Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


2. kapitola - Tak trochu prvá cesta vlakom

6. 2. 2011
„Tak, a ide sa domov,“ zvolala Lilly nadšene. Potom si všimla môj skormútený výraz. „Neboj Rokfort sa ti bude páčiť. Je tam nádherne. V zime síce trochu zima, ale je to ako v rozprávke. Bude to fajn,“ rapotala a tiahla svoj kufor k Rokfortskému Expresu.
Mňa trápili iné myšlienky. Cítila som sa strašne, keď som kráčala nástupišťom bez Harryho a Rona. Hlavne kvôli Harrymu som sa cítila zle. Bolo to tak nefér, že som sa mohla rozprávať s Lilly, smiať sa s ňou a kamarátiť, a on, jej syn, ju nikdy živú nevidel. Pripadala som si ako zradca.
„Ak sa teraz tváriš takto príšerne, ako sa budeš tváriť, keď stretneme Pottera s Blackom?“
„Nijako,“ usmiala som sa. „Niečo drzé im odpoviem a utečiem.“
„Tak to chcem vidieť a aj počuť,“ uškrnula sa Lilly.
Zamierila k vlaku a ja som išla za ňou. Nerobilo nám problém nájsť si kupé, bolo ešte dosť času od odchodu vlaku a veľa študentov zatiaľ neprišlo. Sadli sme si a spustili debatu na tému, ako inak, Black a Potter. Zdá sa, že už sa všetko bude točiť okolo Blacka a Pottera. Znova mi došlo, že do tohto času nemal Dumbledore poslať mňa, ale Harryho. Zaslúžil by si poznať svoju rodinu. Teda aspoň mamu. Jeho otec a krstný otec ešte nestihli vyrásť z puberty.
Než stihol vlak vyjsť z Londýna, objavili sa v našom kupé ďalšie dve dievčatá.
„Och, Hermi, toto sú naše spolubývajúce,“ zvolala Lilly. „Sue a Camila. A ešte k nám patrí Alice Hadweyová. Ale tá je asi so svojím priateľom Frankom.“
Žeby hovorila o Alice Longbottomovej, napadlo mi. Aj tú by som celkom rada spoznala.
„Ahojte,“ pozdravila som ich a poriadne som si prezrela dievčatá. Vysoká blondína a čiernovláska.
„Ahoj,“ kývli mi späť.
„Odkiaľ prichádzaš?“ spýtala sa ma Sue alebo Camila.
„Z Beauxbatosu,“ odpovedala som.  
„Je to tam také prísne ako sa hovorí?“ spýtala sa tá druhá.
Len som pokrčila ramenami. Naše spolubývajúce na seba pozreli a pustili sa do Lilly. Vypytovali sa jej na prázdniny a chválili sa svojimi. Videla som, ako má Lilly chvíľami nutkanie pretáčať očami. Úplne som ju chápala. Ja som sa cítila asi tak, ako ona teraz, keď som sa rozprávala s Parvati a Lavender.  Nemala som však silu ju zachrániť. Stále som bola myšlienkami pri Harrym a Ronovi.
Nečakane ju z „priateľského“ rozhovoru zachránili práve Black a Potter v sprievode Remusa a Petra Pettigrewa, ktorý mi bol rovnako nesympatický ako pred tromi rokmi, ktorí vleteli do nášho kupé.
„Ahoj, krásky,“ usmial sa Black. „Čo tu také samé? Nepotrebujete spoločnosť?“
Sue a Camila sa na neho zbožne pozreli. Pozrela som na Lilly. Obe sme sa znechutene uškrnuli a pretočili očami. Povzdychla som si. A je to tu.
„Ahoj, Evansová,“ usmial sa na Lilly Potter. „Vyzeráš ešte lepšie ako pred dvomi dňami. Ak to takto bude pokračovať, budeš so mnou musieť ísť na to rande, inak sa z tvojej krásy zbláznim.“
„Už nech sa tak stane, aby som mala od teba pokoj,“ povzdychla si Lilly.
„Ak by si so mnou išla na rande, mala by si pokoj. Len jedno rande Evansová,“ skuhral Potter. „Poď so mnou na jedno radne a dám ti pokoj,“ sľuboval. Lilly nádejne podvihla obočie. „Potom totiž už nebudeme musieť chodiť na rande, pretože spolu budeme stále.“
Lilly znova s povzdychom pretočila očami. Potom sa otočila k oknu. Pottera v doliezaním nahradil Black.
