Prológ
6. 2. 2011
„Nedám ti to opísať, Ronald!“ zavrčala som už asi po stýkrát. „Raz by si si svoju úlohu mohol spraviť aj sám, čo povieš?“
„Hermiona, no tak, prosím, sám to nezvládnem,“ prosíkal Ron.
„Tak skús použiť učebnicu,“ vmietla som mu do tváre a hodila pred neho Prípravu elixírov pred pokročilých.
„To mi tak pomôže,“ zamrmlal Ron.
Už som ho ďalej radšej ignorovala a znova som si zobrala svoju knižku. Všimla som si, ako nad nami Harry pokrútil hlavou a znova sa začítal do knihy Polovičného Princa. Aj ja som pokrútila hlavou. Tá kniha sa mi ani trochu nepáčila. Čím dlhšie ju Harry mal, tým sa mi zdala nebezpečnejšia. Zaviazala som sa sama pred sebou, že zistím kto je Polovičný Princ. Zatiaľ sa mi veľmi nedarilo.
Do klubovne vbehla Ginny a usadila sa Harrymu na kolená. Len ona ho dokázala odpútať od tej hlúpej knihy. Chvíľu spolu cukrovali a ja som sa snažila všímať si len text na stránkach knihy. Potom sa Ginny zrazu vzpamätala.
„Jej, Hermiona, takmer by som zabudla,“ usmiala sa na mňa a zalovila vo vreckách. „Toto ti mám dať,“ podala mi obálku. Podvihla som obočie. „Je od Dumbledora.“
Moje obočie vyskočilo ešte vyššie. Od riaditeľa? začudovala som sa prekvapene v duchu. Otvorila som obálku a vytiahla pergamen. Na ňom stálo stručne pekným písmom:
Hermiona,
príďte, prosím Vás, o pol ôsmej do mojej pracovne.
Heslo je šumivá bzučalka.
Albus Dumbledore
Ak by malo moje obočie kam ešte ísť, vybehlo by ešte vyššie. Pozrela som na hodiny a vydesene som zistila, že je o desať minút pol ôsmej. Vyskočila som z kresla k portrétu Tučnej panej.
„Hej, kam tak letíš?“ zavolal za mnou Harry.
Ron sa ozval v tej istej chvíli, len zo značne sebeckejšou otázkou: „Čo bude s mojou úlohou?“
„Za Dumbledorom,“ odpovedala som Harrymu. „Odpíš si to,“ povolila som nakoniec Ronovi, aj tak by som to nakoniec dovolila.
Letela som chodbami k Dumbledorovej pracovni. Cestou som stretla Zloducha, ktorého som odignorovala a zaslúžila som si za to zásah hrsťou kried.
„Šumivá bzučalka,“ povedala som oblude, ktorá strážila vchod do riaditeľne. Uskočila a pustila ma na točité schodisko. Rýchlo som naň vystúpila a ponáhľala som sa hore. Bola som strašne zvedavá, čo odo mňa Dumbledore chce. Opatrne som zaklopala na jeho dvere.
„Poďte ďalej, Hermiona,“ ozvalo sa zvnútra.
Otvorila som a vošla som dnu.
„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravila som riaditeľa za stolom. „Prepáčte, že meškám,“ ospravedlnila som sa.
„To je v poriadku, Hermiona. Neposadíte sa?“ ponúkol mi.
Napäto som si sadla na stoličku oproti nemu a strnulo som čakala, čo bude.
Riaditeľ sa na mňa usmial. „Spravte si pohodlie. To, čo vám chcem povedať je veľmi zložité a nemilé.“
Zvraštila som obočie. Bála som sa, že ide o Harryho a lorda Voldemorta. „Počúvam vás, pán riaditeľ.“
„Viete, Hermiona, asi prvýkrát neviem, čo povedať. Hovorí sa mi to horšie, ako keď som Harrymu minulý rok povedal o proroctve. A ešte horšie sa mi hovorí, že sa tým, čo vám poviem všetko tu od základov zmení.“ Ukázal okolo seba.
Spýtavo som na neho pozerala. Bola som strašne zvedavá, ale nechcela som to dať na javo.
„Asi by som mal začať tým najhorším,“ povzdychol si profesor. A mne sa zdalo, akoby ostarol. „Musím vám povedať, Hermiona, že v skutočnosti nie ste osoba, ktorou si myslíte, že ste.“
Podvihla som obočie. „Nechápem, pane.“
„Bude vám to pripadať ako rozprávka,“ začal profesor. „V skutočnosti ste sa narodili v roku 1960,“ povedal mi a mne padla sánka. „Ste dcérou Charizmi Madwayovej a Toma Marvolosa Riddla, ktorý je známejší pod menom lord Voldemort.“
Ak mi predtým padla sánka, tak v tejto chvíli som si ju zbierala až v žalároch. „Ako je to možné?“ spýtala sa som sa. Na viac som sa nezmohla.
