1. kapitola - Znova sa zoznámiť
6. 2. 2011
Ďalšie dva dni som sa nepohla z postele v prenajatej izbe v Deravom kotlíku. Celý čas som len plakala. Nasledujúce dva dni som takmer bez prestávky spala. A piaty som prežila v letargickom nehýbaní sa. Jedla som, len keď som už musela. Na šiesty deň som si poriadne vynadala a donútila som sa ísť do Šikmej uličky. Obliekla som si najnemodernejšie oblečenie, aké som mala a vybrala som sa na prechádzku po už preplnenej ulici. Nebavilo ma pozerať sa do výkladov, a tak som automaticky namierila rovno do kníhkupectva, ktoré za dvadsať rokov nezmenilo adresu. Dlho som sa motala medzi regálmi. Potom som sa konečne odhodlala a zobrala som si jednu knihu. Cestou k pokladni som sa s niekým nepekne zrazila.
„Prepáč,“ ozval sa dievčenský hlas a okamžite mi pomáhala postaviť sa.
„Ďakujem,“ poďakovala som sa potichu a prvýkrát som na ňu pozrela.
Spoznala som záplavu červených vlasov a mandľové zelené oči môjho kamaráta. Bolestne ma pichlo pri srdci a znova mi bolo do plaču. Prestaň! Zakázala som si to. To budeš plakať celý školský rok vždy, keď Lilly uvidíš?
„Jej, ty čítaš Goetheho?“ spýtala sa ma prekvapene Lilly. „Mimochodom som Lilly,“ predstavila sa mi zbytočne. „Ešte som ťa nevidela. Ideš na Rokfort prvýkrát?“
Prikývla som. „Prestupujem z Beauxbatosu,“ zaklamala som podľa inštrukcií, ktoré mi poslal Dumbledore v liste. „Som Hermiona.“
„Nemáš francúzsky prízvuk,“ poznamenala Lilly. Bola presne taká, ako som si ju predstavovala. Všimla si každého detailu.
„Som Angličanka,“ usmiala som sa. „Nechceš ísť na zmrzlinu?“ pozvala som ju.
„Iste,“ prikývla. „Prečo nie.“
Zaplatili sme za knihy a odišli sme si kúpiť dva obrovské zmrzlinové poháre. Sadli sme si na slnko a Lilly hneď začala rozoberať Rokfort. Ja som sa len potajomky usmievala.
„Už vieš, do ktorej fakulty ťa pridelili?“ spýtala sa ma zrazu, keď si uvedomila, že sa ma nespýtala na tak triviálnu vec.
„Do Chrabromilu.“
„To je super!“ potešila sa. „Tam som aj ja. No a pár indivíduí, ktoré ti tú radosť skazia,“ dodala, keď si všimla môj úsmev.
Neudržala som sa a zasmiala som sa. Keby len vedela, čo o tých indivíduách a hlavne o jednom nemenovanom indivíduu a nej, viem ja.
„Aké indivíduá?“ spýtala som sa zvedavo.
„Menovite: Potter, Black a Pettigrew,“ odpovedala nepríjemným tónom.
„Prečo ich nemáš rada?“ odtušila som zvedavo.
„Pretože Black je namyslený egoistický sukničkár. Je schopný pretiahnuť všetko, čo má dieru a dostal každú babu na Rokforte, okrem mňa. Nie, aby si mu podľahla,“ upozornila ma okamžite. A ja som sa zasmiala. „Pettigrew je taký divný, to pochopíš, keď ho spoznáš. A Potter je namyslené metlobalové pako, ktoré ma v kuse už od tretej triedy pozýva na rande. Je to proste idiot. Neznášam ho!“
Jaj, Lilly, keby si len vedela, povzdychla som si v duchu.
„Do ich partie patrí ešte aj Remus Lupin, ten je z nich jediný normálny. Nechápem, ako sa s nimi môže baviť. Je to inteligentný a slušný chalan, narozdiel od tých dvoch,“ rozčuľovala sa.
„No tak, to sa už teším,“ povzdychla som si hrane, aby som ju povzbudila.
„Počuj, Hermi... Teda môžem ti tak hovoriť?“ overila si. S úsmevom som prikývla. „Ideš dnes domov?“
„Nie, zostávam tu v Deravom kotlíku,“ odpovedala som jej.