„Ja som sa tešil, až sa dozviem meno novej Rokfortskej krásky,“ usmial sa na mňa. Moje dve budúce spolubývajúce na mňa škaredo zazreli.
„Prepáč, ak ťa sklamem,“ usmiala som sa smutne, „ale nepoviem ti ho.“
„Ale no tak, miláčik, nemôžem ísť na rande s dievčaťom, ktorého meno nepoznám.“
To by pre teba nebol až taký problém, však, miláčik? pomyslela som si otrávene. „Takže ma nepozveš na rande?“ zvolala som. „To som si vydýchla. Už som sa bála, že ťa budem musieť odmietnuť,“ hrala som smutne.
Lilly sa potichu zasmiala. Blackovi vystrelili z očí iskry.
„Nevadí,“ usmial sa krivo. „Keď mi nechceš povedať svoje meno, budem ťa volať Kráska.“
Pretočila som očami a znova som radšej pozrela do okna, za ktorým ubiehala anglická pochmúrna krajina.
„Ahoj, ja som Remus Lupin,“ odhodlal sa mi po chvíli predstaviť Remus.
„Hermiona Grangerová,“ usmiala som sa na neho. „Teší ma.“ Podala som mu ruku.
Remus mi ju s úsmevom stisol.
„Hej! Tak toto ma fakt vytočilo,“ vykríkol Black. „On sa ťa ani neopýtal a predstavíš sa mu. Ja ťa tu obletujem a nič! Myslel som si...“
Podvihla som obočie a skočila som mu do reči. „Black, ty myslíš?“ začudovala som sa. „To je divné. Na myslenie sa používa mozog. To preto sa nazýva najaktívnejším orgánom ľudského tela. V tvojom prípade je najaktívnejší orgán tvojho tela umiestnený oveľa nižšie.“
„Tak týmto ma nenadchneš, Grangerová,“ uškrnul sa Black. „Podobné názory počúvam od Evansovej. Budeš sa musieť snažiť, aby si vymyslela niečo nové.“
Bez záujmu som pokrčila ramenami. Otočila som sa do okna a výsostne som ho ignorovala. Jeho pozornosť si na seba aj tak strhli moje budúce spolubývajúce, čo mi len vyhovovalo. Namiesto Blacka ma oslovil Remus a začal sa so mnou inteligentne rozprávať. Blacka vôbec neprekvapilo, že sa s Remusom vediem úplne normálny rozhovor. Zrejme si už zvykol, že na neho dievčatá reagujú inteligentne. Pri sebe si bol istý, že pred ním buď dievčatá omdlievajú, alebo v jednom zo zriedkavejších prípadov, ako som ja alebo Lilly, sú ním znechutené.
Najhoršia chvíľa cesty na Rokfort nastala okolo tretej po obede. Vtedy sa Lilly a Remus zdvihli zo sedadiel a obaja odišli na stretnutie prefektov. Potter, Black a Pettigrew, ktorý sa neobťažoval povedať za celý čas ani slovo, sa našťastie tiež postavili a odišli. A pretože odišiel Black, vybrali sa Sue a Camila spolu na WC. Najprv som teda bola potešená, že som po dlhom čase chvíľu sama. Chcela som si usporiadať myšlienky, no nemala som na to čas. Ani nie po dvoch minútach mi do prázdneho kupé vtrhol opäť Black.
„Ahoj, Kráska,“ uškrnul sa na mňa a hodil sa na sedadlo oproti.
„No nazdar,“ zamrmlala som otrávene.
Všimol si mojej nevôle voči nemu. „Snáď si si nemyslela, že ťa tu nechám samú,“ zvolal s krivým úsmevom. „Tak, čo budeme robiť, Kráska?“ mrkol na mňa.
„Odpusti si tú krásku, Black, a daj mi pokoj. Neviem, ako ty, ale ja si idem čítať,“ odbila som ho a postavila som sa.
Chcela som z kufra vytiahnuť knihu, ale na moju smolu bol priveľmi vysoko, neviem, ako sme tam tie kufre s Lilly dostali. Black na mňa nadšene pozrel a čakal, čo spravím ďalej. Nevzdala som sa svojho plánu vydolovať z kufra knižku a vyliezla som na sedadlá. Podarilo sa mi otvoriť kufor a strčiť doň ruku. No vďaka môjmu šťastiu, vlak práve vtedy prudko spomalil a mňa hodilo dozadu. Zletela som dozadu a ani nemusíte hádať kam som dopadla. Blackové ruky sa mi omotali okolo pásu.
