5. kapitola - Ja za nič nemôžem
Ráno som sa už po tretíkrát zobudila prvá. Lilly aj Alice si ešte pokojne vyspávali. Ale kto by ich budil, ešte mali čas. Vyliezla som z postele a najprv som otvorila okno. Už teraz ráno bolo pekne teplo. Ďalší horúci deň na severe Anglicka. Počasiu zrejme trochu šibalo. Ale mne to vyhovovalo. Milujem teplo a nič mi nedokáže vykúzliť lepší úsmev, ako pekné slnečné ráno.
S myšlienkou, či sa Záškodníci pôjdu aj dnes kúpať do jazera som zapadla do kúpeľne.
„Predpokladám, že ten úsmev ti vyčarovalo to, čo máš na nočnom stolíku,“ povedala mi Lilly, keď sa som mnou míňala vo dverách kúpeľne.
„A čo mám na nočnom stolíku?“ zamrmlala si som pre seba a išla som to zistiť.
Keď som zbadala svoj nočný stolík, najskôr som onemela, ale nemala som si to ako zistiť. Zatvorila som oči, chvíľu som počkala a znova som ich otvorila. Všetko bolo rovnaké. Pre istotu som si ich ešte pretrela, ale ani to nepomohlo. Neveriacky som podišla k stolíku a sadla som si na posteľ.
Na nočnom stolíku si lebedila moja domáca úloha a na nej... no neuveríte! Na nej žltá ruža. Takmer som sa zasmiala. Neveriacky som pokrútila hlavou. Čo ten nespraví, aby ma dostal?
Naliala som do vysokého pohára vodu a dala som do nej kvet. Potom som si prečítala úlohu. Spokojne som prikývla. Bola to moja úloha. Zmotala som zvitok a pridala som ho do tašky.
„Tak čo, zvládol to?“ spýtala sa Alice, ktorá sa práve vymotala z prikrývok.
„Môžem s čistým svedomím prehlásiť, že dnešok prežije,“ usmiala som sa na ňu.
„Hm, takže mu dávaš ďalší deň života,“ usúdila Alice a vyliezla z postele.
Prehrabala sa v skrini a povyťahovala pár kúskov zmuchlanej uniformy.
Pousmiala som sa. Sadla som si na posteľ a čakala na kamarátky. Medzitým som v spomienkach porovnávala dospelého Siria s jeho pubertálnym vydaním. Prekvapene som nakoniec zistila, že veľa rozdielov medzi nimi nie je. Len ten „dospelý“ prejavoval svoju nedospelosť v chorobnej túžbe po dobrodružstve. Čo vlastne robí aj teraz, aj keď ide o iné dobrodružstvo, než o aké mu pôjde o dvadsať rokov. Pomaly začínam chápať, prečo nedokázal obsedieť na mieste a plával medzi depresiou, letargiou a miernou agresivitou. Pre neho muselo byť peklo sedieť medzi štyrmi stenami vo vojne.
Po chvíli ma našťastie s rozjímania vytiahla Alice na raňajky, no Siria Blacka som sa aj tak nedokázala zbaviť. Stále tam niekde vzadu v mojej hlave svietil a hlásil sa o miesto medzi myšlienkami.
Nakoniec sa prihlásil o miesto osobne, keď za hlasného rehotu vtrhol s Potterom a Remom do Veľkej Siene. Zastavili uprostred miestnosti a smiali sa. Všetci prítomný na nich vytriešťali oči, no oni traja sa len smiali. Black sa opieral o Pottera a prehýbal sa v páse od rehotu. Potter sa dlaňami opieral o kolená a Remus sedel na zemi a snažil sa medzi návalmi smiechu lapiť dych. Pohľad na nich nútil smiať sa aj mňa.
Dostala som aj príležitosť nikým nepristihnutá si poriadne prezrieť Blacka, keď sa nestráži a nehrá veľkého frajera. Tá pohoda a radosť, ktoré z neho žiarili boli až hmatateľné. Akoby okolo neho vytvárali auru. Auru šťastia.
S takýmto chalanom by bola radosť chodiť, blesklo mi nestrážene hlavou.