„To je super! Aj ja som tu. Už sa mi nechcelo trčať doma s Petúniou, to je moja sestra, a jej úžasným priateľom,“ naznačila úvodzovky. Musela som premáhať smiech. „Vadilo by ti, keby sme išli aj zajtra takto na zmrzlinu, nemám tu nikoho. Preto som sa ťa na to pýtala.“
„Bola by som rada,“ prikývla som.
Lilly sa mi zapáčila. Hneď sme si rozumeli. Možno aj preto, že sme si boli dosť podobné. Zrazu som pochopila, čo mi tie roky na Rokforte s Harrym a Ronom chýbalo. Dobrá kamarátka. Chýbala mi ako soľ, ale prišla som na to až teraz. Možno ju budem mať práve v Lilly.
Bolo to úžasné dievča. Úplne chápem Jamesa Pottera. A už sa teším, kedy sa s ním stretnem. A tiež s Remusom a Siriusom.
„Och, to nie,“ povzdychla si Lilly a ja som sa obrátila smerom, ktorým pozerala.
Uvidela som tínedžerské vydanie Severusa Snapea a opäť mi bolo do smiechu. „Čo je?“ spýtala som sa Lilly pre formu.
„Vidíš tam toho chalana?“ ukázala mi. „Toho čiernovlasého v čiernom habite.“
Prikývla som. „Snáď sa ti nepáči,“ pohoršila som sa schválne.
„Nie,“ pokrútila Lilly smutne hlavou.
„Chceš mi to povedať?“
„Pre dvomi rokmi sme boli najlepší kamaráti. No on je v Slizoline, to je ďalšia fakulta na Rokforte, donekonečna s nimi súperíme,“ vysvetlila mi zbytočne. „Raz sa do neho Záškodníci, teda James a spol. navážali.“ Prikývala som. „A ja som im v tom chcela zabrániť. Vtedy ma nazval humusáčkou. Odvtedy sa spolu nebavíme.“
„A dobre robíš,“ prikývla som. Urobila som to pre Harryho. O tej chvíli mi rozprával. „Nemáš predsa dôvod baviť sa s niekým, kto ťa urazil.“
„Máš pravdu,“ súhlasila Lilly. „Nejdeme na izbu?“ navrhla.
Prikývla som. Zaplatili sme zmrzlinu a vrátili sme sa do Deravého kotlíka. Do hlbokej noci sme sa rozprávali a rozprávali. Stále sme mali o čom. Akosi som sa vďaka nej za jeden deň zmierila s tým, že už tu zostane. Bola rozhodnutá byť mojou kamarátkou a ja som jej za to bola vďačná. Nadránom Lilly zaspala a ja som vytiahla Remusov denník, a s vervou som sa do neho začítala.
Lilly som si naozaj obľúbila. Nešlo to inak. Každý deň sme sedeli na zmrzline a donekonečna kecali o Rokforte, o knihách, o Rokforte, o chalanoch a ako raz začala téma chalani už sme rozprávali v schéme: chalani, James Potter, Rokfort, James Potter, chalani, James Potter... Tešila som sa na chvíľu, keď stretnem Jamesa Pottera a prvýkrát si vypočujem povestnú hádku Lilly verzus Potter. Niekedy mi Lilly svojou naivitou veľmi pripomínala Harryho. Chcela som zistiť, čím sa Harry, okrem vzhľadu, podobá na Jamesa.
Nemusela som čakať až na Rokfort. Záškodníci sa v Šikmej uličke objavili dva dni pred odchodom do školy. Čírou náhodu, ale naozaj čírou, sme na nich narazili v kníhkupectve, ktoré bolo našou svätyňou.
Zazrela som, ako sa medzi regálmi kníh prehnal nejaký chalan. Nestihla som ho ani zaregistrovať. Zrazu sa vrátil a zastavil medzi radami, v ktorých sme stáli. Pozorne som si ho prezrela. Bol to teda fakt kus, a toto vyjadrenie je aj na mňa prisilné. Chalan navlečený v čiernej košeli a tesných džínsoch, s neposednými čiernymi vlasmi, ktoré mu padali do hypnotických šedých očí. Zdal sa mi známi a ja som lustrovala zoznamom svojich bývalých spolužiakov a zisťovala, koho by to asi mohol byť otec. To, že som dobre prepískla som zistila takmer okamžite.
