu? To je sranda!“
„Obrovská!“ zatiahla Violet ironicky. „Nedokážem sa na nič sústrediť. Potrebujem sa ho zbaviť. Dúfala som, že keď ti to poviem pomôže mi to, ale no nič. Asi nie som normálna.“
„Si normálna. Úplne normálna, toho sa neboj. Je Black ešte stále taký sexy, ako býval?“
„Ešte viac,“ povzdychla si Violet.
„Ouha,“ zachichotala sa Anabella.
„Anie, prosím,“ požiadala Violet.
„Prepáč. Vieš, čo by ti pomohlo, Via?“ Violet pokrútila hlavou. „Chlap! Sexy chlap. Kedy si naposledy videla nahého muža?“
„Čo ja viem?“ pokrčila Violet ramenami. „Pred pár mesiacmi?“ tipla si.
Anabella pokrútila hlavou. „Potrebuješ chlapa! A možno najlepší by bol práve Sirius Black.“
„Čo prosím?“ spýtala sa neveriacky Violet. „Zabudni!“
„Prečo nie? Namotal ťa na dvesto percent.“
„Proste nie! Vieš, čo by spravil Severus, keby to vedel?“
„Via, nehnevaj sa, že to tak poviem, ale Severusovi už je teraz úplne jedno s kým spíš.“
„Nemôžem sa vyspať s jeho najväčším sokom,“ pokrútila hlavou Violet.
„Myslela som, že jeho najväčším sokom bol James Potter?“
„Black je hneď druhý v poradí. Ale to je jedno. To proste nejde.“
„Prečo nie? Aspoň by si sa ho ukojila a prešlo by ťa to.“
„Nie!“ zamietla Violet rezolútne. „A aj keby, neviem kde ho hľadať,“ uškrnula sa na kamarátku.
Anabella si povzdychla a pozrela na hodinky. „Musím ísť. V piatok ideš so mnou von, to je rozkaz. Neopováž sa nevyzerať sexy, inak ťa osobne prezlečiem. Pôjdeme niekam do baru a ty si nabalíš najsexy chlapa v miestnosti, zvedieš ho a garantujem ti, že v sobotu nebudeš vedieť, ako sa Black volá. A len tak mimochodom, máš zakázané si aspoň dva mesiace hľadať prácu. Peňazí máš dosť, aby si si to mohla dovoliť. Teraz si budeš pod mojím dozorom len užívať,“ rozhodla za Violetu Anabella.
Violet sa pousmiala. „Súhlasím,“ prikývla. „Tak choď inak zmeškáš. Uvidíme sa v piatok.“
„Jasné, že uvidíme. Prídem pre teba. Buď sexy! Maj sa a odpočívaj! Žiadna práca len zábava.“
„Jasné chápem,“ prikývla Violet.
Pobozkali sa na líca a Anabella rýchlo odišla.
Violet sa riadila Anabellinou radou. Celý týždeň nepohla ani prstom. Chodila behať, čítala knihy, na ktoré nemala čas, venovala sa svojmu koníčku – elixírom. Jediné, čo spravila, bolo, že vyhodila všetko pracovné oblečenie, ktoré našla tak, ako si sľúbila. A cítila sa pri tom super.
Zo dňa na deň odkladala jedinú povinnosť, ktorú mala, a to ísť si zbaliť veci do kancelárie. Vo štvrtok sa rozhodla konečne sa tohto záväzku zbaviť. Prvýkrát si na ministerstvo obliekla krátke džínsové kraťasy a dlhý fialový top, tak že to vyzeralo akoby kraťasy ani nemala oblečené. Takto sa na ministerstvo dovolili obliekať len aurorky, ale aurori boli osobitná skupina s vlastnými pravidlami. Vlasy si stiahla do voľného copu a s úsmevom sa vydala do svojej bývalej práce.
Nanešťastie jej trvalo celé doobedie, kým sa jej podarilo roztriediť všetky spisy na tie, ktoré nechá svojmu nástupcovi a tie, ktoré sú len pre ňu. Potom svoju kopu premiestnila domov a pobalila si všetky ostatné veci.