„Mäkké pristanie,“ ozvalo sa mi pri uchu.
Dokázala som si udržať duchaplnosť. „Ale nie príjemné,“ odbila som ho a chcela som sa postaviť, no Black bol rozhodnutý udržať si ma na kolenách.
„Kam sa tak ponáhľaš?“ spýtal sa ma provokatívne.
„Žeby čo najďalej od teba?“ odvrkla som mu.
„Ale, Kráska, to nezvládneš,“ namietol pobavene.
Podvihla som obočie. „Čo nezvládnem?“ spýtala som sa pochybovačne.
„Byť odo mňa ďaleko,“ odpovedal sebavedome. „To nedokáže žiadna.“
„Tak vieš čo? Pusti ma a ja ti ukážem, že som lepšia ako ostatné a dokážem to,“ navrhla som. Musela som sa dostať z jeho zovretia čo najrýchlejšie. Proste musela. V bruchu mi totiž začali lietať motýle, a to som nesmela dovoliť.
„Ja už som zistil, že si lepšia ako ostatné,“ zašepkal mi do ucha.
Zase tie šialené motýle. To nemôžu otravovať niekoho iného? „Tak pustíš ma?!“ zavrčala som.
„Prečo ten hnev?“
„Pretože ma hneváš?“ zatiahla som. „Pusti ma, Black! Už to prestáva byť vtipné!“
„Vážne? Ja sa bavím.“
„Bože, Black, si trápny.“
„Prepáč, Kráska.“
„Pustíš ma už?“
„Nie,“ odpovedal jednoducho.
„Toto je absolútne neproduktívna debata. O čo vlastne ide? Hádam sa s pubertiakom či ma pustí? Nie je to aj pod tvoju úroveň?“
„Teraz ani nie.“ Z jeho odpovede som cítila krivý úsmev.
Bože, prečo práve ja? pýtala som sa. Toto bolo tak hlúpe. Prečo si vybral mňa. A prečo sa pri ňom cítim tak divne. Nedajú sa tie motýle nejako vypnúť? Je to predsa Harryho krstný otec! Harryho krstný otec! Nemôžem s ním nič mať! Moje vlastné telo by ma nemalo takto zrádzať. Ja tie motýle v bruchu nechcem!
„Black...“ začala som vyhrážku, ale vyrušil ma hlasnejší rozhovor, ktorý sa blížil k nášmu kupé.
„Ja viem, že chceš ísť som mnou na radne!“ Počula som.
„A ja viem, že nechcem!“
„Nemôžeš ma odmietať do konce večnosti!“
„Nie, bude stačiť, keď ťa budem odmietať len do konca tohto roka. Potom ťa už nikdy neuvidím. Vďaka Bohu.“
„Ale uvidíš, sľubujem ti, že sa budeme pravidelne stretávať.“
„Black, pusti ma skôr, ako prídu,“ zavrčala som na svojho väzniteľa.
„Nechce sa mi, Kráska.“ Znova som pretočila očami.
„Ach, kedy sa ťa zbavím?“ povzdychla si Lilly. Už boli skoro pri dverách.
„Nikdy v živote! Vydáš sa za mňa a budeme mať húf krásnych detí.“
„S tebou? Na to zabudni. To by som svojím deťom nikdy nespravila.“
„Vieš si predstaviť aké by to boli krásne deti? Napríklad náš syn. Keby mal tvoje oči a vyzeral by ako ja?“
„Chudák chlapec.“
Lilly a Potter sa objavili pred kupé.
„Bol by to krásny chlapec, zamotal by hlavu každému dievčaťu a bol by to najlepší stíhač na svete.“ Sníval Potter ďalej. Otvoril dvere kupé a konečne si všimol mňa a Blacka. „Hups,“ zvískol. „Sorry, Tichošľap, mi už odchádzame,“ zatiahol a chcel znova zavrieť.
Prosebne som pozrela na Lilly.
„Pusti ju ty úchylák,“ prikázala Blackovi.
„Prečo by som mal?“ nadhodil Black.
„Pretože ja na svoj prútik dočiahnem,“ ozrejmila mu.
Black sa uchechtol a konečne ma pustil. Nahnevane som zoskočil z jeho kolien a nasupene som si sadla na sedadlo čo najďalej od neho. Otvorila som svoju knihu, ktorú som po celý čas držala a zahľadela som sa do nej. No nečítala som. Len som sa tak tvárila. Nedokázala som sa sústrediť na čítanie. Pozerala som do knihy a snažila som sa nevšímať si Blacka. Kútikom oka som videla, ako on pozoruje mňa. Uprenejšie som sa zadívala do knihy. A po celý čas som sa usilovala utíšiť chvenie motýlích krídiel v mojom bruchu. Márne.
 