„Hermiona, máte moc poraziť lorda Voldemorta, pretože máte jeho silu. Lord Voldemort to vie od vášho narodenia a chce vás zabiť. Jedinou nádejou ako vás ochrániť, bolo poslať vás ako čerstvo narodené bábätko do budúcnosti. Nemal som na výber. Poslal som si s vami list do budúcnosti, v ktorom som si všetko vysvetlil. Naschvál som vám vybral muklovských rodičov, aby vás Voldemort nemohol nájsť. Bolo to nutné, ak by vás zabil, jedna z dvoch veľkých nádejí na jeho zlikvidovanie by bola stratená. Pátra po vás tridsaťsedem rokov. A konečne vás našiel. Pred takmer rokom na Ministerstve získal podozrenie. Striehne na príležitosť, aby vás mohol zabiť.“
Otupene som počúvala Dumbledora a snažila som sa to všetko spracovať. Bolo to príšerné. Ani nie za desať minút som sa dozvedela, že nie som tá, ktorá som. Že som sa narodila o dvadsať rokov skôr. Že som dcéra najstrašnejšieho čarodejníka všetkých čias. A že sa ma ten čarodejník snaží za každú cenu zabiť. Na niečo takéto mi desať minút nestačilo.
„Prečo mi to hovoríte teraz, pán profesor?“ spýtala som sa ho.
„Pretože lord Voldemort už presne vie, kde hľadať svoju stratenú dcéru,“ odpovedal trpko. „Nesmieme mu dovoliť, aby vás našiel. Vaša moc by bola pre neho priveľkým prínosom. A mám ešte jeden dôvod, Hermiona,“ priznal riaditeľ. „Presne o týždeň budú hranice času oslabené a ja vás budem môcť poslať späť do vášho pravého času a zmiasť lorda Voldemorta.“
„Toto je môj pravý čas,“ namietla som zhrozene.
„Ja viem, Hermiona, ale nemôžete tu zostať. To nemôžete riskovať ani vy, ani ja, ani celý čarodejnícky svet.“
„Ale pane...“ radšej som nedopovedala. Mal pravdu, vedela som to. Len som dúfala, že by som nemusela odísť tak, ako mi práve povedal profesor.
„Je mi ľúto, Hermiona, ale musí to tak byť,“ povedal mi smutne.
„Do akého času ma pošlete?“ spýtala som sa.
„Do roku 1977.“
Neveriacky som pokrútila hlavou. „Prečo práve tam?“
„V tom roku by ste chodili do siedmeho ročníka, ak by sa nemuselo stať to, čo sa stalo.“
„Ak odmietnem?“
„Bohužiaľ, Hermiona, nemáte na výber,“ pokrútil hlavou.
„Nemôžete ma poslať preč z môjho života,“ protestovala som.
„Ak vás nepošlem preč, zomriete do dvoch mesiacov.“
„Tým si nemôžete byť istý!“
Pozrel na mňa ponad polmesiacové okuliare.
„Kedy sa to stane?“ vzdala som sa.
„Budúcu nedeľu, presne o týždeň.“
Prikývla som. „Môžem odísť?“ spýtala som sa.
„Samozrejme,“ prikývol profesor a ja som odišla z jeho pracovne.
Zamierila som do Astronomickej veže. Sadla som si pod hviezdnu oblohu a objala som si pokrčené kolená. Znova som si v hlave prehrala rozhovor s Dumbledorom a po tvári mi stekali slzy. Nechcela som ísť preč, ale musela som. Ak by ma Voldemort chytil a získal by moju takzvanú moc, ako hovoril profesor, mohol sa čarodejnícky svet rozlúčiť. Zrazu mi zapla iná skutočnosť, lord Voldemort je môj otec. Preboha, lord Voldemort je môj otec! Nepravdepodobné – iste, nemožné – určite. A predsa to bola pravda. Strašná pravda, ktorú by som radšej nikdy nevedela. Radšej by som aj naďalej bola humusáčkou, ako dcérou toho vraha.
Dvere do veže sa otvorili a vyrušili ma v mojich úvahách. Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa ozvali hlasy.
„Už sa podeň nezmestíme,“ ozval sa Ron.
„Nemôžem za to, že si taký vysoký. Potreboval by si skôr neviditeľný stan,“ odpovedal mu namrzene Harry. „Ahoj, Hermiona, báli sme sa o teba,“ povedal mi a stiahol z nich plášť. V ruke držal Záškodnícku mapu. Až neskôr si všimol, moje červené oči. „Hermiona, čo sa stalo?“
„Radšej sa posaďte,“ povedala som im. Počkala som kým tak urobia a potom som im vyrozprávala „svoj príbeh“.