Dosť ju zaujímalo, kto bude jej nástupcom. Bola výborná právnička, až na tie posledné tri procesy, neprehrala ani jeden odkedy na ministerstvo nastúpila. Ťažko za ňu zoženú dosť dobrú náhradu.
Naposledy sa rozhliadla po svojej bývalej pracovni, zobrala niekoľko zložiek pre aurorov a s úsmevom sa vybrala preč. Vo dverách sa takmer zrazila som svojím nástupcom, ktorý niesol veľkú krabicu.
„Pozeraj kam ideš, Rojasová,“ napomenul ju známy mužský hlas.
Violet podvihla obočie a prekvapene sa pozrela na indivíduum s krabicou.
„Kam si myslíš, že s tým ideš, Derrick?“ spýtala sa ho.
„Do svojej novej kancelárie, kam asi,“ odpovedal jej nevrlo. Zohol sa a položil krabicu na zem. Potom si Violet od členkou nahor prezrel. „No, ty vole!“ zahvízdal.
Violet pretočila očami. „Prestaň slintať.“
„Sorry, ale nikdy by mi nenapadlo, že pod tým habitom máš také super nohy. Nerozmyslela si si to s tou večerou?“
„Pozývaš ma na večeru vždy, keď ma vidíš. Ešte ti nedošlo, že s tebou nepôjdem?“ podvihla obočie.
„Došlo a čo má byť?“ uškrnul sa krivo.
„Uhni mi z cesty,“ povedala mu nie veľmi slušne. „Držím ti palce v procese Ministerstvo verzus Dolohov,“ usmiala sa. „Poriadne sa zapotíš.“
Obišla ho a zviezla sa výťahom o poschodie nižšie. Vystúpila na Oddelení Aurorov. Keď ním prechádzala, nezostal jediný muž na oddelení, ktorý by sa za ňou neotočil. Rázne zaklopala na dvere nového vedúceho, Nicka Dawlisha, a bez pozvania vošla.
Dawlish k nej zdvihol pohľad. Obočie mu vybehlo o pár centimetrov vyššie a oči zasvietili. Už chýbalo len obdivné zapískanie.
„Vždy som si myslel, že stojíš za hriech, ale toto si ten hriech priamo žiada,“ poznamenal.
„Preto to mám na sebe,“ usmiala sa.
Dawlish na ňu mrkol. „Čo pre mňa máš?“ spýtal sa. „Odpovedz, že seba a splníš mi najtajnejšie sny,“ mrkol na ňu.
Violet sa usmiala. „Sklamem ťa. Mám pre teba iba prácu. Hotovú žalobu na Dolohova, len ju treba podpísať,“ podala mu zložky.
„Len mi ukáž kam,“ uškrnul sa Dawlish. „Už sa neviem dočkať, kedy Dolohova strčíme nastálo do Azkabanu.“
„Sem bude stačiť,“ ukázala mu.
„Prečo tu nie si podpísaná?“ spýtal sa jej.
„Pretože to preberá niekto iný,“ odpovedala pokojne.
„Čože?“ nechápal. „To je čo zase za koninu?“
„V pondelok ma vyhodili. Ešte sa to k tebe nedostalo?“
„Nie! Ktorý imbecil to spravil?“
„Fudge má teraz na starosť čarodejnícke právo,“ pokrčila ramenami.
„Ten dedo sa fakt už zbláznil. Chce prepustiť všetkých Smrťožrútov na slobodu? Kto nastupuje na tvoje miesto?“
„Derrick,“ odpovedala jednoducho.
„Chce prepustiť všetkých Smrťožrútov na slobodu,“ potvrdil Dawlish sám sebe.
„Tak ja idem,“ usmiala sa Violet. „Držím vám palce.“ Otočila sa k odchodu.
„Hej, Rojasová, takmer som zabudol,“ zastavil ju Dawlish.
„Áno?“ otočila sa späť k nemu.