Pozerala som do knihy pokiaľ sme neprišli do Rokvilu. Nakoniec sa mi podarilo sa do nej začítať. Tesne pred príchodom na stanicu sme dokázali vyhnať chalanov z kupé. Odišli však  značne neochotne. Prezliekli sme sa do školskej uniformy, práve keď vlak zabrzdil. Lilly ako nová hlavná prefektka vyháňala decká z vlaku. Vystúpila som a začula som známi hlas.
„Prváci, ku mne!“ ozvalo sa nástupišťom.
Moje srdce poskočilo a pozrela som na poloobra, ktorý mával lampášom. Chcela som ho pozdraviť, ale potom mi došlo, že ma nepozná. Chýbalo mi to jeho: „Hej, Hermiona, máš sa?“ Tak veľmi mi to chýbalo, že sa mi do očí natlačili slzy.
„Si v poriadku?“ spýtala sa ma Lilly, ktorá sa objavila vedľa mňa.
„J... Jasné,“ usmiala som sa na ňu a zotrela som slzy z mihalníc. „Poďme do hradu.“
Lilly ma objala okolo pliec a odviedla ma ku kočom.
„Tiahnu ich testraly,“ vysvetlila mi. „O chvíľu uvidíme hrad.“
Prikývla som a zadívala som sa z okna koča. Koč sa pohol a o pár minút som zazrela svetlá z hradu. A s ním prišli ďalšie slzy. Lilly sa už nepýtala.
Vystúpili sme pred hradom. Lilly sa znova ujala role sprievodcu a odviedla ma až k Chrabromilskému stolu. Zmeškala som celé triedenie aj väčšinu príhovoru riaditeľa, pretože som spomínala na to, ako som tu šesťkrát sedela s Harrym a Ronom. Zobudila som sa až, keď sa Sieňou ozvalo moje meno.
„Na záver vám chcem predstaviť vašu novú spolužiačku Hermionu Grangerovú, ktorá dnes nastupuje do siedmeho ročníka. V lete bola zatriedená do Chrabromilu,“ informoval riaditeľ celú sieň.
Ozval sa potlesk. Lilly do mňa jemne strčila a ja som pochopila, že sa mám postaviť. Cítila som sa trápne. Rýchlo som sa znova posadila. Na stoloch sa objavili misy rôznych jedál. Nabrala som si z najbližšej.
„Ako sa ti páči Rokfort?“ ozvalo sa oproti mne.
Naľakane som sa tam pozrela. Až teraz som si všimla, že oproti sedia Záškodníci. Oslovil ma práve Black. Ja sa ho snáď ani na sekundu nezbavím, posťažovala som sa v duchu. Je možné, že so mnou bude aj bývať!
„Je tu krásne,“ povedala som úprimne. „Beauxbatos je trochu menší a prezdobenejší. Tu to pôsobí tak domáckejšie.“
„Som rád, že sa ti tu páči,“ usmial sa Black. No bol to iný úsmev než tie, ktoré mi venoval doteraz, toto bol úprimný úsmev Siriusa Blacka, akého som poznala ja.
Úsmev som mu vrátila a začala som jesť.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

krasne:))

(natty, 12. 4. 2011 14:44)

aj mna to zacalo hrozne bavit:))....teraz ked cakam na dalsiu kapitolu stavky...som sa do toho hrozne zacitala a bavi ma to:DD

vybornee!

(jaja, 3. 3. 2011 21:21)

musim uznat ze je to uzasne .. :) ..ale stavku amm najradsej! :**

wonder

(matuska :*, 24. 2. 2011 18:48)

toto je naozaj uuzasne!!!do vsetkych poviedok som sa zamilovala!uz cakam na pokracovanie!!prosim pis..uz sa neviem dockat..:):*