„Narodila si sa v roku 1960?“ nechápal Ron. Prikývla som. „A Dumbledore ťa ako mimino poslal do tohto času?“ Znova som prikývla. „Tak tomu nepochopím.“
„Narodila si sa v tom istom roku ako moji rodičia, Sirius a Remus,“ poznamenal Harry, ktorý doteraz neprehovoril.
„Och, Harry,“ povzdychla som si a pozrela do zeme. „Som dcérou muža, ktorý ti zabil rodičov,“ fňukla som.
Harry ma objal. „Na tom vôbec nezáleží, Hermiona. Ty s ním nemáš nič spoločné,“ ubezpečil ma.
„Budeš musieť odísť?“ overil si Ron.
Prikývla som. „Nemám na výber.“
„To je bláznovstvo! Prečo by si musela?!“
„Pretože ak ma dostane, získa moju moc. To predsa nechcete.“
„To je nefér,“ odporoval mi Ron.
„Život nie je fér, Ronald,“ odpálkovala som ho.
„Kedy?“ spýtal sa Harry.
„O týždeň,“ odpovedala som smutne.
Harry prikývol. „Povedz mojim rodičom, až to o tebe zistia, že mi je ľúto, že sme sa nestretli.“
„Raz im to poviem,“ sľúbila som. Až teraz mi došlo, že budem na Rokforte s jeho rodičmi. Že sa vraciam do slávnych časov Záškodníkov.
***
O týždeň v tom istom čase som znova sedela v riaditeľovej pracovni. No nebola som sama. Boli tam so mnou Harry, Ron, Ginny a na moje prekvapenie aj Remus Lupin. Po chvíli uvažovania mi zaplo, prečo prišiel. Je posledný žijúci priateľ z toho obdobia. Preto si ma aj chvíľu pred kúzlom zavolal von.
„Hermiona, chápem, že to musí byť pre teba ťažké,“ začal.
„Neviete ako,“ skočila som mu do reči.
„Chcem ti pomôcť.“
„Ako?“
„No, mám pre teba pár upozornení,“ napoly sa usmial. „Najprv ti chcem povedať, že nesmieš zasahovať do času.“
„To že tam idem, nie je zásah do času?“
„Je, ale ty nesmieš využívať svoje vedomosti, aby si čas zámerne zmenila,“ mrkol na mňa a ja som pochopila, čo tým skutočne myslí. Podal mi akúsi knihu. Keď som ju zobrala do ruky zistila som, že je to zápisník. „Je to môj denník. Písal som ho od začiatku siedmeho ročníka až do smrti Lilly a Jamesa. Nájdeš tam všetko čo potrebuješ vedieť,“ stíšil hlas. „Dozadu som ti dopísal pár dátumov.“
„Chápem,“ prikývla som.
„Ešte je dôležité, Hermiona, aby si o nás nikomu nepovedala. Vieš, čo myslím,“ zavrtel sa. „Bude to pre teba asi neprirodzené, ale vôbec by si tam nemala vedieť nič z toho čo o nás všetkých a o hrade vieš.“
Znova som prikývla.
„A dávaj si pozor na Siriusa, nebol vždy taký krotký ako ho poznáš,“ usmial sa.
„Už som počula,“ tiež som sa neubránila malému úsmevu.
„Keby si ich mohla odo mňa pozdraviť,“ povzdychol si.
„Možno raz, až všetko pochopia,“ usmiala som sa smutne.
Vsunula som si denník do vrecka a vrátila som sa späť. Dumbledore sa už pripravoval na kúzlo.
„Je čas rozlúčiť sa,“ upozornil ma.
Vzlykla som. Nechcela som odísť.
Harry ku mne prišiel a tuho ma objal. „Bude ti tam dobre,“ ubezpečil ma. „Bude tam môj otec, Sirius, Remus, moja mama.“
„Aspoň niekto normálny,“ pousmiala som sa a mrkla som na Lupina.
„Bude to fajn,“ utvrdil Harry. „A nezabudni, že o pár rokov ma znova uvidíš.“
„Dobrý pokus,“ odfrkla som si a ešte tuhšie som objala svojho najlepšieho priateľa.
Harry o kúsoček ustúpil a na mňa sa vrhla Ginny. „Čo ti mám na to povedať?“ zavzlykala a snažila sa zahnať slzy. „Budeš mi strašne chýbať!“
„Aj ty mne,“ súhlasila som.
„Rona to veľmi vzalo,“ pošepkala mi ešte, než sa odo mňa odtiahla.
Zdvihla som hlavu a pozrela som na Rona. Podišiel ku mne o kúsok bližšie.
„Kto mi teraz bude dávať opisovať úlohy?“ spýtal sa ma a ja som videla, že má slzy na krajíčku.