„Hej, Paroháč, našiel som knižku, ktorá sa ti bude páčiť,“ zareval na celý obchod a ja som spoznala jeho hlas.
Bol to Sirius Black ani som nepotrebovala počuť prezývku Jamesa Pottera, aby som to vedela. Jeho hlas síce nebol taký zachrípnutý, ako som si ho pamätala, ale určite mu patril.
„Čo také, obrázkovú kamasutru?“ ozval sa druhý známi hlas z opačného konca obchodu.
Ten patril môjmu kamarátovi Harrymu, len teraz ho vlastnil jeho otec. Aké ironické, keď si pomyslím, že o pár sekúnd si vypočujem nenávistnú hádku otca a mami môjho najlepšieho priateľa. No len ja som vedela, že tieto dve Rokfortské hrdličky nakoniec vletia do jedného hniezda.
Lilly pozdvihla pohľad od knižky a nenávistne ho uprela na Siriusa.
Ten sa krivo usmial a zareval Jamesovi späť: „Nie, Evansovú!“
„Kde?!“ prirútil sa k nemu James Potter. Dokonalá kópia svojho syna. Teda syn bol dokonalou kópiou jeho. „Jéj, čau, Evansová!“ Ruka mu vyletela do vlasov. Takže to nebol len mýtus, pomyslela som si. „Aké boli prázdniny?“
„Až do tohto okamžiku úžasné,“ odpovedala mu Lilly.
„Teraz, keď ma vidíš, musia byť ešte lepšie,“ pokračoval James.
„No najradšej by som ich vrátila na začiatok a zariadila, aby som ťa dnes nestretla.“
„Chcela by si ma stretnúť hneď prvý deň prázdnin a stráviť ich so mnou?“ usmial sa zvodne, ale veľmi mu to s Lilly nepomohlo.
„Chcela by som zariadiť, aby si nikdy neexistoval,“ odpovedala mu Lilly nevrlo. Chytila ma za lakeť a tiahla ma preč.
„Počkaj, Evansová,“ zastavil ju Sirius. „Koho to tu máš?“ spýtal sa. Narážal tým na mňa.
„Nikoho pre teba,“ odpovedala mu Lilly rovnakým tónom, ako Jamesovi.
„Nehovor! Takú krásku nejde prehliadnuť.“
Pochybovačne som na neho pozrela. Ja a kráska? Sirius, odkiaľ si spadol? Zrazu som pochopila, že všetko, čo som sa o týchto dvoch Rokfortských rebeloch dozvedela, bola pravda. Takmer som sa rozosmiala a rozplakala zároveň, keď som si predstavila, že s nimi prežijem rok na Rokforte.
„Čo chceš, Black?“ spýtala sa ho Lilly.
„To, čo vždy, Evansová,“ usmial sa krivo. „Pre Jamesa teba a pre seba ju.“
Tak toto stačilo. Bolo na čase sa brániť a dostatočne ho odpálkovať. Nevrátila som sa v čase, aby som bola jednou z obetí Siriusa Black. Len by ma zaujímalo, či ich bolo naozaj toľko ako sa o ňom vraví.
„Chcieť je pekná vlastnosť,“ povedala som Siriusovi.
„Mať ešte krajšia,“ dopovedal.
„Tak choď zháňať zbožie niekde inde. Ja nie som na lacný predaj,“ odmietla som ho s úsmevom.
Chytila som Lilly za ruku a odtiahla som ju k pokladnici. Zaplatili sme za učebnice a odišli sme do cukrárne na svoj obľúbený zmrzlinový pohár.
„Tak už si ich spoznala,“ poznamenala Lilly rozčarovane po prvej veľkej dávke čokolády.
„Ak to dobre odhadujem, sú ešte horší ako to, čo nám teraz previedli,“ tipla som si akože.
„Stonásobne horší,“ prikývla Lilly a znovu si nabrala si čokoládovej zmrzliny. „Prečo mám taký blbý pocit, že sa Black na teba zameral?“
„Čože?“ vydesila som sa úprimne.
„Stojí tamto a pozoruje ťa,“ kývla lyžičkou a ja som sa tam pozrela.