„Včera bol na ministerstve Sirius Black a zháňal sa po tebe.“
Violet takmer zbledla od prekvapenia. „Čo po mne chcel?“
„Netuším, len keď som sa s ním rozprával povedal mi, že ide na Čarodejnícke právo za tebou.“
Violet pokrčila ramenami. „Divné,“ poznamenala a odišla z Dawlishovej kancelárie.
Zviezla sa výťahom do haly Ministerstva a zastavila pri soche Čarodejných bratov. Naposledy sa rozhliadla po svojom bývalom pracovisku. Naozaj sa cítila o niečo ľahšia, keď odtiaľ nadobro odchádzala. Vytiahla z vrecka sikel a hodila do fontány. Ani nevedela, čo si želá.
***
V piatok večer čakala Violet svoju kamarátku už úplne pripravená. Cez deň sa trochu nudila a vyrazila na nákupy. Potom si skúšala nové outfity. Na večer si vybrala krátke plátenné kraťasky a blyšťavý stiebornošedý top. Namaľovala sa a sadla si ku knižke, aby sa nenudila, kým sa Anabelle uráči prísť. Vždy mala vo zvyku meškať, ale Violet sa radšej pripravila na čas, keby sa jej kamarátka zrazu polepšila. No ona nechala na seba Violet čakať viac, ako pol hodiny.
„Takto som si ťa predstavovala,“ zvolala Anabella, keď jej Violet otvorila.
Violet sa usmiala a pozrela na Anabellin výber. Mala na sebe zlatisté minišaty, aj keď mini je silné slovo, pretože tie šaty boli ešte kratšie ako mini.
„Kam ideme?“ spýtala sa Violet.
„Nechaj sa prekvapiť,“ zatiahla Anabella.
Violet prevrátila očami. Anabella sa na nej zasmiala.
„Ideme do jedného čarodejníckeho podniku. Otvorili ho prednedávnom. Môžeme ísť?“
„Mhm,“ prikývla Violet.
Anabella ju chytila za ruku a premiestnila sa s ňou pred starú budovu, ktorej pútač na priečelí sa s vervou rozpadal. Anabella sa usmiala a vtiahla ju dnu, kde to vyzeralo ako v špičkovom luxusnom klube.
Posadili sa k baru a objednali si pitie. Netrvalo ani desať minút, kým sa k nim zlietli krásavci z celého klubu. Dievčatá si mohli vyberať a aj prieberčivé boli. Po pár zdvorilostných vetách sa Violet nechala zlákať na parket krásnym blondiakom a Anabella sa pri bare spokojne culila a nechala sa ešte pár minút dobíjať tmavým zvodcom. Aj keď ich mužské typy boli presne opačné. Anabella bola na blonďavých dobrých chlapcov a Violet sa vždy páčili temné, tmavé a tajomné typy. Ale no výnimka potvrdzuje pravidlo.
Po niekoľkých piesňach sa dievčatá ospravedlnili a vrátili sa vysmiate k baru.
„Mala si pravdu, toto som potrebovala,“ usmiala sa Violet.
„Ja mám v týchto veciach vždy pravdu,“ vrátila jej úsmev Anabella.
Barman pred Violetu postavil pohár s nápojom bez toho, že by si objednala. Spýtavo na neho pozrela.
„Od tamtoho pána. Mám vám povedať, že to je ako poďakovanie za pomoc,“ odkázal jej barman a ukázal na menovaného muža.
Violet zvraštila obočie. Dostatočne nepochopila odkazu. Cvaklo jej, až keď na neho pozrela. Chvíľku jej trvalo, kým ho spoznala, no potom jej skoro zaskočil obyčajný kyslík, ktorý bola vlastným telom nútená dýchať. Takmer ho naozaj nespoznala. Tak veľmi sa zmenil.
„Má pravdu, to pitie budem potrebovať,“ poznamenala Violet a na dúšok vypila pohárik.
„Čo je? Kto to je?“ spýtala sa Anabella a zvedavo si prezerala krásavca, ktorý sa očividne zaujímal o jej priateľku.
„Moja nočná mora,“ odpovedala Violet vyhýbavo. Anabella podvihla obočie. „Sirius Black,“ odpovedala jej Violet konkrétnejšie.