Keď som si uvedomila, čo mi napadlo takmer som sa utopila v tekvicovom džúse. Si blázon, Hermiona, pokrútila som nad sebou hlavou, ale neodolala som „pokušeniu“ a znova som sa na neho pozrela. Stelesnená pohoda – len tým by sa dal vystihnúť. A teraz k tomu všetkému pridal ešte aj nevinný pohľad, ktorý mu tak trochu skazili šibalské iskry, videla som ich až k chrabromilskému stolu.
Tváril sa ako samo neviniatko, pretože sa k nim blížila profesorka McGonagallová s mladým Snapeom za pätami. Snape, ktorý mal, div sa svet, vo vlasoch vpletené ružové mašličky a motýliky, zrejme nešli dole, inak by ich tam už nemal, bol červený až neviem kde.
Profesorka na Záškodníkov spustila výčitky. Takmer som ľutovala, že som ju nepočula, pretože Bystrohlavčania a Bifľomorčania, ktorý to počuli, sa skrúcal do zadržiavaného smiechu. Nakoniec sa McGonagallka otočila na päte a Záškodníci sa vybrali k nášmu stolu, cestou po sebe hádzali sprisahanecké pohľady.
„Pre dnešok už len preto, čo ste spravili Severusovi,“ Lilly sa takmer odula.
„Ty budeš Ufňukanca stále brániť?“ nechápal James. „Veď je to debil! Povedal ti, že si humusáčka!“
„Vďaka za pripomenutie, Potter, bola som pri tom. A teraz ma nechaj v pokoji naraňajkovať!“
„Nič si z toho nerob, časom si zvykneš, že sa s nimi nedá nič robiť,“ ozvalo sa vedľa mňa potichu.
Takmer som od zľaknutia nadskočila. Pozrela som na vedľajšie doteraz voľné miesto. V celej svojej kráse sa na ňom vynímal Black. Zrejme som na Lilly a Pottera pozerala trochu vyjavene, keď mi povedal to, čo povedal.
„Nemám si na čo zvykať, keď sa chcú k sebe správať takto, tak prosím, je to ich vec,“ odpovedala som mu.
„Ale aj tak ťa to hryzie a chceš im ukázať, že sú do seba buchnutí už pekne dlho.“
Vrátila som sa k svojím raňajkám a dúfala som, že tentoraz ma už nič nevyruší. Ale čo by čert nechcel...
„Ahá, odmena za moju úlohu!“ uškrnula som sa. „Tú už si dostal,“ dopovedala som chladne.
Ostatok načatého dňa bol celkom pokojný. Len škola a presuny na hodiny. Po škole ma Lilly, ani neviem ako, dotiahla do knižnice. Toto miesto som na Rokforte vždy milovala najviac. Ticho, pokoj, nikto po vás nič nechce, teda okrem otravnej knihovníčky, vôňa kníh... Proste raj.
Len prečo sa teraz v tom raji nedokážem ani minimálne sústrediť? Po chvíli v tichej knižnici sa môj mozog vybral vlastnými, neželanými cestičkami. Maličký svietiaci Black v kútiku mojej mysle sa zrazu zväčšil a ja som sa nedokázala ubrániť myšlienkam na neho. Stále, stále a stále. Snažila som sa svoju hlavu zamestnať úlohami, no mala som hotové až prirýchlo a žiadnu ďalšiu zmysluplnú činnosť som si nedokázala nájsť. A tak tu bol môj osobný Black v mojej hlave a nechcel ísť preč.
Po dlhom čase, čo sa Lilly hrabala v knihách a písala esej na elixíry, som sa pristihla s brkom v ruke na pergamenom rozdelenom na dva stĺpce. Nad jedným trónilo veľkým PRE a nad druhým PROTI. Neuvedomila som si, že svoje myšlienky píšem. Preletela som pohľadom oba stĺpce a znova som si prečítala napísané. Vyškrtala som tie, čo sa opakovala a všetky body som spočítala. V oboch stĺpcoch bol rovnaký počet podmienok. Potom som pohľadom prešla na riadok pod stĺpcami. Stálo tam miliónkrát podčiarknuté: JE TO PREDSA SIRIUS BLACK!!! Ešte raz som to pre dôraz podčiarkla, ale potom som si povzdychla.