Naozaj tam stál a pozeral na mňa. Keď si všimol, že sa na neho pozerám, usmial sa. To snáď nie, pomyslela som si. Nemôže ma baliť Harryho krstný otec.
„Nemá dôvod,“ povedala som Lilly.
„Myslíš?“ usmiala sa nebezpečne.
„Nemá!“
„Si prvé dievča, okrem mňa, ktoré ho odpísalo. Si pekná a nedostal ťa na prvý pokus. Naštartovala si ho, aby sa o to snažil pokiaľ sa mu to nepodarí,“ vysvetlila mi.
„Nikdy sa mu to nepodarí,“ povedala som rozhodne.
„V to dúfam,“ prikývla Lilly.
„Koľko tých dievčat vlastne mal?“
„Ako dobre ti ide matematika?“ spýtala sa Lilly.
„Normálne,“ nechápala som.
„Tak počítaj,“ vyzvala ma. „Školský rok má približne 230 dní. Školských plus víkendy. Vynásob si to krát jednu na deň a to približne posledné tri roky a plus dvoje letné prázdniny.“
Padla mi sánka. „To je nemožné!“ Dobre, vedela som, že Sirius Black bol sukničkár a záletník, ale až takto? Na to ma nikto neupozornil. Remus vo svojom denníku spomínal, že má na každý deň jednu babu, ale myslela som, že preháňa. Toto bolo aj na mňa veľa.
„Chceš sa vsadiť, že je to nemožné?“ spýtala sa Lilly. „Ver mi, že to možné je, ak sa voláš Sirius Black.“
„Prečo by sa zameral na mňa,“ nešlo mi do hlavy.
„Už som ti to povedala.“
„Áno, to viem. Ale aj tak je to hlúposť, Lilly.“
„Tak, sa pozeraj a čuduj sa.“ Uškrnula sa, postavila a odišla.
Neveriacky som na ňu zostala pozerať. Z pomykova ma vytrhol zmyselný hlas. Aký hlas? ozvalo sa moje podvedomie. To bol len preklep, ubezpečila som sa.
„Je to miesto voľné?“ spýtal sa dotyčný „zmyselný“ hlas.
„Áno, a ak si naň sadneš, bude aj toto,“ ukázala som na svoje.
„Nebuď netýkavka. Čo ti Evansová o mne povedala, že si taká zlá a to ešte nevieš ani ako sa volám?“
„Len samú pravdu, Sirius Black,“ uškrnula som sa.
„Si dobrá,“ uznal Sirius. „Môžem sa dozvedieť tvoje ctené meno?“
„Nemôžeš,“ odpísala som ho.
„Aj tak sa ho dozviem,“ usmial sa.
„Len ak nebude v mojich silách zabrániť tomu.“
Lilly sa nado mnou zľutovala a vrátila sa. „To je moje miesto, Black!“ zavrčala naňho.
„Máš ho podpísané?“ spýtal sa jej.
„Nie, ale ty budeš mať podpísanú istú zadnú časť svojho tela podrážkou mojej topánky, ak okamžite nevypadneš!“ vyhrážala sa mu.
Zasmiala som sa. Sirius sa neochotne postavil a odišiel.
Z cukrárne sme odchádzali takmer pred zotmením. Ešte stále sme preberali Siriusa a Jamesa. Cestou do Deravého kotlíka nás stretlo škaredé prekvapenie.
Spoza rohu sa vyrútilo niečo veľké a čierne. Pár sekúnd mi trvalo to niečo identifikovať za psa. Práve tých pár sekúnd, ktoré mi chýbali na uhnutie pred veľkými labami, ktoré sa mi zapreli do pŕs. Spadla som na zem a všetko mi vypadlo z rúk a rozletelo sa po okolí. Pes na mňa vyskočil a začal ma oblizovať. Lilly sa ma snažila zachrániť, no márne. Potom sa ozvalo zapískanie. Pes prestal a odbehol preč. Lilly mi pomohla pozbierať sa. Celý čas nadávala na nezodpovedných pánov. Ja som ale vedela pravdu a nepotrebovala som ani chlapčenský smiech, ktorý sa ozval za rohom. Vedela som, že to nebol pes. To by sa predo mnou nesmel toľkokrát na neho premeniť. V tej chvíli sa u mňa oficiálne stal zo Siriusa Black a z Jamesa Potter.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.