„Ty vole!“ neodpustila si Anabella. „Toto je muž, ktorý strávil sedemnásť rokov v Azkabana a na úteku?“ čudovala sa. Violet prikývla. „Niečo také som ešte nevidela. On je snáď stelesnená predstava dokonalého chlapa. Tak už sa ti nedivím, že ho nedokážeš dostať z hlavy,“ uškrnula sa.
„Keď som ho videla naposledy, nevyzeral ani s polovice tak dobre, ako vyzerá teraz,“ vydýchla porazene Violet.
„Choď za ním, než to urobí nejaká iná,“ poradila jej Anabella.
„Nie!“ odmietla. „Nepôjdem za ním. Nechcem s ním nič mať.“
„To je hlúposť. Kašli na to, čo by si povedal Severus. Proste ho pretiahni a zabudni!“
„Čo som on?“ spýtala sa Violet pohoršene. „A nebudem kašlať na Seva, je to môj brat.“
„Nemu určite nebude vadiť, keď ho pretiahneš. Bude si myslieť, že to urobil on,“ poznamenala Anabella.
„To neznamená, že to urobím.“
„Ide sem,“ upozornila Violetu Anabella.
„Vidím,“ zavrčala Violet a pokynula čašníkovi o ďalšie pitie.
„Dlho sme sa nevideli,“ poznamenal Sirius namiesto pozdravu.
„Tiež vám prajem dobrý večer,“ zatiahla Violet. „Moju priateľku Anabellu ešte nepoznáte,“ poznamenala rýchlo a predstavila ich. „Tak sa teda zoznámte,“ dodala a zmizla v dave.
Sirius sa rýchlo ospravedlnil Anabelle a vydal sa za ňou.
„Neprišiel som za vašou priateľkou, ale za vami,“ napomenul ju. „Prečo predo mnou utekáte?“
„Myslím, že som svoj názor na vás dostatočne vyjadrila pri našom poslednom stretnutí.“
„To bolo za úplne iných okolností,“ namietol Sirius.
„Ale stále platí.“
„Ani nechcete vedieť, či ste mali pravdu?“
„Už som sa to dozvedela,“ usmiala sa falošne a odišla.
Sirius sa krivo usmial. Naozaj ho fascinovala. Nemienil sa jej len tak ľahko vzdať. Nikdy sa nevzdával. Pre tento večer sa jej rozhodol dať pokoj, ale nabudúce mu už neunikne tak ľahko.
Usúdil, že je jednou z najkrajších žien, aké kedy videl. Všimol si jej krásy aj v tom neosobnom habite a prísne upravených vlasoch. Teraz keď ju zbadal, najprv ju nespoznal. Len ho zaujala krásna žena, až keď na ňu zasvietilo silnejšie svetlo spoznal v nej svoju krásnu obhajkyňu. Keď bola takto upravená, bola jej krása takmer hmatateľná. Žiadna žena v klube nedisponovala toľkou krásou ako ona.
Jej telo nemusel ani komentovať. Vystihovali ho všetky superlatívy od slova krásne až po dokonalé. Jej tvár musel vytvoriť anjel, len tak sa jej pôvab dal vysvetliť. Chladné šedé oči jej dodávali dávku temna a vzrušenia z neznámeho. A vodopád mahagónových vlasov túto krásku len privádzal do dokonalosti.
Keď ju zbadal, v hlave sa mu rozsvietila kontrolka, ktorá nezhasne, pokým nebude aspoň na jednu dlhú noc jeho. On sa tej kontrolke vôbec nebránil a s hodnou dávkou nadšenia jej mienil vyhovieť.
Flirtovali s kým sa dalo, ale cítili sa zvláštne. Každú chvíľu sa pristihli, ako jeden po druhom pozerajú. Nakoniec odišiel Sirius nadránom v sprievode dlhonohej blondíny a Violet sama, pretože jej úplne zničil chuť, ktorú mala, keď vošla do klubu. Anabella len krútila hlavou nad svojou kamarátkou, ktorá odmietla živého boha bez mihnutia oka.
zmysel zivota
(matuska :*, 1. 6. 2011 18:00)