„Och, Ron,“ vzlykla som a hodila som sa mu okolo krku. „Od Harryho to neodpisuj,“ poradila som mu.
Ron sa trhane zasmial. „Budeš mi chýbať,“ povedal mi a pevne ma objal.
„Keby si vedel, ako veľmi mi budeš chýbať. S kým sa tam budem hádať?“
„Niekto sa tam určite nájde,“ povzdychol si. „Maj sa dobre. Buď tam šťastná.“
„Bez vás?“ spýtala som sa neveriacky. „To nepôjde.“
Usmial sa.
„Hermiona, kúzlo je hotové,“ upozornil ma profesor. V strede pracovne sa objavil vír.
Znova som objala Ginny, Rona a Harryho.
„Teším sa, keď sa zoznámime,“ rozlúčil sa so mnou Lupin. Už som nebola schopná žiadneho úsmevu. Po tvári mi stekali prúdy sĺz.
„Hermiona, toto mi dajte,“ požiadal ma profesor Dumbledore a podal mi obálku. Prikývla som.
Otočila som sa k svojím veciam, ale namiesto toho som sa znova vrhla okolo krku chalanom.
„Mám vás oboch strašne rada. Nikdy na nič, čo sme zažili nezabudnem. Majte sa tu krásne.“
Usmiali sa na mňa.
„Ani my nezabudneme,“ odpovedal mi Harry.
„Poviem im, ako ich máš rád,“ sľúbila som Harrymu. „Dovidenia, všetci,“ rozlúčila som sa naposledy. Zobrala som si kufor a vošla som do víru. Posledné, čo som videla bola Ronova uslzená tvár. Pichlo ma u srdca.
***
Objavila som sa v tej istej pracovni. Takmer všetko v nej bolo rovnaké, len muž za stolom, ktorý na mňa prekvapene pozeral, bol o dvadsať rokov mladší, ako ten, čo ma sem poslal.
„Dobrý deň, pán profesor,“ pozdravila som ho. „Som Hermiona Grangerová. Ja... neviem, čo mám povedať. Asi by ste si mali najprv toto prečítať,“ vykoktala som zo seba a podala som mu list od jeho staršieho ja.
Profesor Dumbledore, bolo divné mu tak hovoriť, pretože mi to pripadalo, ako by to nebol on, si pozorne prečítal dlhý list. Na tvári sa mu objavilo poznanie.
„Tak, slečna Grangerová, vítam vás späť v správnom čase,“ povedal mi. „Sadnite si,“ ponúkol mi.
S povzdychom som si sadla.
„Podľa tohto listu, toho viete o tomto čase dosť.“ Prikývla som. „Mal by som vás teda len upozorniť, že nesmiete svoje vedomosti zneužiť zámerne pre zmenu časovej línie.“
„Viem, pane,“ prikývla som. Denník v mojom vrecku zrazu vážil tonu.
„Neviem, čo dodať. Snáď len vítajte v siedmom ročníku,“ usmial sa na mňa.
„Čože? Mal byť ešte šiesty,“ namietla som.
„Och nie,“ usmial sa znova. „Pri vašej ceste časom vznikla malá výluka. O dva týždne začína nový rok a vy nastupujete do siedmeho ročníka.“
„Aha,“ povzdychla som si.
„Zostáva otázka, kde budete dovtedy bývať?“
„Mohla by som ísť do Deravého kotlíku,“ navrhla som.
„To je celkom dobrý nápad,“ súhlasil profesor. „Len buďte opatrná,“ upozornil ma. Prikývla som. „Najskôr si chcete utriediť myšlienky, tak vás nebudem zdržovať. Prosím, tu máte zoznam kníh a kľúč od vášho trezoru v Gringotbanke.“ Podal mi papier a malý kľúčik.
„Trezor v Gringotbanke?“ nechápala som.
„Je to dedičstvo po vašej matke,“ vysvetlil mi.
„Aha,“ povzdychla som si po druhýkrát a zobrala som si od neho podávané veci. „Počkajte!“ uvedomila som si zrazu, čo mi povedal. „Moja biologická mama je mŕtva?“
„Je mi to ľúto, ale je,“ prikývol profesor. „Charizma Madwayová bola zabitá lordom Voldemortom týždeň po vašom narodení, keď mu odmietala povedať, kde ste.“
Ona sa ma snažila ochrániť, uvedomila som si. Zvláštne ma zahrialo pri srdci.
„Ak nemáte ďalšie otázky a chcete už ísť, môžete použiť môj krb,“ ponúkol mi profesor.
Prikývla som. Zobrala som za hrsť Hop-Šup prášku a hodila som ho do krbu. „Dovidenia, pán profesor,“ rozlúčila som sa. Vošla som do krbu a zvolala som: „Deravý kotlík.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.