Pravdou je, že už minimálne hodinu uvažujem, či si mám, alebo nemám s Blackom niečo začať. Poznám ho a predpokladám, že práve preto sa do neho nemám šancu zamilovať a nepodarí sa mu zlomiť mi srdce. Ale aj tak... Je to predsa on. Ten Sirius Black. Ten, s ktorým sa minimálne ešte najbližších dvadsať rokov určite nestretnem.
„Čo to tam máš, že nevnímaš všetko naokolo?“ spýtala sa a chcela mi pergamen zobrať.
Rýchlo som sa prebrala a pohotovo som skryla svoj myšlienkový pochod do tašky. Lilly prekvapene podvihla obočie.
„Nič to nie je, len také kecy,“ zahovárala som rýchlo. „Už máš hotovú tú esej?“
Schmatla som najbližšie knihy, poskladala som ich do komínku a takmer som utekala uložiť ich. Ešte som za rohom zazrela, ako Lilly odovzdane pokrčila ramenami.
„Slečna Grangerová,“ ozval sa za mnou hlas profesorky McGonagallovej, keď sme už s Lilly boli len chodbu od klubovne.
„Nájdite si pána Blacka a príďte do môjho kabinetu,“ prikázala mi prísne.
„Neviem,“ pokrčila Lilly ramenami. „Ale poď ideme ho nájsť, nech sa to čo najskôr dozvieš.“
Rýchlo sme prebehli poslednú chodbu a vošli sme do klubovne. Rozhliadala som sa po miestnosti a hľadala som, podľa McGonagallky, „svojho vyvoleného“. Našťastie tam bol. Práve sa afektovane smial s nejakou blondínkou. Ani trochu sa to nepodobalo tomu úžasnému uvoľnenému smiechu, ktorý predviedol na raňajkách.
Otočila som sa a rýchlim krokom som opustila klubovňu. Len tiché kroky za mnou prezrádzali, že naozaj ide.
Zaklopala som na dvere profesorkinho kabinetu a počkala som až nás pozve. Dvere sa otvorili a profesorka ukázala na dve kreslá pred sebou. Obaja sme sa posadili a čakali, čo bude. Bez slova pred nás položila dva zvitky pergamenu. Siahla som po ňom a zistila som, že to je úloha, ktorú Black včera zničil.
„Nebudem sa pýtať, kto od koho to opisoval, to mi jasné, pán Black. Len nechápem prečo ste sa tentoraz aspoň trochu nepokúsili ten text prerobiť,“ pozrela profesorka na Blacka.
„Slečna Grangerová, netvárte sa ako neviniatko,“ zahriakla ma profesorka chladne. „Mohli ste si svoju úlohu po pánovi Blackovi prečítať a donútiť ho niečo v nej pozmeniť.“
„Prestaňte s tým, slečna Grangerová, na hlúpe výhovorky naozaj nemám náladu. Zajtra máte obaja trest,“ uzavrela profesorka.
„Ale pani profesorka, ja už zajtra jeden trest mám,“ ozval sa Black úplne bezstarostne.
Absolútne zaskočená som sa postavila a odišla som z jej kabinetu. Black ma znova nasledoval. Cestou späť mi pomaly postupne dochádzalo, čo sa vlastne stalo. Zastavila som uprostred chodby a prudko som sa otočila na Blacka.
„Ty vymydlený idiot! Ako si dovoľuješ odovzdať moju prácu!“ zrevala som na neho.
„No dovoľ! To je vrchol! Aspoň si mohol niečo zmeniť. Vlastne počkaj! Ty si to urobil schválne!“ zaplo mi zrazu. „Ty si jej schválne odovzdal rovnakú prácu. Vedel si, že nám dá obom trest, preto si sa ani trochu nesnažil brániť!“
Mala som mu chuť streliť facku. Nakoniec som sa predsa len ovládla. Otočila som sa od neho a najrýchlejšie ako som mohla som vyrazila do klubovne a do svojej izby.
Komentáre
Prehľad komentárov
jeeej ja som uz ani nedufala,ze budes pisat!!!ako vzdy super...tesim sa na dalsiu kapitolu!!:)a dufam ze si uz zdrava:))dufam ,ze budes pokracovat....:):*
zmysel zivota
(matuska:*, 21. 8. 2011 21:48)